Prítomnosť nadprirodzených prvkov zrejme najviac vymedzuje
fantazijnú literatúru voči iným žánrom. Často stačí, aby sa v historickom románe objavili známky mágie
alebo nejaký démon a razom sa z neho stáva historická fantasy. Nečudo napríklad, že mnohí čitatelia bývajú po
prečítaní Hry o tróny zmätení,
keďže nadprirodzené prvky sa objavia len na niekoľkých miestach v úvode
a závere knihy. Tá tak pripomína viac historický epos, ktorý sa iba
odohráva sa vo vymyslených reáliách. Zrejme aj to je dôvod, prečo si našla
toľkých priaznivcov aj v radoch „nefanúšikov“ tradičnej fantastiky. Aj tu
však v pokračovaniach prichádzame čoraz viac do kontaktu s čarami.
Hlavným rozdielom oproti bežným fantazijným
dielam je u Martina práve narábanie s nadprirodzeným. Kým bežný autor
nasúka do každej kapitoly „čarodejov vrhajúcich ohnivé gule“, pretože má pocit,
že bez nich by to jednoducho nebola fantasy, Martin vytvoril svet,
v ktorom hrajú čary druhé husle a objavujú sa pozvoľne
v správnych chvíľach, keď môžu dej posunúť novým smerom. A nejde
pritom o žiadny deus ex machina.
Nie veľmi odlišne narábal s mágiou aj
Tolkien. Aj keď každý pozná čarodejníkov Gandalfa či Sarumana a tiež sa
hovorí o elfských čaroch či čarovných prsteňoch, samotná mágia nie je
v Pánovi prsteňov taká strojená a umelá ako v neskorších dielach
fantastiky. Naopak, Tolkien jej dal nádych záhadnosti. Gandalfa síce nazýva
„čarodejom“, ale na iných miestach nás vyvádza z tohto omylu.
Nájdeme však veľké množstvo autorov, ktorí si
zakladajú na detailných opisoch fungovania mágie. Dočítame sa
o starobylých jazykoch, čarovných formulkách a rôznych „pomôckach“,
ktoré umožňujú čarovanie. Niekde sú čarodejníci jedinečnou skupinkou ľudí so
špeciálnymi schopnosťami, inde môže byť mágom ktokoľvek alebo len príslušník niektorej
rasy. A potom sú autori, ktorí sa pokúšajú stierať hranice medzi mágiou
a technológiou, čím zároveň vznikajú hybridy medzi fantasy a sci-fi.
Funkcia
mágie a jej hranice
Autori sa pri koncipovaní fungovania mágie
v ich fiktívnych svetoch dostávajú pred problém, kam až môže moc
čarodejníkov siahať a ako ju obmedziť tak, aby predsa vždy mala svoju váhu
a zmysel. Správne vyváženie je to, čo robí nadprirodzené prvky
uveriteľnými. Ak totiž vytvoríte mága s priam božskou mocou, automaticky
sa sám stáva tak výrazným prvkom, že skôr či neskôr sa dostane do centra vášho
príbehu. Ak sa to nestane, čitateľ si to všimne a bude to považovať za
logický nedostatok. Preto od prvého momentu tvorby sveta dôkladne zvažujte, akú podstatu
v ňom mágia bude mať a kde budú jej hranice.
Tu si môžete pomôcť odpovedaním na tri základné
otázky, čím vytvoríte hrubé kontúry a základy toho, čím sa mágia vo vašom
svete stane.
1) Kto každý môže používať mágiu?
Odpoveďou na túto otázku určíte rozšírenie mágie
vo vašom svete a tým aj jeho charakter, keďže tým nepriamo ovplyvníte aj
výskyt nadprirodzených prvkov. Možnosti by sa dali zjednodušene skĺbiť do
nasledujúcich základných možností, ktoré sa môžu vyskytovať v rozličných obmenách:
·
Používanie mágie je neobmedzené – v tomto prípade je predpoklad, že čarovanie ako také
stratí v príbehu svoj význam. Ak sa však pre toto riešenie predsa len
rozhodnete, bude vhodné, ak vytvoríte trebárs akýsi „kastový systém“. Tým vyčleníte určitých výnimočných jedincov
a vyhnete sa tomu, že sa mágia vo vašom príbehu stane príliš všednou,
nezaujímavou a nudnou. Často tiež býva schopnosť čarovať podmienená
špecifickým vzdelaním, čím sa okruh mágov značne obmedzuje.
