Preskočiť na hlavný obsah

Koncepcia mágie



Prítomnosť nadprirodzených prvkov zrejme najviac vymedzuje fantazijnú literatúru voči iným žánrom. Často stačí, aby sa v historickom románe objavili známky mágie alebo nejaký démon a razom sa z neho stáva historická fantasy. Nečudo napríklad, že mnohí čitatelia bývajú po prečítaní Hry o tróny zmätení, keďže nadprirodzené prvky sa objavia len na niekoľkých miestach v úvode a závere knihy. Tá tak pripomína viac historický epos, ktorý sa iba odohráva sa vo vymyslených reáliách. Zrejme aj to je dôvod, prečo si našla toľkých priaznivcov aj v radoch „nefanúšikov“ tradičnej fantastiky. Aj tu však v pokračovaniach prichádzame čoraz viac do kontaktu s čarami.
Hlavným rozdielom oproti bežným fantazijným dielam je u Martina práve narábanie s nadprirodzeným. Kým bežný autor nasúka do každej kapitoly „čarodejov vrhajúcich ohnivé gule“, pretože má pocit, že bez nich by to jednoducho nebola fantasy, Martin vytvoril svet, v ktorom hrajú čary druhé husle a objavujú sa pozvoľne v správnych chvíľach, keď môžu dej posunúť novým smerom. A nejde pritom o žiadny deus ex machina.
Nie veľmi odlišne narábal s mágiou aj Tolkien. Aj keď každý pozná čarodejníkov Gandalfa či Sarumana a tiež sa hovorí o elfských čaroch či čarovných prsteňoch, samotná mágia nie je v Pánovi prsteňov taká strojená a umelá ako v neskorších dielach fantastiky. Naopak, Tolkien jej dal nádych záhadnosti. Gandalfa síce nazýva „čarodejom“, ale na iných miestach nás vyvádza z tohto omylu.
Nájdeme však veľké množstvo autorov, ktorí si zakladajú na detailných opisoch fungovania mágie. Dočítame sa o starobylých jazykoch, čarovných formulkách a rôznych „pomôckach“, ktoré umožňujú čarovanie. Niekde sú čarodejníci jedinečnou skupinkou ľudí so špeciálnymi schopnosťami, inde môže byť mágom ktokoľvek alebo len príslušník niektorej rasy. A potom sú autori, ktorí sa pokúšajú stierať hranice medzi mágiou a technológiou, čím zároveň vznikajú hybridy medzi fantasy a sci-fi.

Funkcia mágie a jej hranice
Autori sa pri koncipovaní fungovania mágie v ich fiktívnych svetoch dostávajú pred problém, kam až môže moc čarodejníkov siahať a ako ju obmedziť tak, aby predsa vždy mala svoju váhu a zmysel. Správne vyváženie je to, čo robí nadprirodzené prvky uveriteľnými. Ak totiž vytvoríte mága s priam božskou mocou, automaticky sa sám stáva tak výrazným prvkom, že skôr či neskôr sa dostane do centra vášho príbehu. Ak sa to nestane, čitateľ si to všimne a bude to považovať za logický nedostatok. Preto od prvého momentu tvorby sveta dôkladne zvažujte, akú podstatu v ňom mágia bude mať a kde budú jej hranice.
Tu si môžete pomôcť odpovedaním na tri základné otázky, čím vytvoríte hrubé kontúry a základy toho, čím sa mágia vo vašom svete stane.

1)     Kto každý môže používať mágiu?
Odpoveďou na túto otázku určíte rozšírenie mágie vo vašom svete a tým aj jeho charakter, keďže tým nepriamo ovplyvníte aj výskyt nadprirodzených prvkov. Možnosti by sa dali zjednodušene skĺbiť do nasledujúcich základných možností, ktoré sa môžu vyskytovať v rozličných obmenách:

