II
Na
palube Tigra
Vzduch v izbe
bol napriek postupujúcej noci takmer nedýchateľný. Navzdory tomu však sedel
zavretý medzi štyrmi stenami, s pohľadom zaboreným do zväzku žltých
papyrusových listov, na ktoré mu z čela padali kropaje potu. Margrau zatiaľ
diskutoval vo vedľajšej komnate s Ag’hízom. Zrejme preberali možnosti, ako
sa pri pochode k Zul Duramaru vyhnúť ýrfoviskám.
Faldhar
sa nedivil, že tak rýchlo zmenil názor na celú vec. Kolónie ýrfov boli príliš
nebezpečnou prekážkou na to, aby ju mohli brať na ľahkú váhu a riskovať
hoc aj pre nájdenie zázračného lieku. Sám síce v živote, a ďakoval za
to všetkým živým aj mŕtvym bohom, nestretol dýchajúceho ýrfa, no Margrauov
príbeh o dávnej bitke počul veľakrát a v ďaleko detailnejších podobách.
Ak sa im nepodarí nájsť bezpečnú trasu,
tak nám nemusí pomôcť ani celá armáda Ral Mulgadu, uvažoval v duchu,
keď na krátky okamih odvrátil zrak od textov. A celé moje bádanie bude len zbytočná strata času.
Viac
než ýrfovia ho však nateraz zamestnávala hrubá kniha. Našťastie z nej potreboval
preložiť len určité pasáže. Texty boli pred tisícročiami odpísané z ruín niektorých
nebeských miest a zväčša pojednávali o histórii Staviteľov, ktorí
sami seba nazývali Yh-gue-liveh – z čoho
Arali vytvorili skomoleninu Ygeliv. Žiaľ,
obsahovali primnoho slov, ktorých význam nebol stále úplne jasný. Navyše sa
zdalo, akoby zaznamenávali dejiny len do určitého momentu dávno pred tým, ako zo
sveta bez stopy zmizli.
Od
istého času, tisícky rokov pred tým náhlym a nevyjasneným odchodom
ktoviekam, vytvorili len pár krátkych textov a tie zväčša nedávali zmysel.
Aj preto sa Faldhar nedivil, že napriek všetkým tým dochovaným záznamom sa toho
o Staviteľoch vedelo tak málo. Monumenty, ktoré po nich zostali, hoc
zrúcané a často pripomínajúce len hŕby zhrdzavenej ocele, stále siahali
mnoho míľ k nebeskej klenbe a predsa o ich budovateľoch nikto
s určitosťou nevedel povedať, kým vlastne boli a čo sa s nimi
stalo. Ani Arali z okolia Saglifahu v Ral Gemuene, Ag’hízovej
domoviny, priami potomkovia prvých otrokov privezených Staviteľmi z veľkého
kontinentu na západe sveta, už s istotou nepoznali pravdu. Jazyk Ygelivov
sa stal doménou niekoľkých učencov a obyčajní ľudia ho už celé tisícročia
nepoužívali.
Faldhar
potreboval v prvom rade zistiť, či sú informácie o zázračnom lieku
v Zul Duramare pravdivé. Zatiaľ natrafil len na náznaky niečoho, čo mohlo
byť popisom rubínového moru. Stavitelia to nazývali ga-gue-y’ak. Časté však boli zmienky o nejakom záhadnom Svetle Ygelivov. To slovné spojenie ale nebolo
jednoznačné. Z kontextu sa totiž zdalo, že koreň, ktorý preložil ako svetlo, mohol rovnako pravdepodobne znamenať
oheň či blesk, alebo pomenúval nejaký iný, jemu neznámy druh energie.
Navyše zo súvislostí ani z vetnej skladby nebolo úplne zrejmé, či ide
o označenie nejakej abstraktnej sily alebo snáď o meno osoby.