·
Hŕstka – (označenie som si
požičal od Bakkera, v angl. The Few).
Je to pomerne bežná voľba autorov, ktorí vytvoria v rámci ľudskej rasy
skupinku „nadaných“ jedincov, ktorí dokážu cítiť a používať mágiu, ktorá
sa tak stáva zriedkavejším, no o to zaujímavejším a dôležitejším
prvkom.
·
Vyvolení jedinci – od
predošlého modelu sa líši len v množstve používateľov mágie. Kým pri
„hŕstke“ môžeme v rámci populácie hovoriť o určitom percente,
v tomto prípade ide naozaj len o počet postáv, ktoré dokážete zrátať
na prstoch jednej ruky. Tým sa mágovia stávajú v príbehu významnejšími.
Príkladom môže byť napríklad Pán prsteňov,
kde je mágia vyhradená takmer výlučne „anjelským“ bytostiam Ainur.
·
Magické rasy –
takisto často používaný koncept, v ktorom majú určité rasy akési
prirodzené prepojenie s mágiou. Najlepším príkladom sú elfovia, ani nie
však tí Tolkienovi (tým sa ešte budem venovať neskôr), ale trebárs tí zo sveta
Warcraftu.
2) Ako mágia funguje?
Pod touto otázkou sa skrývajú pravidlá
používania mágie a tým vytvorenie určitého systému, ktorý by ste ako autor
mali následnej dodržiavať. Aj pri písaní fantasy totiž platí, že musí mať určité
zákonitosti, ktorými sa jej postavy aj samotný svet riadia. Možností je veľké
množstvo a platí, že najcennejšia je originalita. Najpoužívanejšie
koncepty sú tieto:
·
Prajazyk – častý koncept, ktorý
využíva princíp dávnej, často veľmi vyspelej rasy a jej jazyka, ktorým
používateľ dokáže vystihnúť podstatu vecí a tým ich ovládať alebo nimi podľa
ľubovôle manipulovať. Nájdeme to napríklad v Zememorí či v Eragonovi.
Aj týmto dokážete obmedziť rozšírenie mágie, keďže ju môžu používať len tí,
ktorí túto starú reč ovládajú.
·
Zaklínadla –
rôzne formulky sú zrejme najbežnejším spôsobom vyvolávania kúziel. Ich znalosť
podmieňuje schopnosť čarovať. Často sú prepojené s konceptom „prajazyka“
a odovzdávané novým čarodejníckym učňom v rôznych školách
a rádoch. Najlepším príkladom použitia tohto modelu je Harry Potter.
·
Rituály – bývajú spojené so
šamanizmom a prírodnými silami. Príkladom môže byť krvavá mágia z Piesne
ľadu a ohňa, pri ktorej je potrebná krvavá obeta.
·
Vyššie sily –
tými sa môžu chápať napríklad bohovia, ako je tomu v spomínanej Piesni, kde dokáže Thoros z Myru
oživiť Berica Dondarriona, nie však vlastnými magickými schopnosťami ale ako
prostredník boha R’hllora.
Okrem zmienených možností je časté používanie
rôznych rún či artefaktov, ktoré prepožičiavajú nositeľom zvláštne schopnosti.
Tie však väčšinou vyššie uvedené koncepty dopĺňajú.
3) Čo mágiu obmedzuje?
Mág nerovná sa boh. Inými slovami, ako nedať čarodejníkom príliš veľkú moc
a odlíšiť ich od všemocných božských bytostí. Ak by boli schopnosti mágov
neobmedzené, výrazne by to uberalo príbehu na napínavosti, keďže by sa každý
problém dal vyriešiť doslovným mávnutím čarovného prútika. Prípadné vytvorenie (takmer!)
všemocných postáv musí byť dobre premyslené a aj tie musia mať svoje slabé
miesta, podobne ako má Lord Voldemort horcruxy, Sauron Veľprsteň a Superman
kryptonit. Tu však platí zlaté pravidlo – vyhýbajte sa klišé v podobe prvkov,
ktoré dávno pred vami použili iní autori. Plagiátorstvo dokáže odradiť rovnako
rýchlo ako zlá štylizácia či nudná zápletka.
