Hrom. Dažďom, búrkou smelým krokom kráča, nepočutý, nevidený, tichý prízrak, nočné vtáča bez krídel, nezjazvený, – memento mori – posledná ozvena ozveny. Bije zvon. A on letmým okom zahliadol múry zvonice, čnejúce sa povedľa šedej, mŕtvo tichej márnice. Hromy. Prudký víchor mece strechy, hryzie, láme, ľadovec z neba trhá stromy, oko búrky, ticho, ktoré klame. Bijú zvony. A ony, pobehlice vyľudnenej ulice, utekajú pod namoknuté múry zvonice, tak blízko, blízko mĺkvej márnice. Ticho. Pohľady vrahov skrytých za oknami. Nebrali, nebrali ohľady, až zostali naveky pred prízrakom celkom sami. Záblesk. Svet zahral krátkou bledomodrou hrou. Naplnil ľudí na pokraji vlastných síl, neživou, krátkou a falošnou nádejou. Hrom. Ďalší záblesk, ďalší tichý ston ženy, čo stráži svojho bezvládneho syna a opakuje moja vina, moja vina, moja preveľká vina. Poslednýkrát udrel zvo...