·         Používanie mágie je neobmedzené – v tomto prípade je predpoklad, že čarovanie ako také stratí v príbehu svoj význam. Ak sa však pre toto riešenie predsa len rozhodnete, bude vhodné, ak vytvoríte trebárs akýsi „kastový systém“. Tým vyčleníte určitých výnimočných jedincov a vyhnete sa tomu, že sa mágia vo vašom príbehu stane príliš všednou, nezaujímavou a nudnou. Často tiež býva schopnosť čarovať podmienená špecifickým vzdelaním, čím sa okruh mágov značne obmedzuje.
·         Hŕstka – (označenie som si požičal od Bakkera, v angl. The Few). Je to pomerne bežná voľba autorov, ktorí vytvoria v rámci ľudskej rasy skupinku „nadaných“ jedincov, ktorí dokážu cítiť a používať mágiu, ktorá sa tak stáva zriedkavejším, no o to zaujímavejším a dôležitejším prvkom.
·         Vyvolení jedinci – od predošlého modelu sa líši len v množstve používateľov mágie. Kým pri „hŕstke“ môžeme v rámci populácie hovoriť o určitom percente, v tomto prípade ide naozaj len o počet postáv, ktoré dokážete zrátať na prstoch jednej ruky. Tým sa mágovia stávajú v príbehu významnejšími. Príkladom môže byť napríklad Pán prsteňov, kde je mágia vyhradená takmer výlučne „anjelským“ bytostiam Ainur.
·         Magické rasy – takisto často používaný koncept, v ktorom majú určité rasy akési prirodzené prepojenie s mágiou. Najlepším príkladom sú elfovia, ani nie však tí Tolkienovi (tým sa ešte budem venovať neskôr), ale trebárs tí zo sveta Warcraftu.


2)    Ako mágia funguje?
Pod touto otázkou sa skrývajú pravidlá používania mágie a tým vytvorenie určitého systému, ktorý by ste ako autor mali následnej dodržiavať. Aj pri písaní fantasy totiž platí, že musí mať určité zákonitosti, ktorými sa jej postavy aj samotný svet riadia. Možností je veľké množstvo a platí, že najcennejšia je originalita. Najpoužívanejšie koncepty sú tieto:

·         Prajazyk – častý koncept, ktorý využíva princíp dávnej, často veľmi vyspelej rasy a jej jazyka, ktorým používateľ dokáže vystihnúť podstatu vecí a tým ich ovládať alebo nimi podľa ľubovôle manipulovať. Nájdeme to napríklad v Zememorí či v Eragonovi. Aj týmto dokážete obmedziť rozšírenie mágie, keďže ju môžu používať len tí, ktorí túto starú reč ovládajú.
·         Zaklínadla – rôzne formulky sú zrejme najbežnejším spôsobom vyvolávania kúziel. Ich znalosť podmieňuje schopnosť čarovať. Často sú prepojené s konceptom „prajazyka“ a odovzdávané novým čarodejníckym učňom v rôznych školách a rádoch. Najlepším príkladom použitia tohto modelu je Harry Potter.
·         Rituály – bývajú spojené so šamanizmom a prírodnými silami. Príkladom môže byť krvavá mágiaPiesne ľadu a ohňa, pri ktorej je potrebná krvavá obeta.
·         Vyššie sily – tými sa môžu chápať napríklad bohovia, ako je tomu v spomínanej Piesni, kde dokáže Thoros z Myru oživiť Berica Dondarriona, nie však vlastnými magickými schopnosťami ale ako prostredník boha R’hllora.

Okrem zmienených možností je časté používanie rôznych rún či artefaktov, ktoré prepožičiavajú nositeľom zvláštne schopnosti. Tie však väčšinou vyššie uvedené koncepty dopĺňajú.

