Preskočiť na hlavný obsah

Život J. R. R. Tolkiena



J. R. R. Tolkien

Prof. J. R. R. Tolkien sa narodil 3. januára 1892 v meste Bloemfontein v Oranžskom slobodnom štáte[1]. Meno John zdedil po starom otcovi z otcovej strany a meno Reuel sa u mužských členov jeho rodiny dedí dodnes. Doma ho však všetci volali Ronald[2]. Pôvod priezviska Tolkien môžeme nájsť v nemecky hovoriacich krajinách, odkiaľ pochádzali jeho predkovia[3]. On sám odvodzoval pôvod svojho rodového mena zo slova tollkühn, čo v preklade znamená „šialene smelý“[4]. Podľa iných je priezvisko odvodené od východopruskej dedinky Tolkynen (dnes Tołkiny v severovýchodnom Poľsku). Výslovnosť je Tolkín, s prízvukom na druhej slabike[5].
Obaja jeho rodičia, Arthur Reuel Tolkien a Mabel Suffieldová, pochádzali z Birminghamu v severozápadnom Anglicku a do Južnej Afriky sa odsťahovali za prácou. O tri roky neskôr podnikli spolu s matkou, ktorá si nedokázala zvyknúť na tamojšie podnebie, a mladším bratom Hilarym plavbu späť na Britské ostrovy. Krátky čas vtedy strávili u jeho tety na farme, ktorá ešte aj dnes nesie pomenovanie Bag End[6]. Tá je len jedným z mnohých miest, ktoré v nejakom ohľade inšpirovali či ovplyvnili takmer celú jeho neskoršiu tvorbu.
V tom období ho zastihla prvá nešťastná udalosť – nečakaná smrť otca, ktorý zomrel na následky reumatickej horúčky v Južnej Afrike. To viedlo Mabel k presťahovaniu sa k svojim rodičom do Birminghamu. Industriálne mesto plné dymiacich komínov sa oveľa neskôr prejavilo v Tolkienovom diele ako predobraz Isengardu či Mordoru z Pána prsteňov, či pevnosti Thangorodrim pod troma sopečnými vrchmi v jeho celoživotnom diele, Silmarillione[7].
Farma Bag End z Tolkienovho detstva.
Na radosť samotného Ronalda sa po krátkom čase presťahovali na neďaleký vidiek do dedinky Sarehole, ktorá mala na mladého chlapca práve opačný účinok. V jeho neskorších dielach nájdeme odkazy napríklad na miestny vodný mlyn či na prírodnú rezerváciu Moseley Bog.
Základ vzdelania dala obom svojím synom matka Mabel, ktorá ich učila botanike a neskôr aj jazykom. Čítať a písať vedel Ronald už v štyroch rokoch a krátko nato začal aj s učením sa latinčiny. Bol to prvý impulz, ktorý ho o mnoho rokov neskôr priviedol do Oxfordu ako uznávaného znalca jazykov.
V roku 1904 došlo k druhej tragédii v jeho živote, keď Mabel zomrela na následky cukrovky a z jej dvoch detí sa tak stali siroty (Ronald mal vtedy 12 a mladší Hilary 10 rokov). Obaja prešli na žiadosť matky do výchovy rodinného priateľa, kňaza Francisa Xaviera Morgana v birminghamskom Orátoriu sv. Filipa Neri. Ronald v meste navštevoval Školu kráľa Edwarda a krátko školu sv. Filipa (do tej prvej sa vrátil po získaní štipendia).

