Preskočiť na hlavný obsah

Recenzia - R. Scott Bakker: Válečný prorok


Autor: R. Scott Bakker
Žáner: fantasy
Rok vydania: 2005 (český preklad 2011)
Počet strán: 576
Vydavateľstvo: Triton

V prvej časti trilógie Princ ničeho (v originále The Prince of Nothing) sa kanadský autor R. Scott Bakker pokúsil vytvoriť fantastiku, ktorá by stavala na základoch epickosti rozprávania, dokonalého rozpracovania charakterov a filozofie. První přichází tma bola knihou, do ktorej som sa ponoril nielen s očakávaním, ale aj s miernymi obavami, nakoľko šlo o prvotinu autora, ktorý si na seba zobral možno až priveľké bremeno. Napokon som sa dočkal síce neobjavného motívu blížiacej sa apokalypsy, no spracovaného originálnym spôsobom, ktorým si ma autor dokázal získať. Nešlo ale o knihu, ktorá by mala tendenciu stať sa okamžitým veľkým bestsellerom. Spočívalo to v zložitosti charakterov aj v metóde rozprávania, ktoré je popretkávané filozofickými úvahami hlavných postáv. Slovom, nešlo o oddychové čítanie, ale o knihu, nad ktorej posolstvom sa dá zamyslieť a zobrať si z nej množstvo nových pohľadov na literatúru, históriu a v neposlednom rade na náboženstvá.
S týmto pocitom a jasnými očakávaniami som sa púšťal aj do pokračovania pomenovaného Válečný prorok (The Warrior-Prophet). Názov druhého dielu odkazuje – podobne ako pomenovanie celej trilógie – na jednu z hlavných postáv, Anasûrimbora Kellhusa. Ten je už v prvej časti vykreslený ako muž s nejasnými zámermi so schopnosťou predvídať následky činov a myšlienok a tým si na svoju stranu získať prakticky kohokoľvek. V rámci svätej vojny si postupne získava takú silnú pozíciu, že ho jej časť začne považovať za nového proroka.
Popri ňom stojí v popredí čarodejník Drúsas Achamian, ktorý čelí snom o dávnej apokalypse, pričom návrat Anasûrimbora znamená, že sa blíži jej zopakovanie. Pred Achamianom tak stojí rozhodnutie, či Anasûrimborov príchod oznámiť svojmu rádu mandátových učencov, alebo ho zatajiť a snažiť sa o odhalenie Kellhusových zámerov. Popritom však zisťuje, že sa po dlhej dobe vrátil dávny protivník jeho rádu v podobe Konzultu, ktorý je s tzv. druhou apokalypsou bytostne spojený.
Kým v jednotke sme sa pripravovali na stret týchto dvoch detailne vykreslených charakterov, v pokračovaní sme svedkami ich vzájomného spoznávania sa, ktoré do značnej miery ovplyvňuje vývoj nadchádzajúcich udalostí. Spolu s nimi stoja v popredí bývalá neviestka Esmenet a barbarský náčelník Cnaiür urs Skiötha.
Aj keď si síce dokáže čitateľ tieto postavy patrične obľúbiť, pri každej je to z iného dôvodu. Kellhus je príkladom muža, ktorý koná výlučne na základe logiky a aj keď ho môžeme vnímať skôr ako kladného hrdinu, niekedy nadobúdame pocit, že koná len „nutné dobro“, aby mohol naplniť svoje nejasné ciele.
Achamian síce ovláda najmocnejší druh mágie, napriek tomu cítime, že je jeho postava okolnosťami vnútorne rozožieraná. Na jednej strane stojí jeho vzťah k Esmenet, ktorá je čoraz viac očarená Kellhusom, na strane druhej práve Kellhus, ktorým je postupne uchvátený aj on sám. A napokon je tu Cnaiür – pohanský barbar, ktorý sa na čas stal akýmsi stratégom svätej vojny ľudí, proti ktorým celý život bojoval. Jediná postava, ktorá chápe Kellhusove schopnosti a všetkými naokolo opovrhuje.

