Preskočiť na hlavný obsah

Ako stvoriť uveriteľný fiktívny svet - 5. časť - Draky



Súsošie drakov na fontáne v bulharskej Varne
„So comes snow after fire, and even dragons have their endings.” J. R. R. Tolkien


Zrejme nenájdeme mýtického tvora, ktorý by sa vo fantastike objavoval častejšie než draky. Jej súčasťou sú rovnako pevne, ako sú súčasťou mýtov a kultúr naprieč všetkými kontinentmi, v ktorých sa vyskytujú v rôznych podobách a s rozličnými menami. Nečudo teda, že väčšina autorov fantazijnej literatúry ich chce mať aj vo svojich svetoch a bez nich príde mnohým tento žáner akýsi chudobnejší a neúplný. Nič na tom nemenia ani vyjadrenia autorov ako Patrick Rothfuss, ktorého som spomínal v predošlej časti.
Na druhej strane je však na mieste otázka, čo ešte môžu draky fantastike dať. Z pohľadu čitateľa preto môže táto problematika vyznieť podobne ako neustále sa opakujúci a stále menej zaujímaví elfovia či trpaslíci. Na rozdiel od nich však majú autori pri drakoch ďaleko viac zdrojov, ktorými sa môžu inšpirovať. Vidíme to už len pri porovnaní drakov z germánskych a slovanských mýtov, nehovoriac o drakoch východoázijských kultúr, starovekého Sumeru (Kur) alebo predkolumbovských kultúr v Amerike.
Viac ako návod bude teda aj tento diel orientovaný viac na ukážku toho, čo všetko môžu tieto monštruózne stvorenia autorovi fantastiky ponúknuť. Nie sú totiž draky ako draky a rozdiel je aj medzi ich tradičným chápaním v minulosti a v dnešnej „modernej“ fantastike.

Čínsky, tzv. cisársky drak špecifický piatimi prstami
Definícia a vnímanie draka
Existuje také veľké množstvo rozličných druhov týchto stvorení, že vtesnať všetky do jednotnej tabuľky, schémy či výkladu je snáď nemožné. Najmä ak si uvedomíme, že už len samotných typov takýchto delení by muselo vzniknúť zákonite viac. Mohli by sme hovoriť o počte končatín, schopnosti lietať, či o inteligencii alebo prepojenosti s mágiou. To všetko naznačuje, že označenie „drak“ je veľmi všeobecné a nekonkrétne. Jednotliví zástupcovia sa od seba líšia v toľkých parametroch, že môžeme hovoriť skôr o abstraktnom pojme pridelenom rozličným tvorom.
Tzv. akademický Slovník cudzích slov (SCS) vysvetľuje heslo drak v našom kontexte nasledovne: „rozprávkový netvor znázorňovaný v podobe jaštera, najčastejšie okrídleného, často aj niekoľkohlavého“. Slovník súčasného slovenského jazyka (SSSJ) zas o drakovi hovorí toto: „bytosť majúca podobu okrídleného jaštera al. hada, obyč. s viacerými hlavami“.
Obidva výklady sú si veľmi podobné, predsa sa však v detailoch líšia. Kým SCS označuje draka za „netvora“, čo je slovo s negatívnou konotáciou a teda (z môjho pohľadu) nemôže zahŕňať východoázijské draky (vnímané v tamojších kultúrach prevažne pozitívne), SSSJ používa neutrálnejšie označenie „bytosť“. SCS hovorí o jašteroch, ktoré môžu mať krídla či viacero hláv, SSSJ zas spomína aj podobu „hada“, ktorá je veľmi dôležitá najmä ak chceme drakom nazývať či už starogréckeho Pythóna, mayského Quetzalcoatla alebo viaceré mýtické tvory kultúr Ďalekého východu, ako sú napríklad čínsky lung alebo kórejské yong imugi.