3)    Čo mágiu obmedzuje?
Mág nerovná sa boh. Inými slovami, ako nedať čarodejníkom príliš veľkú moc a odlíšiť ich od všemocných božských bytostí. Ak by boli schopnosti mágov neobmedzené, výrazne by to uberalo príbehu na napínavosti, keďže by sa každý problém dal vyriešiť doslovným mávnutím čarovného prútika. Prípadné vytvorenie (takmer!) všemocných postáv musí byť dobre premyslené a aj tie musia mať svoje slabé miesta, podobne ako má Lord Voldemort horcruxy, Sauron Veľprsteň a Superman kryptonit. Tu však platí zlaté pravidlo – vyhýbajte sa klišé v podobe prvkov, ktoré dávno pred vami použili iní autori. Plagiátorstvo dokáže odradiť rovnako rýchlo ako zlá štylizácia či nudná zápletka.
Jedným z obmedzení môže byť spomínaná znalosť prajazyka či zaklínadiel, ale ani to nemusí stačiť. Dobrým príkladom ako sa s týmto problémom popasovať je séria The Prince of Nothing. Bakker v nej vytvoril premyslený systém využívajúcich rozličné formy mágie s vlastnými zákonitosťami, navyše rozvetvený do viacerých čarodejníckych škôl.
Mágiu popisuje ako činnosť, pri ktorej sa svet podriaďuje jazyku, na rozdiel od filozofie, pri ktorej sa jazyk prispôsobuje svetu. Prajazyk nahradil akýmkoľvek nematerským jazykom, aby sa zabránilo neželanej sémantickej transformácii kľúčových termínov v dôsledku ich každodenného používania. Čarodej v jeho svete navyše musí naraz použiť dve zaklínadlá – jedno vyslovené (sonála) a nevyslovené (asonála). Dôvod, prečo sa Bakker vybral týmto smerom by sme mali hľadať v jeho čiastočne jazykovednom vzdelaní.
Systém mágie v jeho svet však ide ďalej. Nájdeme tu tri základné odnože – gnózu, anagogiupsûkhe (názvy sú odvodené z gréckych slov). Popri nich existuje ešte nemagické umenie tekne, ktoré označuje aj ako „starú vedu“ a ide teda skôr o vyspelú technológiu mimozemskej rasy Inchorov, ktorá je schopná vytvoriť napodobeninu života.
Aby Bakker obmedzil moc čarodejov, vymyslel tzv. chorae – veľmi cenné drobné „kamienky“ posiate runami (nazývané aj „slzy boha“), ktoré dávajú svojim nositeľom úplnú ochranu voči mágii a navyše dokážu čarodeja letmým dotykom premeniť v soľný stĺp. Vytvoril tak systém, v ktorom sú aj tí najmocnejší gnostickí mágovia bezbranní voči žobrákovi s jedinou chorae v ruke.
Ak sa na problém pozrieme z pohľadu počítačových hier, nájdeme v nich akúsi magickú esenciu, zvyčajne nazývanú mana. Tá funguje podobne ako ľudská výdrž – podobne ako vysilený človek nevládze behať, čarodej bez many nemôže čarovať. Napriek tomu, že tento prvok perfektne pasuje do počítačových hier, v knižnom svete by pravdepodobne nefungoval.
Vo Hviezdnom prachu sa zas stretávame s čarodejkou, ktorej každé použité kúzlo uberá z fyzického veku. Tento koncept veľmi dobre zapadá do príbehu, v ktorom spomínaná čarodejnica potrebuje srdce hviezdy, aby ju urobilo na dlhé veky mladou.

Tajomnosť verzus systémovosť
Už na prvý pohľad je mágia u Bakkera a Tolkiena diametrálne odlišná. Kým prvý sa rozhodol vytvoriť komplexný systém, druhý jej podstatu nevysvetľuje a ponecháva ju mystériu a dohadom.
Už len samotný Veľprsteň je síce často označovaný ako „magický“, no jeho mágia nespočíva len v neviditeľnosti nositeľa, ale v prvom rade korumpuje a kazí ľudskú myseľ. Čitateľ tak jeho moc nevníma zmyslami, ale skôr podvedome. Vie, že Prsteň dokáže byť v nesprávnych rukách nástrojom Zla, avšak viditeľných prejavov nachádza veľmi málo – chorobná túžba po jeho vlastníctve, predlžovanie života, nezničiteľnosť či prepojenosť so svojím Pánom. Dočítame sa, že vďaka nemu sa základy Barad-dûru nezrútia a že dokáže ovládať menšie prstene. Nič z toho však neukazuje Sauronov prsteň ako zbraň schopnú ničiť celé armády, skôr ide o nehmatateľné, no o to pôsobivejšie prejavy jeho moci.
Podobne je to s Gandalfom, ktorý síce počas celého príbehu predvedie zopár efektných kúziel avšak základ jeho mágie je v podnecovaní odvahy ľudí v boji proti Sauronovi. Takisto elfské čary sú v Stredozemi skôr prejavom ich starobylého umu ako nadprirodzených síl. Či už ide o nepotopiteľné člny, superpevné lano, ktoré sa na povel rozviaže, alebo plášte, ktoré dokážu zamaskovať svojho nositeľa. Aj Galadriel vyzerá byť zmätená, keď Sam použije pri popise jej zrkadla slovo mágia. Väčšina skutočne nadprirodzený javov v elfských ríšach ako je plynutie času v Lothlóriene či Elrondom zoslaná vlna, ktorá zmetie nazgûlov, sú skôr prejavmi moci ich prsteňov ako elfských čarov. Pokračovať by sme mohli viacerými udalosťami zo Silmarillionu, ktoré ukazujú mágiu v Stredozemi v inom svetle, než nám ju predvádza väčšina súčasných diel fantazijnej literatúry.
Neznamená to však, že by sa autori mali vyhýbať systémovosti mágie. Naopak, koncept a princípy, ktoré vytvoril Bakker, vytvárajú v čitateľovi chcenie dozvedieť sa viac o jej fungovaní. Navyše je dôležité, aby princípy, na ktorých mágia vo vašom svete funguje, korešpondovali s jeho charakterom aj samotným príbehom. Je ťažké predstaviť si, ako by Bakkerov model mágie fungoval v Pánovi prsteňov a naopak. Vo svojich „domovských“ svetoch však fungujú. Podobne je to s konceptmi mágie v počítačových hrách, ktorých prenesenie do kníh by často narobilo viac problémov ako úžitku.