Jedným z obmedzení môže byť spomínaná
znalosť prajazyka či zaklínadiel, ale ani to nemusí stačiť. Dobrým príkladom
ako sa s týmto problémom popasovať je séria The Prince of Nothing. Bakker
v nej vytvoril premyslený systém využívajúcich rozličné formy mágie
s vlastnými zákonitosťami, navyše rozvetvený do viacerých čarodejníckych
škôl.
Mágiu popisuje ako činnosť, pri ktorej sa svet
podriaďuje jazyku, na rozdiel od filozofie, pri ktorej sa jazyk prispôsobuje
svetu. Prajazyk nahradil akýmkoľvek nematerským
jazykom, aby sa zabránilo neželanej sémantickej transformácii kľúčových
termínov v dôsledku ich každodenného používania. Čarodej v jeho svete
navyše musí naraz použiť dve zaklínadlá – jedno vyslovené (sonála) a nevyslovené
(asonála). Dôvod, prečo sa Bakker vybral týmto smerom by sme mali hľadať v jeho
čiastočne jazykovednom vzdelaní.
Systém mágie v jeho svet však ide ďalej.
Nájdeme tu tri základné odnože – gnózu,
anagogiu a psûkhe (názvy sú odvodené z gréckych slov). Popri nich
existuje ešte nemagické umenie tekne,
ktoré označuje aj ako „starú vedu“ a ide teda skôr o vyspelú technológiu
mimozemskej rasy Inchorov, ktorá je
schopná vytvoriť napodobeninu života.
Aby Bakker obmedzil moc čarodejov, vymyslel tzv.
chorae – veľmi cenné drobné
„kamienky“ posiate runami (nazývané aj „slzy boha“), ktoré dávajú svojim
nositeľom úplnú ochranu voči mágii a navyše dokážu čarodeja letmým dotykom
premeniť v soľný stĺp. Vytvoril tak systém, v ktorom sú aj tí
najmocnejší gnostickí mágovia bezbranní voči žobrákovi s jedinou chorae v ruke.
Ak sa na problém pozrieme z pohľadu počítačových
hier, nájdeme v nich akúsi magickú esenciu, zvyčajne nazývanú mana. Tá funguje podobne ako ľudská výdrž
– podobne ako vysilený človek nevládze behať, čarodej bez many nemôže čarovať. Napriek
tomu, že tento prvok perfektne pasuje do počítačových hier, v knižnom svete
by pravdepodobne nefungoval.
Vo Hviezdnom
prachu sa zas stretávame s čarodejkou, ktorej každé použité kúzlo
uberá z fyzického veku. Tento koncept veľmi dobre zapadá do príbehu, v ktorom
spomínaná čarodejnica potrebuje srdce hviezdy, aby ju urobilo na dlhé veky
mladou.
Tajomnosť
verzus systémovosť
Už na prvý pohľad je mágia u Bakkera a Tolkiena
diametrálne odlišná. Kým prvý sa rozhodol vytvoriť komplexný systém, druhý jej
podstatu nevysvetľuje a ponecháva ju mystériu a dohadom.
Už len samotný Veľprsteň je síce často označovaný
ako „magický“, no jeho mágia nespočíva len v neviditeľnosti nositeľa, ale
v prvom rade korumpuje a kazí ľudskú myseľ. Čitateľ tak jeho moc nevníma
zmyslami, ale skôr podvedome. Vie, že Prsteň dokáže byť v nesprávnych rukách
nástrojom Zla, avšak viditeľných prejavov nachádza veľmi málo – chorobná túžba
po jeho vlastníctve, predlžovanie života, nezničiteľnosť či prepojenosť so
svojím Pánom. Dočítame sa, že vďaka nemu sa základy Barad-dûru nezrútia a že
dokáže ovládať menšie prstene. Nič z toho však neukazuje Sauronov prsteň
ako zbraň schopnú ničiť celé armády, skôr ide o nehmatateľné, no o to
pôsobivejšie prejavy jeho moci.
Podobne je to s Gandalfom, ktorý síce počas
celého príbehu predvedie zopár efektných kúziel avšak základ jeho mágie je v podnecovaní
odvahy ľudí v boji proti Sauronovi. Takisto elfské čary sú v Stredozemi
skôr prejavom ich starobylého umu ako nadprirodzených síl. Či už ide o nepotopiteľné
člny, superpevné lano, ktoré sa na povel rozviaže, alebo plášte, ktoré dokážu
zamaskovať svojho nositeľa. Aj Galadriel vyzerá byť zmätená, keď Sam použije
pri popise jej zrkadla slovo mágia. Väčšina skutočne nadprirodzený javov v elfských
ríšach ako je plynutie času v Lothlóriene či Elrondom zoslaná vlna, ktorá
zmetie nazgûlov, sú skôr prejavmi moci ich prsteňov ako elfských čarov. Pokračovať
by sme mohli viacerými udalosťami zo Silmarillionu, ktoré ukazujú mágiu v Stredozemi
v inom svetle, než nám ju predvádza väčšina súčasných diel fantazijnej
literatúry.
