Veľakrát som počul, že Pán prsteňov „nie je umelecky hodnotné dielo, ale len súčasť popkultúry“ . Niekto by možno rád dodal, že je to brak nehodný akejkoľvek pozornosti, prinajmenšom dospelého a súdneho čitateľa, tobôž literárneho vedca (či človeka, ktorý sa ako literárny vedec cíti alebo aspoň tvári). Samostatnou kategóriou sú ľudia, ktorí nahlas hovoria, že Tolkien či Asimov nevedeli písať, pritom sami uznávajú autorov, ktorí sa tešia ďaleko menšiemu záujmu ako títo dvaja páni, nehovoriac o tom, že Pán prsteňov či Nadácia sú čítané aj desaťročia po ich prvom publikovaní. Samozrejme, bolo by pochabé veriť, že jedného dňa bude ich dielo uznávané všetkými kritikmi (navyše v našej úžasnej krajine lipnúcej na všetkom starom a klasickom, kde sa aj na vysokých školách zvykne učiť moderná literatúra len do konca 90. rokov). Menej bláznivá sa mi však zdá myšlienka, že by mohlo byť aspoň všeobecne akceptované. Už som si totiž takmer zvykol (a myslím si, že nie som sám), na...