V každom prípade pri mágii platí, že menej je niekedy viac – čím častejšie ju vo svojom príbehu používate, tým viac zovšednie a čitateľa nielenže začne nudiť, ale často aj otravovať. Nebojte sa pri jej koncipovaní inšpirovať inými dielami, no nezabúdajte na stále prízvukovanú originalitu. Buďte konzistentní a vždy uvažujte nad dôsledkami svojich výtvorov, čo napokon platí pri každom aspekte fantazijných svetov.

Tento diel Tvorby fiktívnych svetov je nateraz posledný. Ak máte návrhy na prípadné ďalšie časti alebo si neviete dať s niečím rady prípadne máte k článku pripomienky, píšte do komentárov pod ním. Takisto budem rád za každé zdieľanie či odber, na ktorý sa môžete prihlásiť na bočnom paneli stránky.

Na záver opäť prikladám niekoľko zaujímavých odkazov, ktoré môžu rozšíriť vaše obzory a pohľad na mágiu.


Zdroj obrázka:
http://www.wallpapervortex.com/wallpaper-33916_fantasy_sorcerer.html#.VfQSM_TrQtE

Komentáre

  1. Dobrý článok. A videododatok: https://www.youtube.com/watch?v=VHrTTgmB_3w :-)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Dokonalosť Tolkienovej mágie spočíva v tom, že vyviera priamo z koreňov ním vytvoreného sveta. V tom sa jej dosť podobá mágia Piesne ľadu a ohňa. Preto sú tieto dva príbehy také silné a vťahujúce.
    Naopak, sila mágie chradne, ak je príliš postavená na kalkulácii, na vyvažovaní pripomínajúcom hry (stolové či počítačové). V hrách je toto vyvažovanie dôležité, lebo dáva porovnateľné šance na výhru, nech si hráč zvolí ľubovoľnú taktiku. Akurát že takáto rovnováha má veľmi ďaleko od uveriteľného sveta, vkladá do neho schematickosť a oberá ho tým o hĺbku. Mnohí autori vytvárajú mágiu práve týmto spôsobom a tým ju okrádajú o čaro, o závrat z jej skrytej sily.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Ahoj, tak v prvom rade nie "so Silmarillionu", ale "zo". Ale inak pekný a verím že podnetný článok. Čo som ja videl, tak v knihách Diablo bola mágia rozhodne inak ako v hre, totiž nekromant Zayl mal problém vystreliť zo seba deštruktívnu ranu (bone spear - aj to tuším ešte potreboval pomoc svojho "patróna"), kým v hre sa to robilo do zblbnutia rýchlo za sebou, až kým nedošla mana.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. grammar nazis sú všade :D je to len preklep, ale dík za upozornenie... Diablo knihy som nečítal, ale myslím si, že autori kníh, ktoré sú podľa hier vedia, že je nutné ten koncept pozmeniť, aby nebol taký strojený