Neznamená to však, že by sa autori mali vyhýbať
systémovosti mágie. Naopak, koncept a princípy, ktoré vytvoril Bakker, vytvárajú
v čitateľovi chcenie dozvedieť sa viac o jej fungovaní. Navyše je
dôležité, aby princípy, na ktorých mágia vo vašom svete funguje, korešpondovali
s jeho charakterom aj samotným príbehom. Je ťažké predstaviť si, ako by Bakkerov
model mágie fungoval v Pánovi prsteňov a naopak. Vo svojich „domovských“
svetoch však fungujú. Podobne je to s konceptmi mágie v počítačových hrách,
ktorých prenesenie do kníh by často narobilo viac problémov ako úžitku.
V každom prípade pri mágii platí, že menej
je niekedy viac – čím častejšie ju vo svojom príbehu používate, tým viac
zovšednie a čitateľa nielenže začne nudiť, ale často aj otravovať. Nebojte
sa pri jej koncipovaní inšpirovať inými dielami, no nezabúdajte
na
stále prízvukovanú originalitu. Buďte
konzistentní
a vždy uvažujte nad dôsledkami svojich výtvorov, čo napokon platí pri
každom aspekte fantazijných svetov.
Tento diel Tvorby
fiktívnych svetov je nateraz posledný. Ak máte návrhy na prípadné ďalšie
časti alebo si neviete dať s niečím rady prípadne máte k článku pripomienky,
píšte do komentárov pod ním. Takisto budem rád za každé zdieľanie či odber, na
ktorý sa môžete prihlásiť na bočnom paneli stránky.
Na záver opäť prikladám niekoľko zaujímavých
odkazov, ktoré môžu rozšíriť vaše obzory a pohľad na mágiu.
Zdroj obrázka:
http://www.wallpapervortex.com/wallpaper-33916_fantasy_sorcerer.html#.VfQSM_TrQtE
Dobrý článok. A videododatok: https://www.youtube.com/watch?v=VHrTTgmB_3w :-)
OdpovedaťOdstrániťDokonalosť Tolkienovej mágie spočíva v tom, že vyviera priamo z koreňov ním vytvoreného sveta. V tom sa jej dosť podobá mágia Piesne ľadu a ohňa. Preto sú tieto dva príbehy také silné a vťahujúce.
OdpovedaťOdstrániťNaopak, sila mágie chradne, ak je príliš postavená na kalkulácii, na vyvažovaní pripomínajúcom hry (stolové či počítačové). V hrách je toto vyvažovanie dôležité, lebo dáva porovnateľné šance na výhru, nech si hráč zvolí ľubovoľnú taktiku. Akurát že takáto rovnováha má veľmi ďaleko od uveriteľného sveta, vkladá do neho schematickosť a oberá ho tým o hĺbku. Mnohí autori vytvárajú mágiu práve týmto spôsobom a tým ju okrádajú o čaro, o závrat z jej skrytej sily.
Ahoj, tak v prvom rade nie "so Silmarillionu", ale "zo". Ale inak pekný a verím že podnetný článok. Čo som ja videl, tak v knihách Diablo bola mágia rozhodne inak ako v hre, totiž nekromant Zayl mal problém vystreliť zo seba deštruktívnu ranu (bone spear - aj to tuším ešte potreboval pomoc svojho "patróna"), kým v hre sa to robilo do zblbnutia rýchlo za sebou, až kým nedošla mana.