Zmej Gorynyč v zápase s Dobryňom Nikitičom
Netreba však chodiť ďaleko a do úplne cudzích končín, aby sme si uvedomili rozdielnosť vo vnímaní toho čo vlastne drak je. Ak si napríklad porovnáme severského Fáfnira so slovanským Zmejom Gorynyčom, nenájdeme medzi nimi takmer žiadnu podobnosť. V prvom prípade vidíme veľkého jaštera, v tom druhom viachlavého okrídleného tvora chrliaceho oheň. Viachlavý netvor, ktorého by sme tiež mohli označiť ako draka, sa objavuje aj v gréckych bájach v podobe lernskej Hydry.
Za zmienku stojí, že slovo drak pochádza práve z gréčtiny, zo slova δράκων („drákon“) a v rôznych obmenách sa ujalo v nejednom európskom jazyku. Keď sa teda zvykne hovoriť, že „draky“ sú súčasťou kultúr naprieč celou zemeguľou, je nutné dodať, že tieto tvory majú často len veľmi málo spoločných rysov a ide skôr o jeden výraz priradený naraz viacerým mýtickým bytostiam s jašterím či hadím telom.
Nejednotnosť je aj vo vnímaní drakov v dichotómii Dobra a Zla. Kým európske draky bývajú zväčša symbolmi zlých síl a v kresťanskom učení vystupujú ako nástroje Satana, spomínané čínske draky sú nositeľmi šťastia a ľuďmi uctievané. Výnimkou v Európe je napríklad červený waleský drak, ktorý podľa legendy porazil bieleho draka symbolizujúceho Sasov. Ani v kultúre južných Slovanov nie sú draky, nazývané zmaj, považované za vyslovene zlé bytosti. Ľubľanský drak zobrazený aj na erbe mesta je napríklad vnímaný ako jeho ochranca.
Vermithrax bol jedným z prvých filmových drakov, ktoré mali podobu wyverny
Vo filmoch dnes najčastejšie majú podobu wyverny, ktorej hlavnými črtami sú dve nohy a jeden pár netopierích krídel. Tá však bola pôvodne (a v heraldike tomu doteraz tak je) chápaná ako odlišný tvor a s drakom, ktorý má štyri nohy a navyše chrlí oheň, sa začala stotožňovať až neskôr. To je dôkazom toho, že dnes je označenie „drak“ prisudzované nie jednému, ale viacerým odlišným tvorom aj v rámci jednej kultúry. Podobu wyverny majú napríklad draky v seriálovej Hre o tróny, Smaug v Jacksonovom Hobitovi či Vermithrax.
V starých kultúrach však nachádzame ďaleko zaujímavejšie formy drakov, ktoré majú časti tiel rozličných zvierat. Okrem jašterích či hadích hláv mávajú hlavy levov či psov, orlie krídla alebo jelenie parohy. Draky žijúce vo vode sú vybavené plutvami a podobne.
  
Pôvod a nadprirodzená povaha
Pôvod drakov sa líši od prípadu k prípadu. Napríklad Fáfnir bol spočiatku trpaslík, na ktorého padla kliatba prsteňa Andvaranautu (toho, ktorý vo významnej miere inšpiroval Tolkiena). Zmenil sa na draka a stal sa strážcom pokladu, s ktorým bol prsteň spätý. Drak ako strážca pokladu je napokon tiež dobre známy aj Tolkienovým čitateľom.
Hydra zas bola dcérou Tyfóna – syna bohyne Gaie, ktorý je opisovaný ako netvor so stovkou hadích (či dračích) hláv a vtačími krídlami, väčší ako hora. Aj Pythón či sumerský Kur majú božský pôvod. Známe sú draky, ktoré sa menili na ľudí a v kórejskej kultúre poznáme hadie tvory imugi, akési nepravé draky. Tie sa mohli stať plnohodnotnými drakmi yong len ak splnili určité podmienky, ktoré sa podľa rôznych zdrojov líšia. Kým podľa jednej legendy musí imugi nájsť Yeouiju – akúsi „perlu“ s veľkou mocou, ktorá padne z neba, podľa iných je imugi hadí tvor bez rohov, ktorý bol prekliaty a nemôže sa preto stať pravým drakom (túto tému spracoval napríklad – žiaľ béčkový – film D-War alebo Dračie vojny).
Z nemýtického hľadiska sa pôvod veľkých a hrozivých jašterích tvorov vo všeobecnosti javí celkom zrejmý. Panuje všeobecná zhoda, že za ich vznik v jednotlivých kultúrach mohli skameneliny dinosaurov nachádzané dávno predtým, ako ľudia mohli pochopiť ich existenciu. Nález veľkej dinosaurej lebky alebo obyčajnej kosti mohol viesť k vzniku mýtov, ktoré prežívajú dodnes. Povesti o drakoch sa pritom mohli rozšíriť aj po správach o veľkých krokodíloch, jašteroch či hadoch. Ľudia, keďže im naháňali strach, z nich postupne vytvorili monštrá symbolizujúce zlo alebo rôzne prírodné sily či javy.
Draky bývajú často spájané s prírodnými živlami a mágiou. Chrlenie ohňa je len jednou z mnohých „zbraní“, ktorými zvyknú tieto tvory disponovať. Stretávame sa najmä s jedincami, ktoré miesto plameňov chrlia vodu či s druhmi spätými s búrkou a bleskami. Schopnosť chrliť oheň, ktorá je typická najmä pre európske draky (avšak nie je im vyhradená a majú ju napríklad aj čínske draky), zrejme súvisí s ich spojitosťou s pekelnými silami. Spomínaná Hydra zas využívala jedovatý dych, no známejšia je jej schopnosť nahradiť každú stratenú hlavu dvoma novými. Podľa mýtu bola navyše jedna z jej hláv nesmrteľná. Okrem toho sa medzi drakmi objavuje schopnosť zakliať človeka. Tolkien ju dal svojmu Glaurungovi, ktorý takúto kliatbu uvrhol na Túrinovu sestru Nienor.