      Odstrániť
  4. Dobrý článok, no je tu pár vecí, s ktorými nesúhlasím:

    „Ak totiž vytvoríte mága s priam božskou mocou, automaticky sa sám stáva tak výrazným prvkom, že skôr či neskôr sa dostane do centra vášho príbehu. Ak sa to nestane, čitateľ si to všimne a bude to považovať za logický nedostatok.“ S týmto si dovolím nesúhlasiť. V Pánovi prsteňov je takou ukážkovou postavou tohto typu Tom Bombadil a napriek tomu jeho státie v ústraní nepovažujem za logickú chybu. Bol totiž dostatočne dobre vykreslený ako podivín, v ktorého povahe je stáť stranou a nevidieť zmysel zapájania sa do nejakých sporov.

    Fungovanie many v knižnom svete by som nezatracovala. Nie však vo forme nejakej nádržky s čarovnou kvapalinou, ale skôr vo forme myšlienky, že čarodej nedokáže urobiť priveľa malých alebo niekoľko príliš silných kúziel naraz, že musí medzi jednotlivými čarami regenerovať alebo si magickú energiu nejako dobíjať.

    A inak, mňa osobne plagiátorstvo neodrádza ani zďaleka tak ako zlá štylizácia. :-)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Samozrejme, výnimky sa nájdu, napokon skúsený alebo výnimočne talentovaný autor si dokáže s takýmito vecami poradiť. Len pri Tomovi je nutné brať do úvahy aj to, že koncepčne do PP nezapadá a v skutočnosti vznikol podľa hračky Tolkienovho syna. Navyše je to dosť špecifická postava, charakterovo sa úplne vymykajúca z archetypov, ktoré sú vo fantasy bežné.

      Ohľadom "many" - to, že sa čarodej po čarovaní unaví beriem, popravde to používam sám v Emerniade. Ash to vlastne vystihol perfektne - u Tolkiena aj Martina je mágia preto taká fascinujúca, pretože je prirodzená. Čím viac výpočtov a kalkulácií do nej autor vloží, tým viac sa z mágie stáva technológia a z fantastiky sci-fi. Čo tiež nie je zlé, ak autor kombinuje žánre, ale potom by mal mať jasno v tom, aký efekt chce u čitateľa dosiahnuť.

      Odstrániť
    2. No sam Tolkien rozlisoval magiu na dva zakladne druhy, na temne umenie padlych Valar, Maiar a ich prisluhovacov, ktore stoji v protiklade s prirodzenou schopnostou vytriskujucou zo stvorenia. Priklad: strhujuci duel FInroda Felagunda a Saurona.

      Odstrániť
  5. dobrý deň, náhodou čítam tento článok. teda, prečítal som si iba začiatok ale som tu kvôli jednej veci, ktorá ma napadla. náhodou som sa zamýšľal ako by mohla mágia a fantasy a všetko okolo toho fungovať a vymyslel som teóriu. potreboval by som iba odpoveď ak by sa niekto našiel či niečo také už existuje pretože by to mohlo mnoho vysvetľovať. alebo som prvý.

    tie príbehy, ktoré poznám( Lotr, zaklínač...) majú spoločné že rôzne zaklínadla si často vyžadujú nejakú vetu ako v Harrym Potterovi.

    čo ak sa mágia ako celok v kope, ako samotná podstata a jadro mágie skladá z hlások a najrôznejších druhov zvuku. napríklad A pri povedaní by vytvorilo Elfa. tieto hlásky by sa Ďalej kombinovali až by vznikali čudné slova, ktoré by robili svoje.

    inými slovami by bola mágia zložená iba zo zvukov. Neskôr niekto objaví že keď spojíš hlásky A V A D A K E D A V R A dokopy vznikne zaklínadlo na zabíjanie. napríklad a síce som Tolkiena moc nečítal ale z toho čo viem je že Eru vytvoril prvé životy na základe spevu. čo ak si povedal potichu FROF a pod jeho nohami( keďže by vedel ovládať mágiu) začali rásť kvety. toto by vysvetľovalo nepochopiteľné slová, ktoré sa učili na Hogwarde alebo na Kaer Morhen.