Už ako tínedžer začal prejavovať záujem o umelé jazyky, ku ktorých tvorbe sa vracal po celý zvyšok svojho života a stali sa základom mytológie Stredozeme. Prvý umelo vytvorený jazyk, s ktorým sa stretol, bol animalic, výtvor jeho sesterníc Mary a Marjorie Incledonových. Aj keď šlo skôr len o detskú hru, sám sa ho naučil a o mnoho rokov neskôr uviedol jednu vetu aj vo svojej najznámejšej eseji Beowulf: The Monsters and the Critics[8],[9]. Spolu s nimi sa neskôr malou mierou podieľal na vytvorení jazyka s názvom nevbosh[10], ktorý už bol v mnohých smeroch sofistikovanejší a jeho lexiku tvorili novovytvorené slová.
Prvým umelým jazykom, ktorý vytvoril sám Ronald bol naffarin[11]. S istotou dnes poznáme význam len jedného slova vru (alebo vrú), ktoré znamená vždy a v podobe voro sa zachovalo v jeho neskoršie skonštruovanom a najprepracovanejšom jazyku Quenya[12].
V tomto období si vypestoval aj záľubu v zakladaní rozličných spolkov, v ktorých sa stretával so svojimi priateľmi a neskôr aj so spolupracovníkmi či ľuďmi s rovnakým vzťahom k jazyku či literatúre. Ako prvý založil na Škole kráľa Edwarda Tea Club and Barrovian Society a spájacím článkom bola ich spoločná láska k pitiu čaju v Barrowovom obchode neďaleko ich školy a potajme aj v školskej knižnici.
Ako šestnásťročný sa spolu s Hilarym presťahovali do penziónu, kde sa zoznámil s o tri roky staršou Edith Mary Brattovou, ktorú postihol rovnaký osud siroty, ako jeho. Spolu začali navštevovať birminghamské čajovne, z ktorých balkónov zvykli po okoloidúcich ľuďoch hádzať kocky cukru. O rok neskôr jej vyznal lásku, no keď sa o ich vzťahu dozvedel Ronaldov pestún, zakázal mu stretávať sa s ňou, kým nedovŕši 21 rokov. Vraj odvádzala jeho pozornosť od štúdia, navyše však bola protestantkou. Zakázal im aj vzájomnú korešpondenciu, Ronald však stihol odoslať ešte jeden vysvetľujúci list, čo takmer viedlo otca Morgana k zákazu štúdia na univerzite, ktorá bola Ronaldovým snom. V roku 1911 napokon nastúpil na Exeterskú fakultu Oxfordskej univerzity, na štúdium anglického jazyka a literatúry.
Keď 3. januára 1913 oslávil svoje 21. narodeniny, rozhodol sa ešte v ten večer napísať Edith list, v ktorom ju požiadal o roku. Edith mu v odpovedi oznámila, že už je zasnúbená s iným mužom, no urobila tak len v domnienke, že na ňu už Ronald zabudol. Obaja sa potom stretli pod železničným viaduktom, kde si vyznali lásku. Ešte v tom mesiaci sa aj oficiálne zasnúbili a v marci roku 1916 sa zosobášili.

V tých rokoch však už bola v plnom prúde prvá svetová vojna, ktorá neobišla ani Ronalda. Po ukončení štúdia nastúpil ako dobrovoľník k Lancashireským strelcom, kde sa stal druhým poručíkom. Krátko po svadbe bol z rezerv prevelený k Britskému expedičnému zboru, s ktorým v júni dorazil do Francúzska[13].
Ako dôstojník sa zúčastnil Bitky pri rieke Somme. Pre obavy z vyzradenia bojových plánov a následnej cenzúry zo strany britskej armády musel listy ustráchanej Edith písať v tajnej šifre, ktorú sám vymyslel a okrem jeho manželky ju nik nepoznal.
Koncom októbra ochorel na zákopovú horúčku a bol presunutý späť do Anglicka, čo mu nepochybne zachránilo život. Napriek tomu však stratil vo vojne väčšinu najbližších priateľov vrátane dvoch členov T.C.B.S. a vyhladený bol aj takmer celý prápor, v ktorom predtým slúžil. V Predslove k druhému vydaniu Spoločenstva prsteňa sa k tomuto obdobiu vyjadril nasledovne: „Človek sa skutočne musí dostať do tieňa vojny, aby plne pocítil jej ťaživosť, ale s plynutím rokov sa dnes často zabúda, že keď ho v mladosti prigniavil rok 1914, bola to rovnako odporná skúsenosť ako sa ocitnúť v roku 1939 a v rokoch, ktoré nasledovali. Roku 1918 boli všetci moji priatelia okrem jedného mŕtvi.“
Počas zotavovania sa v nemocnici začal pracovať na svojom najkomplexnejšom a, ako sa neskôr ukázalo, celoživotnom diele, ktoré vtedy nazval Knihou stratených povestí[14]. Začal hrdinským eposom Pád Gondolinu, ktorý sa neskôr stal jedným z troch veľkých príbehov Silmarillionu, na ktorých pracoval až do sklonku života. Ďalšími dvomi boli tragédia Húrinove deti a romanca O Berenovi a Lúthien, v ktorej sa smrteľník zaľúbi do elfskej princeznej a ktorá bola inšpirovaná jeho láskou k Edith.

