Pamätaj...

Hrom.

Dažďom, búrkou smelým krokom kráča,

nepočutý, nevidený,

tichý prízrak, nočné vtáča

bez krídel, nezjazvený,

– memento mori –

posledná ozvena ozveny.

Bije zvon.

A on

letmým okom zahliadol múry zvonice,

čnejúce sa

povedľa šedej, mŕtvo tichej

márnice.

Hromy.

Prudký víchor mece strechy,

hryzie, láme,

ľadovec z neba trhá stromy,

oko búrky,

ticho, ktoré klame.

Bijú zvony.

A ony,

pobehlice vyľudnenej ulice,

utekajú

pod namoknuté múry zvonice,

tak blízko,

blízko mĺkvej márnice.

Ticho.

Pohľady vrahov skrytých za oknami.

Nebrali,

nebrali ohľady, až zostali

naveky

pred prízrakom celkom sami.

Záblesk.

Svet zahral krátkou bledomodrou hrou.

Naplnil

ľudí na pokraji vlastných síl,

neživou,

krátkou a falošnou nádejou.

Hrom.

Ďalší záblesk, ďalší tichý ston

ženy,

čo stráži svojho bezvládneho syna

a opakuje

moja vina, moja vina, moja preveľká vina.

Poslednýkrát udrel zvon.

Starene.

Už má vytesané, pripravené

náhrobné,

mramorové šedé kamene.

Hromobitie.

Vyľudnenou ulicou smelým krokom stále kráčal,

za hrmenia,

robiť to, čo v dávnych vekoch začal,

od zotmenia 

do zotmenia.

Tichý prízrak, nočné vtáča

bez krídel.

Pobehlice vidia ako kráča,

hľadia do stien márnice,

udrie blesk, zaznie hrom,

a hľa!

Už ležia mŕtve telá pod sutinami zvonice.

Víchor duje z búrky divej,

trhá škridle, láme múry,

vrahovia jastria na pohromu

chrt breše, prízrak durí,

no za zvuku ďalšieho hromu

prichádza,

prichádza potichu, tieň ozrutného stromu.

Hľa!

Už ležia mŕtve telá pod sutinami domu,

Tak hľadí do očí ženy,

matky,

dcéry stareny, ktorá chrčí, ťažko dýcha,

umrela,

umrela jej hrdosť, umrie aj jej pýcha.

Zahrmí.

Prízrak ticho kráča,

anjel smrti, nočné vtáča,

a hovorí: „Jej duša už v sírovom daždi horí.

Pamätaj, žena.

Memento mortis. Memento mori!“