    Skratka všetko má nejakú hlásku nejaký zvuk. samozrejme musí byť prítomná mágia a musíš jej rozumieť. neznamená to že si teraz v izbe poviem nejaké dogabané slovo a vytvorím si vlastnú civilizáciu.

    je to čisto iba moja teória a možno niekto už niečo také objavil a na toto by som chcel dostáť odpoveď od vás, skúsených vedcov vo fantasy. vopred ďakujem.

    OdpovedaťOdstrániť

Zverejnenie komentára

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Targaryen, na ktorého sa zabudlo

Popri troch veľkých rodoch Západozemí , ktoré došli do svojho zániku, to od samého začiatku majú na mále aj Targaryenovci, ktorí len so šťastím ušli úplnej skaze počas Robertovej rebélie. Na samom začiatku seriálu nám boli predstavení dvaja, podľa všetkého poslední zástupcovia rodu – Viserys, známy aj ako Žobrácky kráľ, a jeho mladšia sestra Daenerys, ktorá to, na rozdiel od svojich dvoch bratov, dotiahla vo veľkom štýle až do konca poslednej série a zdá sa, že najlepšie časy stále nemá za sebou. Postupom času sa však ukázalo, že neboli jedinými žijúcimi príslušníkmi kedysi najmocnejšieho rodu Siedmich kráľovstiev. Ak opomenieme udalosti v knihe a „Mladého Griffa“, ktorý sa vydáva za Rhaegarovho syna Aegona (a rôzne nepotvrdené teórie o súrodencoch Lannisterových), videli sme v seriáli piatich žijúcich Targaryenov (vrátane bastardov). Ak ste už začali rátať, trochu vám to uľahčím – tí, ktorí si ešte spomínajú na prvú sériu, k prvej dvojici akiste hneď prirátali maestera Ae

Recenzia: Rytier Siedmich kráľovstiev

Autor:                        George R. R. Martin Žáner:                        fantasy Rok vydania:            1998 (The Hedge Knight), 2004 (The Sworn Sword), 2010 (The Mystery Knight) České vydanie:          Argo, 2014 Slovenské vydanie:   Tatran, 2017 G. R. R. Martin sa už pred rokmi rozhodol obohatiť vtedy ešte len vznikajúcu ságu Pieseň ľadu a ohňa o sériu prequelových noviel, ktoré by tvorili svoj vlastný, menší príbeh, dejovo predbiehajúci udalosti z Piesne o celé dekády. Zbierka s názvom Rytier Siedmich kráľovstiev obsahuje tri relatívne krátke novely o rozsahu asi 80 až 100 strán. Tie rozprávajú príbeh mladého rytiera Dunka, ktorý sa počas jedného rytierskeho turnaja zhodou náhod zoznámi s chlapcom, ktorý sa mu predstaví ako Egg (v angličtine ide o slovnú hračku – egg, teda „vajce“, odkazuje na jeho plešatú hlavú, ale tiež je to skratka jeho pravého mena Aegon). Z obyčajného a miestami celkom drzého chlapca sa napokon vykľuje vnuk vtedajšieho kráľa Dae

Veľké rody Hry o tróny, ktoré došli k svojmu zániku

Dlhú dobu to vyzeralo, že spomedzi všetkých veľkých rodov Západozemí to majú najviac namále Starkovci, ktorí postupne umierali ako na bežiacom páse. Nakoniec to však boli iné rody, ktoré v seriálovej verzii Hry o tróny došli až do štádia vymretia. Baratheonovci z Búrkového konca Po Robertovej rebélii jeden z najmocnejšách rodov Siedmich kráľovstiev, ktorý pôvodne vládol oblasti Stormlands (Búrkové zeme). Najmladší z veľkých rodov vznikol počas Dobyvateľskej vojny Aegona I. Targaryena a jeho zakladateľom bol jeho údajný nevlastný brat Orys Baratheon. Ten získal celú oblasť, ktorá predtým patrila rodu Durrandonovcov, aj s ich sídelným hradom ako vďaku za zabitie posledného Búrkového kráľa Argilaca. Svoju moc nad nadobudnutým územím spečatil manželstvom s Argilacovou dcérou Argellou. Sám Robert sa kráľom nestal len vďaka víťaznej vojne. Je málo známym faktom, že bol bratrancom z druhého kolena Rhaegara Targaryena (jeho stará mama bola Rhaella Targaryen, dcéra Aegona V. zn