Prvým civilným zamestnaním, ktoré získal po vojne, bola práca na Oxfordskom slovníku angličtiny, v ktorom sa zameriaval na históriu a etymologický pôvod germánskych slov začínajúcich na W. Dva roky po vojne získal post tzv. readera[15] na Univerzite v Leedsi, čím sa stal najmladším nositeľom tohto titulu na univerzite. Neskôr tu vytvoril Slovník strednej angličtiny (1922) a spolu s E. V. Gordonom preložil artušovskú legendu Sir Gawain a Zelený rytier (1925) a niekoľko ďalších básní z obdobia stredoveku.
Do Oxfordu sa vrátil v roku 1925 už ako profesor anglosaštiny na Pembrokeskej fakulte, kde sa spriatelil so C. S. Lewisom[16]. Založil tu klub Inklings, ktorého členovia trávili čas pitím čaju, predčítaním so svojich rozpracovaných diel, ako aj zabávaním sa na ženských románoch istej miestnej spisovateľky.
Počas svojho pôsobenia na spomínanom poste napísal Hobita a začal pracovať na jeho pokračovaní, ktorým sa do histórie zapísal ako jeden z otcov modernej vysokej fantastiky[17]. Na oboch knihách sa vo výraznej miere prejavila jeho fascinácia stredovekými eposmi a severskými ságami. Z0 starej anglickej literatúry ho najväčšmi ovplyvnili artušovské legendy a epos Beowulf, z inonárodných literatúr to boli Sága o VölsungochPieseň o Nibelungoch, ktoré sú súčasťou PoetickejProzaickej Eddy[18]. Z diel modernej fantastiky ho v mnohom inšpirovali diela Ericka Rückera EddisonaČerv OuroborosZimiamvianska trilógia a s radosťou čítal aj príbehy o Conanovi od Roberta Erwina Howarda.
Od roku 1945 pôsobil na Oxforde už ako profesor Anglického jazyka a literatúry, kde zotrval až do odchodu do dôchodku v roku 1959 a kde napísal prevažnú časť svojho „opusu magnum“ – Pána prsteňov.
Román[19] neplánovane vznikol ako pokračovanie Hobita na vyžiadanie vydavateľa. Ten predtým odmietol Tolkienov rukopis Silmarillionu s odôvodnením, že jeho zložitý príbeh a jazyk by čitateľov nezaujali. Aj samotný Hobit však vznikol náhodne, keď pri opravovaní písomiek svojich študentov natrafil prof. Tolkien na prázdny list a napísal naň neskoršiu úvodnú vetu Hobita: „In a hole in the ground, there lived a Hobbit“[20].
Pán prsteňov začal vznikať bezprostredne po dokončení svojho prequelu v roku 1936 a s prestávkami trvala autorovi práca na ňom do roku 1949. Pôvodne mal byť ladený v podobnom rozprávkovom štýle, avšak ako Tolkien sám uviedol v už spomínanom Predslove: „Tento príbeh narastal pri rozprávaní, až sa stal dejinami Veľkej vojny o Prsteň a obsahuje mnoho pohľadov do ešte starodávnejších dejín, ktoré mu predchádzali.“
Pán prsteňov sa tak napriek pôvodným zámerom stal rozsiahlym dielom zarezávajúcim sa hlboko do dejín fiktívneho kontinentu Stredozem, ponímajúcim jej veľkú geografickú časť a obsahujúcim neporovnateľne väčšie množstvo postáv ako Hobit. Rozmernosť trilógie sa tak spolu s autorovi vlastným štýlom práce s vlastnými menami podpísali na rýchlo sa vynárajúcich problémoch pri vznikajúcich prekladoch. Na tie upozornil sám profesor, keď sa dostal k dánskemu a švédskemu prekladu, čo ho viedlo k napísaniu príručky Guide to the Names in The Lord of the Rings (1967), v ktorej v abecednom poradí vysvetlil etymologický pôvod všetkých problematických vlastných i všeobecných mien.
S manželkou Edith v roku 1966.
Okrem spomínaných diel napísal ešte pred vojnou aj mnoho menších, ktoré toho času adresoval predovšetkým svojim deťom, napr. príbeh o psíkovi Roverovi, ktorého čarodejník premenil na hračku – Roverandom (1998), alebo The Father Christmas Letters (1976), ktoré každoročne písaval svojim deťom na Vianoce. Po dokončení Pána prsteňov neustával v práci na Silmarillione.
Keď v roku 1963 zomrel C. S. Lewis, znamenalo to preňho veľkú stratu, no najväčšou a poslednou bolo úmrtie Edith v novembri 1971. Na jej náhrobný kameň vtedy nechal vygravírovať meno elfskej princeznej Lúthien z jedného zo svojich príbehov.
Po tejto udalosti sa rozhodol všetok svoj voľný čas venovať vnukom, a tak prácu na svojom celoživotnom diele postupne zanechal. V nasledujúcom roku obdŕžal od kráľovnej Alžbety II. Rád Britského impéria (hodnosť commander) a Oxfordská univerzita mu udelila čestný doktorát z literatúry. Stal sa tiež členom Royal Society of Literature (Kráľovskej literárnej spoločnosti).
Profesor J. R. R. Tolkien zomrel 2. septembra 1973. Pochovaný bol po boku Edith a na žiadosť rodiny bolo na ich spoločný náhrobný kameň k jeho menu pripísané aj meno hrdinu Berena, z lásky ku ktorému sa v príbehu Lúthien vzdala svojej elfskej nesmrteľnosti.