Ygelivské písmo nerozlišovalo veľké a malé litery a v odpisoch
boli niekedy celé pasáže transkribované do písma Aralov, čím sa mohol význam
viet nechcene pozmeniť. Našťastie, aralské písmená poznal Faldhar ďaleko lepšie
ako ich reč.
Krátko
po polnoci sa pri svetle lampáša konečne dostal k niečomu, čo autor textu
pomenúval mu-su’e-thak. Opis tej veci
sa skutočne javil byť opisom nejakého lieku. Doslova čítal o záhube Na jednom mieste sa mu-su’e-thak
a ga-gue-y’ak nachádzali v jedinej dlhej vete spolu s ygelivským
slovom pre Zul Duramar. Faldhar ju preložila opoznámkoval takto, aj keď jej skutočný
význam mohol byť trochu iný:
„Keď na nás dopadlo kladivo menom
ga-gue-y’ak (tu
sa nazdávam, že ide o ygelivský názov pre rubínový mor)
a svet bol zahalený do chmár smrti a žiaľu, vystúpil vyslanec na
výšiny ‚Ma’ag-gah‘ (toto je nepochybne pôvodné ygelivské meno Zul Duramaru),
kde pod hviezdnou klenbou strážili Svetlo Ygelivov. Tam vzal
mu-su’e-thak (snáď ide o liek, ktorý tak
úmorne hľadám), a vrátil život tým, ktorí oň
prichádzali.“
Uvažoval,
že Svetlo Ygelivov môže byť späté
s nejakým ochranným božstvom. Stavitelia mali podľa známych faktov veľmi
blízky vzťah ku hviezdam, no o ich bohoch sa toho veľa nevedelo. Niektorí
sa domnievali, že boh Aralov menom Zairu
Lym má svoj pôvod práve v ygelivských tradíciách, no v prepisoch
ich textov sa nikde nespomínal. Aralskí kňazi a učenci to vysvetľovali
tým, že vyslovenie či zapísanie mena ich boha bolo pre Ygelivov zapovedané
a trestané smrťou.
O ich
vzťahu ku hviezdam sa však vedelo o čosi viac. Skúmali ich a dávali
im mená a podľa niektorých aralských povestí žijú teraz medzi nimi. Svetlo
Ygelivov tak mohlo byť zosobnenie jednej z nich – bôžik, ktorý mal ich
mesto chrániť. Možno pred nepriateľom, možno pred chorobami. To by dávalo
zmysel. Každopádne, tá krátka pasáž bola to najcennejšie, čo dosiaľ našiel
a hneď s tým šiel za Ag’hízom, ktorého vytrhol zo spánku. Margrau bol
už dávno preč, aj keď sa Faldhar nazdával, že to bol len bluf
a v skutočnosti si na noc prenajal nejakú neďalekú izbu, aby mohol
byť v prípade núdze nablízku.
Ktovie
prečo sa zdalo, že Ag’híza viac než informácia o lieku zaujala zmienka o onom
Svetle Ygelivov. Na nič konkrétne sa však nepýtal, len Faldharovi oznámil, že
loď bude pripravená v deň, na ktorom sa predtým dohodli. Zväzok
ygelivských textov mu nechal, nech na ňom môže naďalej pracovať, a tak sa tej
noci rozlúčili.
* * * * *
Galéra
Karmínový Tiger patrila
k najväčším lodiam v prístave. Faldhar jej dĺžku z diaľky
odhadol na stopäťdesiat stôp, bola štíhla ako šíp a možno aj taká rýchla.
Okrem dlhých vesiel ju pri priaznivom vetre hnali dopredu aj plachty zavesené
na trojici vysokých sťažňov – plachta zvinutá na rahne toho prostredného musela
byť vo výške najmenej sto stôp. Zo špičky lode vyrážalo dopredu dlhé, železom
obyté baranidlo. Faldhar sa dovtípil, že slúžila skôr ako sprievodné plavidlo
pomalším nákladným lodiam, ktoré mali vyplávať krátko po nich.
