Preskočiť na hlavný obsah

O kostlivcoch v skriniach a tolerancii


Nešťastný muž ukazujúci kostlivca vo svojej skrini


(a tiež trochu o zombíkoch a upíroch)

Hovorí sa, že každý z nás má v skrini skrytého kostlivca. Mali by sme ich však tolerovať alebo, naopak, naďalej diskriminovať a uvrhnúť ich tým pádom do ešte hlbšej izolácie? V prvom rade by sme si mali uvedomiť, že raz môže ako takýto kostlivec v skrini skončiť ktokoľvek z nás! Ak sa na problematiku pozeráme takto, potom sa tento závažný problém bytostne týka celej populácie, ktorá si existenciu kostlivcov vo vlastných skriniach stále úplne nepriznáva. 
      Naskytá sa ale otázka Čo s týmito kostlivcami? Tu a tam sa objavujú hlasy, že by sme sa mali chopiť sekier, no nemali by sme sa predsa len premôcť, vytiahnuť ich zo zatuchnutých skríň a ísť s nimi napríklad na zmrzlinu či sadnúť si niekam na pivo alebo na kofolu?
       Samozrejme, zo všetkých strán sa ozývajú argumentácie niektorých skupín ľudí (ktorí majú to šťastie, že sú stále živí), obviňujúce kostlivcov z nečinného priživovania sa na pracujúcej triede. Oháňajú sa zväčša smutnou skutočnosťou, že majú nielenže bývanie zadarmo a nikde nepracujú, ale navyše majú zadarmo aj celý náš šatník! Ale možno práve preto by sme sa práve MY mali pokúsiť o ich začlenenie medzi živých ľudí, aj keď je jasné, že najmä svojim výzorom medzi nás nikdy úplne nezapadnú. Narážam, pravdaže, najmä na akútny nedostatok svalovej hmoty, pokožky a niektorých ďalších orgánov. Zaujímavé sú však aj vcelku zaujímavé tvrdenia istých indivíduí, že títo kostlivci sú inteligenčne na nižšej úrovni, nakoľko by ste v ich hlavách hľadali mozog márne.
    Inou, stále ešte menšinou, ktorá trápi veľké masy nás, živých ľudí, v dnešnej pretechnizovanej spoločnosti, sú tzv. zombíci. Kto to ale títo zombíci v skutočnosti sú a čo o nich vieme? Väčšina z nás vie len to, že čas od času usporadúvajú pochody veľkými mestami, takzvané zombie pride, a že sa jednostaj pokúšajú, vraj organizovane, vyžrať našu civilizáciu. Sám seba sa ale pýtam, nie je toto iba obraz sveta, ktorý sa nám snažia podstrčiť komerčné médiá vlastnené západnými buržoáznymi imperialistami, ktorí sa, azda účelovo, pokúšajú šíriť svetom zombofóbiu? Veľmi krásne však v mojich očiach je, že sa svojou príslušnosťou k tejto menšine nebojí prihlásiť čím ďalej tým viac politikov, ktorí verejne uznávajú, že sú chodiacimi mŕtvolami. Ako žiarivé príklady môžem uviesť napríklad Nevlada Nožiara, Miguľáša Burinu či Jánoša Mdlotu. Koniec koncov je to vidieť aj na niektorých iných, ktorí to síce ešte nepotvrdili, ale ani nevyvrátili (napríklad Padol Pešo).
Náhodný okoloidúci si fotí účastníkov Zombie Pridu
Je teda len na nás, ako sa k týmto našim spoluobčanom postavíme. Budeme ich prítomnosť medzi nami tolerovať alebo ich budeme aj naďalej vyčleňovať na okraj spoločnosti? Napokon aj zombíkom sa môže stať ktokoľvek z nás. Rád by som preto všetkým vám, zombíkom, ktorí ešte máte obe oči a čítate preto tento blog, dal jednu radu do vášho neživota: Nestrácajte hlavy!