[1] Dnes súčasť Juhoafrickej republiky. Pozri Carter, 2002, s. 17
[2] Pozri: http://www.tolkiensociety.org/author/biography/
[3] Podľa nedoložených príbehov jeho tety Grace Tolkienovej boli v určitom vzťahu s rodom Hohenzollernovcov, ktorého členovia vládli Nemeckej ríši ako cisári. 
[4] Pozri: Tolkien, 2000, s. 232
[5] Pozri: Carter, 2002, s. 17
[6] Rovnaký názov dal o mnoho rokov neskôr domovu hobitov Bilba a Froda.
[7] Vyšiel až po trojročnej editorskej práci Tolkienovho syna Christophera, v roku 1975
[8] Ide o vetu „Dog nightingale woodpecker forty“. Každé slovo v nej zastupuje iné anglické slovo a v skutočnosti znamená „You are an ass“.
[9] Esej, v ktorej sa Tolkien zaoberá dovtedajšími interpretáciami na staroanglický veršovaný epos Beowulf.
[10] Názov znamená v tomto jazyku „new nonsense“ (nový nezmysel) a je tak odkazom na nezmyselnosť jazyka animalic.
[11] Význam jeho názvu je nejasný, koncovka –in však pretrvala aj v jeho neskorších jazykoch sindarin, vanyarin, valarin, telerin a iných.
[12] Okrem toho v nej nájdeme aj iné lexémy, ktoré sa formou podobajú slovám naffarinu, avšak ich presný význam už nie je možné overiť.
[13] Cesta ho inšpirovala k napísaniu básne The Lonely Isle (Osamelý ostrov).
[14] V origináli The Book of Lost Tales. Rovnaký názov nesú aj dve časti dvanásťzväzkovej publikácie The History of Middle-Earth vydanej posmrtne synom Christopherom.
[15] V krajinách Commonwealthu ide o akúsi obdobu docenta.
[16] Autor kníh o Narnii.
[17] V angličtine high fantasy. Termín označuje subžáner fantazijnej literatúry, ktorý kladie dôraz na boj Dobra a Zla a prepracovaný svet s vlastnou históriou, mapami, rodokmeňmi, kalendármi a pod.
[18] Stredoveké zbierky severských ság. Autorom Prozaickej Eddy je islandský učenec Snorri Sturluson.
[19] Aj keď je Pán prsteňov často označovaný ako trilógia, napísaný bol ako jediný ucelený román rozdelený do šiestich častí (označovaných ako „knihy“). Do troch dielov bol rozdelený z dôvodu nedostatku papiera po druhej svetovej vojne.
[20] „Žil raz v podzemnej diere istý hobit.“ (Tolkien, 2002a, s. 3).

 Zdroje obrázkov (podľa poradia v článku):
http://www.tolkienlibrary.com/press/1152-tolkien-writings-to-understand-rules-of-life.php
http://www.tolkienlibrary.com/press/1065-Bag-End-A-Very-English-Place.php
http://www.savantbooks.com/news/22-march-1966-john-and-edith-tolkien-celebrate-their-golden-wedding/30/

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Recenzia: Rytier Siedmich kráľovstiev

Ako stvoriť uveriteľný fiktívny svet - 1. časť - Prostredie

Veľké rody Hry o tróny, ktoré došli k svojmu zániku