Pri
dokoch na nich čakal aj ozbrojený sprievod. Vyše dve desiatky žoldnierov – Prevažne
Ezari a zopár Aralov a miešancov, sa mali spolu s koňmi nalodiť
na nákladné lode, kým galéra bola rezervovaná preňho, Margraua a Ag’híza
Gul-Baura. Faldharovi začalo byť v tej chvíli podozrivé, odkiaľ má ten na pohľad
obyčajný muž toľko zlata. Na nič sa ho ale nepýtal. Bolo lepšie, keď obaja
o tom druhom vedeli iba toľko, koľko bolo pre výpravu nevyhnutné.
Keď si ešte pred nalodením premeriaval žoldnierov, pri
troch tvárach zatušil, že ich už niekde videl. Margrau na zmienku o tom
len pokrčil plecami a utrúsil, že to je teraz ich najmenšia starosť.
„Meč?“ hlesol potichu rytier, keď už po úzkom mostíku
vchádzali na palubu.
Faldhar končekmi prstov potľapkal rukoväť zbrane,
ktorú mal zavesenú na boku.
„Nie ten. Myslel som...“
„Aha,“ pochopil konečne Faldhar. „Je dobre skrytý,
medzi batožinou.“ Letmo sa obzrel za otrokom, ktorý ju niesol v tesnom
závese za nimi.
„Hm, len dúfam, že naozaj
dobre. Ak ho nájde nejaký kretén, zhorí celá loď a všetci podochneme na
dne mora.“
Majiteľ Karmínového tigra bol mladý obchodník
z Razh’Khulluphu menom Hizivah Ragal. Faldhar ho raz videl na trhoch. Podľa
zovňajšku a priezviska bol prinajmenšom polovičný Ezar. Počas plavby ho
však bolo vídať málokedy. Bol totiž taký obézny, že sa ledva udržal na nohách. Časť
posádky ho dokonca potajme prezývala Púštny
slon.
Kapitán lode bol však z iného cesta. Dlhovlasý Aral
s bradou zapletenou do troch vrkočov a temnými očami pripomínal skôr
sochu z obsidiánu, než živého človeka. Faldhar sa jeho pravé meno nikdy
nedozvedel, no párkrát počul, ako ho ktosi nazval Čierny Tiger. Akoby ho s loďou spájalo niečo viac, než len
more a úloha kapitána. Z neho si posmešky nerobil nik.
Dve kajuty, ktoré dostali, sa nachádzali hneď vedľa
Tigrovej – Faldhar sa o tú svoju delil s Margrauom. Okrem páru
postelí, jednej skrine na šatstvo a olejovej lampy v nej nebolo nič. Všetko
bolo pripevnené tak, aby sa to pri kolísaní na vlnách ani o kúsok nepohlo.
Akurát vo Faldharovi sa hýbalo všetko.
Prvý deň na mori pre neustále závraty, nevoľnosť a dávenie
Ag’hízovu knihu ani na okamih neotvoril. Nechápal, ako môže niekto stráviť na
lodi celý život. Zdalo sa však, že nikoho z posádky a dokonca ani
Margraua podobné problémy netrápia. Od detstva počúval, aký je jeho rod
výnimočný, že jeho krv pochádza z drakov a nijaký smrteľník sa mu
preto nevyrovná. Teraz si však pripadal ako potkan v mykajúcej sa papuli
loveckého psa. Čakal len na to, kedy v jeho zuboch konečne vykrváca, aby sa
tá mizéria raz a navždy skončila.
Prvý raz vyšiel na palubu Karmínového tigra na
poludnie druhého dňa od vyplávania. Po dlhom čase bola obloha nad nimi
zatiahnutá mrakmi, no aj tak to stále nevyzeralo na dážď.
Eimerský záliv naňho pôsobil pokojným dojmom. V noci
minuli ostrov Yzdar, na ktorom stál rovnomenný prístav. Jeho vzdialená silueta teraz
zdobila horizont západne od nich. Za galérou šla v zástupe štvorica
širokých nákladných lodí a v diaľke videl niekoľko ďalších
osamotených veslíc a plachetníc idúcich všetkými smermi. Oni sa práve
blížili k Slobodným prístavom, ktoré ležali na polostrove
v najvýchodnejšej časti zálivu. Za nimi už bol Búrlivý oceán, na ktorom sa
ich cesta stáčala na juh.