Spomínaná hrozba apokalypsy sa síce ako motív nesie pozadím celého dielu, ústrednou témou je stále svätá vojna. Kým v prvej časti sme sledovali udalosti, ktoré k nej viedli, sprevádzané politickým zápasom o to, kto nad ňou prevezme rozhodujúcu moc, vo Válečném prorokovi je toto vojnové ťaženie v plnom prúde. Aj vďaka tomu, je druhý diel trilógie do značnej miery akčnejší, aj keď filozofická povaha knihy srší na čitateľa prakticky z každej strany.
Dôležité však je, že Bakker všetky motívy načrtnuté v prvej časti patrične rozvíja, aj keď k tomu prichádza pozvoľna. Čitateľa drží svojim štýlom v primeranom napätí a v chcení dozvedieť sa viac o záhadnom Konzulte a popritom dúfať v úspech celej výpravy. Tá je napokon najvydarenejšou časťou príbehu. Spôsob, akým sa autor porátal s vykreslením tak veľkého vojnového ťaženia, doslova berie dych a knihu stavia do opozície s motívom cesty malej skupinky postáv, ktorá je pre „tolkienovsku“ fantasy taká príznačná. Spoločenstvo, ktoré malo v Pánovi prsteňov deväť členov, sa v tomto prípade rozrástlo na státisíce duší. Najdôležitejším aspektom však je, že Bakker z nich neurobil jednoliatu masu, ale naopak nám ukazuje armádu zloženú z nesúrodých skupín, ktoré medzi sebou neraz vedú vnútorné, tajné konflikty.
Podobne ako v jednotke aj v pokračovaní sa však musí čitateľ popasovať s množstvom postáv, z ktorých mnohé sa vyskytnú len na niekoľkých stranách. Zapamätať si krkolomné mená všetkých je prakticky nemožné, avšak rovnako to ani nie je nevyhnutne potrebné. Podstatnejšiu rolu ich v príbehu hrá päť či šesť, niektoré ďalšie sa na scéne objavia sporadickejšie, no sú vykreslené v takej miere, že čitateľa nemýlia. Ostatok sú postavy, ktoré hrajú epizódne roly a majú skôr za úlohu ukázať, aká veľká celá výprava v skutočnosti je a koľko rôznych frakcií s rozličnými záujmami je jej súčasťou.
Výraznou črtou príbehu je najmä jeho temná povaha. Hrozba apokalypsy, Konzult aj samotná svätá vojna dávajú knihe príchuť, ktorú slabšie žalúdky nemusia zvládnuť. Až naturalisticky vykreslené scény nedávajú veľkú voľnosť romantickým predstavám, ale ukazujú nám svet, v ktorom by nijaký rozumný čitateľ nechcel žiť. Prirovnať by sa dal k obdobiam najtuhšej kresťanskej inkvizície spojenej s križiackymi výpravami a džihádmi v akomsi temnom stredoveku, kde vládnu prísne spoločenské pravidlá. Účasť náboženských fanatikov a postáv s pokriveným pohľadom na to, čo je správne, však dáva knihe rozmer, aký dokáže čitateľa zaujať. Napokon, náboženstvo je tu, prirodzene, veľmi silným a dobre spracovaným dejotvorným motívom.

Z technického hľadiska ma, žiaľ, sklamalo prevedenie knihy. Aj keď je obálka opäť veľmi vydarená (prevzatá z originálneho vydania), vydavateľstvo veľmi zjavne šetrilo najmä na kvalite papiera knižného bloku. Pre porovnanie si stačí vziať do jednej ruky prvý diel a do druhej toto pokračovanie. Kým První přichází tma má 490 strán a Válečný prorok až 576, druhý diel je približne o centimeter tenší. Žiaľ, dôvodom je zrejme malá úspešnosť série. V konečnom dôsledku je však chvályhodné, že sa vydavateľstvo vôbec rozhodlo trilógiu ukončiť, aj keď ma nepotešilo, keď som sa dozvedel, že trilógia nadväzujúca na Princa ničeho s názvom The Aspect-Emperor vydaná nebude. V prípade, že ste prvý diel čítali dávnejšie, prichádza vhod stručné načrtnutie jeho deja v úvode knihy, ktorému sekundujú krátke dodatky v jej závere.

Válečný prorok je vydareným pokračovaním trilógie, ktorá prináša nový vietor do tradičnej „tolkienovskej“ fantastiky. Je to hutné, filozofické dielo, s neokukanými a hlavne uveriteľnými a do hĺbky prepracovanými postavami a hlavne s napínavou až deprimujúcou atmosférou svätej vojny. Po knihe by mal siahnuť každý, komu sa predchádzajúci diel aspoň trochu pozdával a neprekážali mu početné filozofické úvahy. Opakujem však, že vonkoncom nejde o oddychové čítanie alebo o knihu, ktorú by ste so sebou chceli mať na dovolenke pri mori. Ak vám však v knihe neprekáža „zopár“ myšlienok navyše, rozhodne po tejto trilógii siahnite.

Kladné stránky:
+ originálne a do hĺbky vykreslené postavy
+ zaujímavo spracovaná téma svätej vojny a náboženského konfliktu
+ svet so zaujímavou históriou
+ originálne spracovanie tradičných motívov fantastiky

Záporné stránky:
– čitateľ sa môže v postavách občas strácať
– krkolomné názvy (daň za originalitu)

Plusom aj mínusom zároveň je filozofickejšia povaha knihy (závisí od preferencií čitateľa).

Hodnotenie - 90 %

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Recenzia: Rytier Siedmich kráľovstiev

Ako stvoriť uveriteľný fiktívny svet - 5. časť - Draky

Ako stvoriť uveriteľný fiktívny svet - 1. časť - Prostredie