Napokon azda najdiskutovanejším etnikom dnešnej doby sú upíri, pri ktorých začleňovaní medzi obyčajných ľudí urobil svet v posledných rokoch rozhodne najväčší pokrok. Najväčšiu zásluhu na tom pritom mali niektoré médiá, ktoré si, našťastie, uvedomili, že ich nemôžu donekonečna vykresľovať ako príšery vyciciavajúce nič netušiacu spoločnosť. Naopak, dnes už všetci vieme, že sú to väčšinou metrosexuálne vyhranené individuality túžiace po pravých citoch a čistej, harmonickej láske. 
Zobrazovanie upírov médiami kedysi a dnes
O ich zlý imidž sa na sklonku 19. storočia zaslúžil najväčšou mierou tajomný mních, výrobca drevených kolov a príležitostný pestovateľ cesnaku Mini-Van Hanobi (len málokto dnes vie, že práve od jeho mena je odvodené slovné spojenie hanobenie rasy). Práve v okamihu, keď bol na pokraji bankrotu, sa rozhodol zvýšiť predaje svojich výrobkov tým, že začal šíriť (najmä prostredníctvom rôznych pofidérnych blogov a pod rôznymi pseudonymami), nenávistné a urážlivé články, v ktorých vyzýval ľudí na organizované vyvražďovanie upírov. Legendárnym sa stal najmä jeho článok, ktorý v nemenovanom nemeckom periodiku vyšiel pod názvom Wie kann mann diese Vampires Bösewichte töten? Nečudo, že pri jeho marketingových schopnostiach vzrástol predaj drevených kolov celosvetovo o 200 %, a to len za obdobie jedného roka! Spoločnosť Defame-It-Soft corp. sa tak z roka na tok stala najväčšou drevospracujúcou firmou v západnom svete.
Čo je ale najhoršie, tento vzrast predaja sa pretavil aj do doposiaľ najväčšej genocídy v dejinách ľudstva. Na mysli mám, ako inak, takzvaný holokaust upírov, ktorý nemal na svedomí nikto iný, ako práve ten istý muž s iniciálami A. H., ktorého dodnes vyznávajú tie isté skupiny ľudí, ktoré burcujú spoločnosť proti priživovaniu sa kostlivcov v skriniach a húfne sa zúčastňujú protizombíkovských pochodov. Nemám na mysli nikoho iného, ako Antona Fun Helsinga (Antona z Helsínk). Tento holandský profesor fínskeho pôvodu sa stal symbolom svetového antiupirizmu. Len málokoho z jeho prívržencov pritom zaujímajú teórie, podľa ktorých bol on sám pôvodom upír, no z tejto, podľa neho choroby, sa vyliečil po absolvovaní questu u istej lesnej čarodejnice v Transylvánii.
Apropo, keď už sme pri Transylvánii, pravlasti všetkých upírov, nemožno opomenúť zaujímavosť, že práve ako následok vyššie spomínanej genocídy sa čím ďalej tým viac hovorí o vytvorení akéhosi upírskeho štátu na tomto území, mnohými upírmi považovanom za ich Nesvätú zem. Možnože práve to by bol, spolu s uznaním manželstiev s príslušníkmi upírskeho etnika, krok tým najlepším smerom.

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Koncepcia mágie

Prítomnosť nadprirodzených prvkov zrejme najviac vymedzuje fantazijnú literatúru voči iným žánrom. Často stačí, aby sa v  historickom románe objavili známky mágie alebo nejaký démon a razom sa z neho stáva historická fantasy . Nečudo napríklad, že mnohí čitatelia bývajú po prečítaní Hry o tróny zmätení, keďže nadprirodzené prvky sa objavia len na niekoľkých miestach v úvode a závere knihy. Tá tak pripomína viac historický epos, ktorý sa iba odohráva sa vo vymyslených reáliách. Zrejme aj to je dôvod, prečo si našla toľkých priaznivcov aj v radoch „nefanúšikov“ tradičnej fantastiky. Aj tu však v pokračovaniach prichádzame čoraz viac do kontaktu s čarami. Hlavným rozdielom oproti bežným fantazijným dielam je u Martina práve narábanie s nadprirodzeným. Kým bežný autor nasúka do každej kapitoly „čarodejov vrhajúcich ohnivé gule“, pretože má pocit, že bez nich by to jednoducho nebola fantasy, Martin vytvoril svet, v ktorom h...

Ako stvoriť uveriteľný fiktívny svet - 1. časť - Prostredie

ÚVOD   Po mnohých rokoch písania svojho fantazijného románu, som si uvedomil dva fakty. Prvým je, že píšem už akosi dlho. Keď som však začal bádať po tom, koľko to trvalo známym autorom žánrovo porovnateľnej literatúry, dostal som sa k zaujímavým číslam. Napríklad už vtedy skúsený George R. R. Martin písal prvý diel série The Song of Ice and Fire (Pieseň ľadu a ohňa), teda nám všetkým dnes už známu Hru o tróny, takmer päť rokov. Medzi vydaním štvrtého a piateho dielu ich pritom ubehlo ešte o jeden viac. R. Scott Bakker, autor série The Second Apocalypse (Druhá apokalypsa), na svojej prvotine začal pracovať počas svojho vysokoškolského štúdia v 80. rokoch a k písaniu sa vrátil na začiatku nového milénia. Prvá časť napokon vyšla v roku 2004. Patrick Rothfuss písal Meno vetra sedem rokov a Tolkien svojho Pána prsteňov celých dvanásť a ďalšie tri roky trvalo, kým si bol kvalitou svojej práce natoľko istý, že podľahol súr...

Ako stvoriť uveriteľný fiktívny svet - 5. časť - Draky

Súsošie drakov na fontáne v bulharskej Varne „So comes snow after fire, and even dragons have their endings.” J. R. R. Tolkien Zrejme nenájdeme mýtického tvora, ktorý by sa vo fantastike objavoval častejšie než draky. Jej súčasťou sú rovnako pevne, ako sú súčasťou mýtov a kultúr naprieč všetkými kontinentmi, v ktorých sa vyskytujú v rôznych podobách a s rozličnými menami. Nečudo teda, že väčšina autorov fantazijnej literatúry ich chce mať aj vo svojich svetoch a bez nich príde mnohým tento žáner akýsi chudobnejší a neúplný. Nič na tom nemenia ani vyjadrenia autorov ako Patrick Rothfuss , ktorého som spomínal v predošlej časti. Na druhej strane je však na mieste otázka, čo ešte môžu draky fantastike dať. Z pohľadu čitateľa preto môže táto problematika vyznieť podobne ako neustále sa opakujúci a stále menej zaujímaví elfovia či trpaslíci. Na rozdiel od nich však majú autori pri drakoch ďaleko viac zdrojov, ktorými sa m...