Čierneho tigra
našiel stáť vzadu pri kormidle. Netušil, či hovorí ezarčinou, a tak sa len
oprel o zábradlie a díval sa smerom k vzďaľujúcemu sa Yzdaru, z ktorého
zostal už len neurčitý fľak. Keď sa obzrel, zbadal nad pobrežím približujúcim
sa z juhovýchodu krúžiť kŕdeľ obrovských albatrosov.
„Keby nás nespomaľovali, už by sme boli za zálivom.“
Faldhar sa za ostrým hlasom rýchlo otočil – patril Čiernemu tigrovi.
„Prosím?“
„Keby nás nebrzdili tie nákladné lode, boli by sme už
za zálivom, v Búrlivom oceáne,“ zopakoval so silným aralským prízvukom
kapitán. Teraz ho desil o čosi menej, než keď ho zbadal prvý raz. „Hizivah
nepredal ani polovicu tovaru. Lode sú ťažké a pomalé. Zdržujú nás.“
„Aha,“ prikývol Faldhar a obrátil sa smerom
k nemu. „Čo vlastne prevážajú?“
„Korenie, drahé dreviny... Tá úplne vzadu je plná
sudov baudarathského vína. V Razh’Khulluphe ho Hizivah predá za
trojnásobok.“
„To sa mu asi vyplatí,“ utrúsil Faldhar. Obchody nikdy
neboli jeho obľúbenou témou.
„Nebyť vás, bol by aj tak v strate. Ten váš
priateľ je bohatý muž.“
„Hm, zrejme myslíte Ag’híza. Popravde sám neviem,
odkiaľ na to má. Poznáme sa len krátko.“
Čierny tiger otočil kormidlom na sever, aby sa galéra vyhla
plytčinám a ostrým skalám vytŕčajúcim z mora. Ostatné lode ju ako na
povel nasledovali. „Ste žoldnieri?“
„Ja nie,“ odsekol Faldhar. „Tí na druhej lodi áno.“
„Nemám rád žoldnierov. Drahým kovom veria viac než
svojim pánom.“
„Hm, myslel som, že aj vy...“
Čierny tiger mu venoval krátky bodavý pohľad. „Mňa si
Hizivah neplatí. Robím to, aby som splatil dlh voči jeho mŕtvemu otcovi.
Väčšina mojej posádky sú otroci. Ostatní sú tu, lebo nemajú kam inam ísť.“
„Otroci... A tým nebodaj veríte? Nebojíte sa, že
vám chcú v spánku podrezať hrdlo?“
„Nie. Otrok totiž verí.
Otrok má svojho pána za boha a rana bičom je preňho modlitbou aj
odriekaním. Veriaci muž svojho boha nezradí.“
„Ale povstania otrokov už boli. Aj keď nie veľmi
úspešné...“
„Otroci povstávajú, lebo prestanú veriť
v božskosť svojho pána. Dobrý pán im ju pripomína každý deň.“
„Ale vy hádam neveríte, že ste ich boh.“ Faldharovi
prineskoro skrslo, či tým už nezašiel priďaleko.
Čierny tiger chvíľu mlčky stál a pozoroval
rozširujúci sa oceán pred nimi. Keď sa konečne zdalo, že sa schyľuje
k odpovedi, objavil sa na palube Ag’híz, ktorý okamžite zamieril za nimi.
Čiernemu tigrovi sa prihovoril v aralčine,
z ktorej Faldhar vyrozumel len pozdrav a niekoľko slov, ktoré si
nedokázal pospájať do kontextu. V duchu sa pousmial nad tým, že ovláda
reč, ktorú už celé tisícročia nik nepoužíva a pritom sa ledva dorozumie
s Aralmi, ktorých je vraj na svete dvakrát viac ako Ezarov.