OdpovedaťOdstrániťgrammar nazis sú všade :D je to len preklep, ale dík za upozornenie... Diablo knihy som nečítal, ale myslím si, že autori kníh, ktoré sú podľa hier vedia, že je nutné ten koncept pozmeniť, aby nebol taký strojený
OdstrániťDobrý článok, no je tu pár vecí, s ktorými nesúhlasím:
OdpovedaťOdstrániť„Ak totiž vytvoríte mága s priam božskou mocou, automaticky sa sám stáva tak výrazným prvkom, že skôr či neskôr sa dostane do centra vášho príbehu. Ak sa to nestane, čitateľ si to všimne a bude to považovať za logický nedostatok.“ S týmto si dovolím nesúhlasiť. V Pánovi prsteňov je takou ukážkovou postavou tohto typu Tom Bombadil a napriek tomu jeho státie v ústraní nepovažujem za logickú chybu. Bol totiž dostatočne dobre vykreslený ako podivín, v ktorého povahe je stáť stranou a nevidieť zmysel zapájania sa do nejakých sporov.
Fungovanie many v knižnom svete by som nezatracovala. Nie však vo forme nejakej nádržky s čarovnou kvapalinou, ale skôr vo forme myšlienky, že čarodej nedokáže urobiť priveľa malých alebo niekoľko príliš silných kúziel naraz, že musí medzi jednotlivými čarami regenerovať alebo si magickú energiu nejako dobíjať.
A inak, mňa osobne plagiátorstvo neodrádza ani zďaleka tak ako zlá štylizácia. :-)
Samozrejme, výnimky sa nájdu, napokon skúsený alebo výnimočne talentovaný autor si dokáže s takýmito vecami poradiť. Len pri Tomovi je nutné brať do úvahy aj to, že koncepčne do PP nezapadá a v skutočnosti vznikol podľa hračky Tolkienovho syna. Navyše je to dosť špecifická postava, charakterovo sa úplne vymykajúca z archetypov, ktoré sú vo fantasy bežné.
OdstrániťOhľadom "many" - to, že sa čarodej po čarovaní unaví beriem, popravde to používam sám v Emerniade. Ash to vlastne vystihol perfektne - u Tolkiena aj Martina je mágia preto taká fascinujúca, pretože je prirodzená. Čím viac výpočtov a kalkulácií do nej autor vloží, tým viac sa z mágie stáva technológia a z fantastiky sci-fi. Čo tiež nie je zlé, ak autor kombinuje žánre, ale potom by mal mať jasno v tom, aký efekt chce u čitateľa dosiahnuť.
No sam Tolkien rozlisoval magiu na dva zakladne druhy, na temne umenie padlych Valar, Maiar a ich prisluhovacov, ktore stoji v protiklade s prirodzenou schopnostou vytriskujucou zo stvorenia. Priklad: strhujuci duel FInroda Felagunda a Saurona.
Odstrániťdobrý deň, náhodou čítam tento článok. teda, prečítal som si iba začiatok ale som tu kvôli jednej veci, ktorá ma napadla. náhodou som sa zamýšľal ako by mohla mágia a fantasy a všetko okolo toho fungovať a vymyslel som teóriu. potreboval by som iba odpoveď ak by sa niekto našiel či niečo také už existuje pretože by to mohlo mnoho vysvetľovať. alebo som prvý.
OdpovedaťOdstrániťtie príbehy, ktoré poznám( Lotr, zaklínač...) majú spoločné že rôzne zaklínadla si často vyžadujú nejakú vetu ako v Harrym Potterovi.
čo ak sa mágia ako celok v kope, ako samotná podstata a jadro mágie skladá z hlások a najrôznejších druhov zvuku. napríklad A pri povedaní by vytvorilo Elfa. tieto hlásky by sa Ďalej kombinovali až by vznikali čudné slova, ktoré by robili svoje.
inými slovami by bola mágia zložená iba zo zvukov. Neskôr niekto objaví že keď spojíš hlásky A V A D A K E D A V R A dokopy vznikne zaklínadlo na zabíjanie. napríklad a síce som Tolkiena moc nečítal ale z toho čo viem je že Eru vytvoril prvé životy na základe spevu. čo ak si povedal potichu FROF a pod jeho nohami( keďže by vedel ovládať mágiu) začali rásť kvety. toto by vysvetľovalo nepochopiteľné slová, ktoré sa učili na Hogwarde alebo na Kaer Morhen.
Skratka všetko má nejakú hlásku nejaký zvuk. samozrejme musí byť prítomná mágia a musíš jej rozumieť. neznamená to že si teraz v izbe poviem nejaké dogabané slovo a vytvorím si vlastnú civilizáciu.
je to čisto iba moja teória a možno niekto už niečo také objavil a na toto by som chcel dostáť odpoveď od vás, skúsených vedcov vo fantasy. vopred ďakujem.