O FANTÁZII

Westeros Máločo je pre high fantasy také príznačné ako mapy. Nájdete ich v takmer každom takomto románe. Niekedy sú na vnútornej strane obalu, pred dodatkami či menoslovom alebo uprostred príbehu. Bývajú čiernobiele aj farebné, strohé aj natrieskané miliónom nevysloviteľných názvov, niekedy zaberajú oblasť kúska krajiny, inokedy ponímajú celé kontinenty či svety. Pre inšpiráciu je v článku priložených viacero zaujímavých máp, ktoré by ste pred tvorbou tej vlastnej mali poznať. Nezabúdajte, že niektoré z nich boli vytvorené profesionálnymi umelcami na základe pôvodných máp vytvorených spisovateľmi. Od vás ako autora primárne literárneho diela sa teda neočakáva, že vytvoríte niečo obdobné, aj keď to určite nikdy nebude na škodu. Hlavné je nezabúdať, že prvoradým je váš text, pričom mapa je len jeho sprievodnou súčasťou a pomôckou tak pre vás, ako aj pre čitateľa. Mala by byť preto najmä prehľadná . V  prvej časti sme si povedali o dôležitosti vhodnéh...

Veľakrát som počul, že Pán prsteňov „nie je umelecky hodnotné dielo, ale len súčasť popkultúry“ . Niekto by možno rád dodal, že je to brak nehodný akejkoľvek pozornosti, prinajmenšom dospelého a súdneho čitateľa, tobôž literárneho vedca (či človeka, ktorý sa ako literárny vedec cíti alebo aspoň tvári). Samostatnou kategóriou sú ľudia, ktorí nahlas hovoria, že Tolkien či Asimov nevedeli písať, pritom sami uznávajú autorov, ktorí sa tešia ďaleko menšiemu záujmu ako títo dvaja páni, nehovoriac o tom, že Pán prsteňov či Nadácia sú čítané aj desaťročia po ich prvom publikovaní. Samozrejme, bolo by pochabé veriť, že jedného dňa bude ich dielo uznávané všetkými kritikmi (navyše v našej úžasnej krajine lipnúcej na všetkom starom a klasickom, kde sa aj na vysokých školách zvykne učiť moderná literatúra len do konca 90. rokov). Menej bláznivá sa mi však zdá myšlienka, že by mohlo byť aspoň všeobecne akceptované. Už som si totiž takmer zvykol (a myslím si, že nie som sám), na...

Hrom. Dažďom, búrkou smelým krokom kráča, nepočutý, nevidený, tichý prízrak, nočné vtáča bez krídel, nezjazvený, – memento mori – posledná ozvena ozveny. Bije zvon. A on letmým okom zahliadol múry zvonice, čnejúce sa povedľa šedej, mŕtvo tichej márnice. Hromy. Prudký víchor mece strechy, hryzie, láme, ľadovec z neba trhá stromy, oko búrky, ticho, ktoré klame. Bijú zvony. A ony, pobehlice vyľudnenej ulice, utekajú pod namoknuté múry zvonice, tak blízko, blízko mĺkvej márnice. Ticho. Pohľady vrahov skrytých za oknami. Nebrali, nebrali ohľady, až zostali naveky pred prízrakom celkom sami. Záblesk. Svet zahral krátkou bledomodrou hrou. Naplnil ľudí na pokraji vlastných síl, neživou, krátkou a falošnou nádejou. Hrom. Ďalší záblesk, ďalší tichý ston ženy, čo stráži svojho bezvládneho syna a opakuje moja vina, moja vina, moja preveľká vina. Poslednýkrát udrel zvo...