Nato sa Ag’híz obrátil k nemu: „Verím, Ulgír, že
vaša nevoľnosť už ustúpila. Čas sa kráti a pred sebou máme stále dlhú
cestu a hlavne veľa práce.“ Faldharovi už len pomyslenie na nevoľnosť
nerobilo dobre.
V Ag’hízovej komnate našli Margraua, ako pozerá
do narýchlo načrtnutého plánu okolia Zul Duramaru. „Čarodejníkov síce
z duše neznášam,“ nadhodil, keď vošli dnu, „no až tam budeme, zopár by nám
ich padlo vhod.“
„Pravdupovediac som nad tým uvažoval, no najať nejakého
schopného by ma stálo viac zlata ako všetci tí žoldnieri dohromady,“ vysvetlil
Ag’híz a ponúkol Faldharovi miesto v kresle pri neveľkom okrúhlom okne
s výhľadom na pobrežie. Jeho kajuta bola len o čosi menšia, s jednou
posteľou a malým štvorcovým stolíkom pri kresle.
„Zdalo sa mi, že nemáte hlboko do vrecka,“ skonštatoval
Faldhar prekvapene, keď sa usadil.
„Mám isté zdroje, to nepopieram,“ prisvedčil Ag’híz, „ale
sú obmedzené. Napokon, bez vášho pátrania nám môžu byť na nič. Margrau mi už
povedal, že ste včerajší deň strávili v posteli. Chápem, že pre vás táto
plavba nie je jednoduchá, no verím, že ste na svoju časť úlohy nepozabudli.“
Faldharovi prichádzalo opäť nevoľno, no snažil sa na
to nemyslieť. „Na nič som nezabudol,“ odvetil po hodnej chvíli. „Vlastne,
vlastne na to všetko musím myslieť odkedy som prvý raz čítal zvitok s tým
nápisom.
Ten liek... hm, o jeho existencii už
nepochybujem. Texty sú síce napísané nejasne, no dá sa z nich... dá sa
z nich vyčítať, že ho uskladnili niekde blízko Zul Duramarskej svätyne,
ktorú...“ Z čela si zotrel pot a pokračoval: „Blízko svätyne, ku
ktorej mal namierené ten mág, ten Ezil Ekhlin. Možno priamo v nej. Ak sú
moje domnienky správne, to Svetlo Ygelivov, stále netuším, čo to vlastne je, sa
nachádzalo na rovnakom mieste. Najviac... Najviac sa mi pozdáva hypotéza, že
šlo o stelesnenie nejakého ochranného božstva.“
„Vyzerá to, že sa to božstvo na všetkých Ygelivov zvysoka vysralo,“ nadhodil s úškrnom
Margrau.
Faldhar na okamih zatvoril oči a zhlboka sa nadýchol.
„Nemáte niekto vodu?“
Ag’híz mu podal svoj flakón a kým Faldhar pil,
Margrau už s vážnejším výrazom povedal: „Ak ti nie je dobre, nemusíme
teraz tie veci rozoberať.“
Faldhar však na jeho poznámku nereagoval, akoby ju ani
nepočul, a pokračoval ďalej: „Tá svätyňa sa nachádza na vrchole mesta, vo
výške asi troch míľ. Dúfajme, že v časti, ktorá je neporušená
a hlavne stále prístupná. Inak by bola vyšla naša námaha vnivoč. Tak či
onak, to mesto je také rozľahlé, že cestu k nej nemusíme nikdy...“
Naplo ho a vybehol do svojej izby, kde obsah
svojho žalúdka vyvrátil do dreveného vedra.
Po chvíli si uvedomil, že Margrau stojí za ním. Rytier
zatvoril dvere. „Toto sa mi nezdá,“ zašeptal. „Ako ťa môže takto zlomiť nejaká
poondiata morská choroba? Rubínový mor, to by som ešte pochopil, ale toto...“
Faldhar neodpovedal a pomaly sa postavil na rovné
nohy. „Som len človek, Margrau,“ hlesol napokon a vykročil
k Ag’hízovej kajute. Rytier čosi nesúhlasne zamrmlal a šiel za ním.