Draky vo fantazijnej literatúre
Smrť Glaurunga na maľbe Teda Nasmitha
V Tolkienovom diele draky málokedy hrajú naozaj významnú rolu. Smaug z Hobita či spomínaný Glaurung sú skôr výnimkami a aj tak sú skôr epizódnymi postavami. Okrem nich poznáme mená len dvoch – ScathaAncalagon Čierny. Aj keď o posledných dvoch menovaných máme len zopár informácii, môžeme vidieť, ako originálne ich Tolkien koncipoval. Scatha je napríklad popisovaný ako „dlhý červ“, Glaurung je obrovský jašter podobný Fáfnirovi a Smaug s Ancalagonom sú typické okrídlené draky s tým rozdielom, že druhý menovaný bol taký veľký, že pri svojej smrti zboril tri sopečné vrcholy Morgothovej pevnosti. Všetky štyri dokážu chrliť oheň, ktorý bol taký horúci, že dokázal roztopiť niektoré menšie prstene moci. V Dodatku k Pánovi prsteňov sa však dočítame aj o „studenom drakovi“ (v orig. Cold-drake).
Žiaľ, v súčasnej fantasy sa z drakov stalo skutočné klišé (ako o tom hovorí aj Rothfuss). Ich prítomnosť je pre niektorých autorov rovnako nevyhnutná ako prítomnosť elfov. Navyše sa však nemenia ani ich vlastnosti, aj keď z času na čas sa vynoria draky chrliace ľad a podobne. Väčším problémom je však neschopnosť vložiť drakom väčšiu mieru osobnosti. Tak sa stalo, že pôvodne jedinečné a často božské tvory v modernej fantastike "zobyčajneli" a stali sa len akýmsi nutným inventárom tejto literatúry.
Takýto prístup však žánru skôr ubližuje a čitateľa zákonite nudí. Tým síce nechcem povedať, že by mali draky z fantazijnej literatúry vymiznúť (napokon boli jej súčasťou odpradávna). V tomto článku som len chcel aspoň čiastočne naznačiť, čo všetko táto tematika autorovi ponúka. Draky sú jedným z mála tvorov, pri ktorých si môže autor dovoliť prakticky neobmedzené experimentovanie. To, čo dnes vidíme vo filmoch či vo väčšine fantazijných svetov je len vrcholom nekonečne veľkého ľadovca a len ponorenie sa do problematiky dlhodobým skúmaním môže priniesť úžitok vo forme nových pohľadov na to, čo slovo drak vlastne znamená.


Ako zvyčajne, prikladám niekoľko odkazov na zaujímavé články pojednávajúce o drakoch. Každý z nich stojí za prečítanie a rozšíri vaše obzory. Nezabúdajte pritom, že v zoznamoch sú len stručné informácie, preto odporúčam vyhľadať si aj obšírnejšie informácie. Svoje pripomienky či postrehy môžete písať pod článok. Ak sa vám páčil, zdieľajte ho alebos a prihláste na odber môjho blogu. V budúcej, trochu okultnej časti, sa budem venovať všetkému, čo súvisí s mágiou.



Zoznamy dračích bytostí naprieč svetovými kultúrami: 

Draky v mýtoch:

Draky v literatúre:

Komentáre

  1. K "červovi": Výraz "wyrm" v anglosaštine a podobné dobové škandinávske výrazy sa viazali na rôznych tvorov v tvare hada alebo červa. Takže nešlo vždy o červa ako v dnešných slovách worm, Wurm, atď., ale o akéhokoľvek tvora, ktorý sa vŕtal alebo plazil zemou - ako červ, ako had. Koniec-koncov, aj v slovenčine často používame v súvislosti s drakmi ale aj reálnymi plazmi archaizmus "zemeplaz".

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Mne sa vždy páčilo, ako drakov spracovali vo Thiefovi: Tam je najbližšiou analógiou dráčikov sedliacky skromný burrick. Vyzerá ako tučný dvojnohý dinosaurík, nie je väčší od Fiatky, krídla nemá, žije v jaskyniach, starých štôlniach, pri stokách a močariskách. Namiesto dýchania ohňa vie akurát po niekom bafnúť obláčiky smradľavého, dusivého plynu. (Nemá najlepší dych.) Bylinožravec a nehryzie, ale neoplatí sa ho naštvať. V podstate taká paródia na veľkých, majestátnych, elegantných drakov. Burrickov považujem za celkom zlaté potvory, aj napriek ich malému počtu polygónov, typických pre ich cca 17 rokov staré modely. :-)

    Pri Tolkienových drakoch je potrebné mať na pamäti, že drak-jednotlivec je de facto Maiar. Nie je teda len inteligentný živočích či obluda, je v podstate polobožským tvorom z panteónu Ardy - na podobný spôsob ako čarodejníci, Sauron, balrogovia. Len je možno trošku nižšieho rangu a je zakliaty do vágne zvieracej podoby, podobne ako balrogovia, či so Sauronom spolupracujúce obrie pavúky. Čarodejníci chodia po svete v podobe pripomínajúcej ľudských starcov, draci a iné služobníctvo Morgotha a jeho bývalej bandy zas v podobe strašidelných zverov. (Bilbo mal v podstate veľké gule, keď šikovne konfrontoval Smauga v predlohe aj filmoch - to sa len tak nevidí, aby sa malý domasedský hobit postavil zoči-voči obrovskému, samoľúbemu polobohovi. 8-) :-D) Samozrejme, kým ich postavenie v panteóne Ardy vysvetľuje, prečo Tolkienoví draci ovládajú artikulovanú reč, reálne vysvetlenie sa pochopiteľne viaže k inšpirácii Fafnirom. Pri ňom platilo, že nebol pôvodne drakom, drakom sa len stal. Pôvodný Fafnir zostal pod povrchom, jeho osobnosť skrytá v navonok zvieracej, plazej podobe. Podobný princíp teda platí aj u Maiar-ov, akými boli Glaurung, Ancalagon, Smaug a ďalší...

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Tolkiena mám načítaného vcelku dobre, takže viem akého pôvodu boli draci a Maiar a podobne :D len mi to prišlo zbytočné tu uvádzať, to by som musel hovoriť aj o ďalších a riadne by som prekročil rozumný rozsah jedného blogu :P O Fáfnirovom pôvode som sa zmienil... Inak originálne draky sú aj v How to train your dragon... len je rozdiel, či niekto píše "serióznu" fantasy, alebo niečo čo má pobaviť... ale ako hovorím, pri drakoch sa medze nekladú, takmer.

      Odstrániť
    2. Samozrejme. :-) Už keď sa človek pozrie na draky najrôznejších kultúr - a to nielen celesvetovo, ale len v samotnej Európe či východnej Ázii - veľmi skoro si všimne, že draci z miestnych povestí a rozprávok sú zvery s veľkou variabilitou a často vtipnými až uletenými detailmi. Na drakoch, ako spomínaš, je podstatný nielen výzor, ale aj správanie a určitá osobnosť (či už je ten drak vykreslený ako inteligentnejšie stvorenie alebo len taká vypasená obluda).

      Mne osobne sa páči jeden typ draka zo severošpanielskej ľudovej tradície. Vykresľuje ho ako tvora bez viečok (vraj aby mohol byť stále v strehu pred zlodejmi pokladu), navyše so záľubou v špecializovaní sa na jedenie kráv, ktoré ukradol poddaným. To je vcelku veselé vykreslenie dračiska. :-D

      Odstrániť

Zverejnenie komentára

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Recenzia: Rytier Siedmich kráľovstiev

Ako stvoriť uveriteľný fiktívny svet - 1. časť - Prostredie