Aral sa nervózne prechádzal od steny k stene. Keď
ich zbadal, mal v tvári netrpezlivý výraz. „Je vám už lepšie, Ulgír?“
„Ani nie,“ odvrkol Faldhar pravdivo a chytro si opäť
sadol. Cítil, ako mu po čele steká pot. Musela naňho ísť horúčka. Nikdy nič
podobné necítil. Dračia krv v jeho žilách ho pred chorobami mala chrániť.
Margrau mal zrejme pravdu, že čosi nie je v poriadku. „Ale môžeme
pokračovať,“ dodal napokon. Pretvárka, že sa nič nedeje, mu v tej chvíli
veľmi nešla.
„Tak teda si to všetko zrátajme,“ začal Ag’híz. „Liek
existuje a je, alebo prinajmenšom kedysi býval, uskladnený v Zul
Duramare. Tá... tá svätyňa, dočítali
ste sa o nej niečo viac? Viete už, čo znamená tá veta?“
Faldhara zarazilo, že ho tak zaujíma práve svätyňa, no
spomenul si na jednu vec, ktorá by ho mohla upútať. V jednej stati sa
písalo, že do nej môže vstúpiť len ten, kto podstúpi akýsi rituál nazvaný ma’yl-ehan. Prekladom si istý nebol, no
najviac prípustné sa mu javili možnosti vyrieknutie
pravdy a preukázanie znalostí.
Vybrať medzi nimi si nevedel a všetko jeho ďalšie pátranie zakaždým skončilo
pri onej vete.
Pri pokusom o dopátranie sa k jej významu
jeho znalosti ygelivčiny jednoducho nestačili – korene síce vyzerali byť
ygelivské, no mali jemu neznáme významy. Mohol to byť zabudnutý dialekt alebo
jednoducho iná reč. Verilo sa, že Ygelivovia rozprávali desiatkami rôznych
jazykov a to, čo ľudia považovali za „ygelivčinu“, bol len ten
najpoužívanejší z nich podobne, ako je vysoká aralčina pre Aralov
a cellanthírska ezarčina pre Ezarov. Z iných ygelivských jazykov sa
však väčšinou našli len krátke fragmenty a máloktorý z nich dokázali
učenci preložiť. Aj keby bol nápis v jednom z nich, Faldharove
vedomosti tak ďaleko nesiahali.
Keď sa o tom zmienil Ag’hízovi, ten konečne
prestal chodiť po kajute a sadol si na posteľ vedľa Margraua. Chvíľu bolo
ticho. Faldhar sa snažil nemyslieť na malátnosť a vzdorujúci žalúdok
a rytier upieral zrak k oknu, za ktorým sa na neďalekých brehoch
črtali chatrče rybárskych osád.
„Zostáva nám ešte niekoľko dní plavby,“ povedal
napokon Ag’híz. „Až odhalíte význam tej vety, Ulgír, dajte mi vedieť. Myslím
si, že niekdajšia prítomnosť toho lieku v Zul Duramare je nesporná, teraz
len musíme odhaliť, či je naozaj stále tam. A to sa nám podarí jedine
vďaka tej vete.
V Razh’Khulluphskej knižnici sa nachádzajú staré
plány nebeského mesta vytvorené samotným Ezilom Ekhlinom. Som presvedčený, že s ich
pomocou nájdeme správnu cestu. Teraz by som bol rád, keby ste ma nechali
osamote.“
1. kapitola
2. kapitola
3. kapitola
4. kapitola
5. kapitola
6. kapitola
7. kapitola
Epilóg
1. kapitola
2. kapitola
3. kapitola
4. kapitola
5. kapitola
6. kapitola
7. kapitola
Epilóg
Komentáre
Zverejnenie komentára