Keď Peter Jackson natočil Pána prsteňov a okrem veľkého
úspechu zhrabol aj zopár zlatých sošiek, všetci jeho fanúšikovia čakali len na
to, kedy sa konečne pustí do sfilmovania Hobbita. Aj keď to bolo pred dlhými
dvanástimi rokmi, nemyslím si, že by niekto v tom čase pochyboval, že k tomu
raz dôjde. Ako však ubiehal čas a PJ sa púšťal do iných projektov, viera
fanúšikov v realizáciu pomaly upadala.
Niekedy v roku 2007 síce New Line Cinema
oznámila, že sa na filmovom spracovaní prvej Tolkienovej knihy pracuje, no
trvalo ďalší rok, kým sa reči začali pretavovať v skutky. Na sklamanie
mnohých sa však PJ vzdal projektu ako režisér, ktorým bol v apríli 2008
menovaný Guillermo del Toro. Pôvodom mexický filmár však už mal za sebou
úspešný Faunov labyrint či Hellboya a tak sa zdalo, že je príbeh, ktorý si
obľúbili celé generácie čitateľov, v dobrých rukách.
Sám som dúfal najmä v zachovanie jeho „rozprávkovosti“,
lebo aj keď je Hobbit akýmsi predslovom k rozsiahlemu a temnému Pánovi
prsteňov, bol jeho príbeh jednoduchší a atmosféra napriek smutnému koncu
skôr úsmevná. V Hobbitovi nešlo len o to, že aj malý človek môže
vykonať veľké činy, ale aj o lásku k domovu, ktorý nemusí byť vždy a pre
každého samozrejmosťou.
V roku 2010 však del Toro od projektu pre
jeho neustále naťahovanie odstúpil a po zbožných prianiach fanúšikov si na
režisérsku stoličku opäť sadol Peter Jackson. Ten, aby nám skrátil a uľahčil
čakanie na film, ktorého premiéra bola stanovená na koniec roka 2012, točil s celým
štábom a hercami počas nakrúcania skvelé videoblogy. V tej chvíli
snáď nik, kto mal rád jeho verziu Pána prsteňov nepochyboval, že aj Hobbit
dopadne aspoň tak dobre.
Zrnko pochybností mohli v tom čase vyvolávať
snáď len jeho snahy o využitie mnohých úplne nových technológií, z ktorých
niektoré neboli vo filmoch takého rozsahu do tej doby použité. Hovoril nielen o tom,
čo všetko mu umožňuje súčasná počítačová grafika, ale aj o dvojnásobnom snímkovaní
(48 FPS) či rozlíšení 5k.
Už vtedy tiež bolo jasné, že natočí dva filmy
miesto jedného. Hovorilo sa pritom o rôznych podobách, najprv mal byť dej
samotného Hobbita sústredený v prvej časti, kým druhá sa mala zamerať na
obdobie medzi oboma Tolkienovými príbehmi, pričom zdrojom mali byť dodatky z Pána
prsteňov. Nakoniec sa však rozhodol, že dej Hobbita jednoducho rozdelí napoly,
pričom všetky významné pasáže z dodatkov vtesná do prológu či rozprávania
postáv.
Keď sa v kinách konečne objavil prvý diel s podtitulom
Neočakávaná cesta, ukázali sa dve
veci – síce sa mu podarilo do značnej miery zachovať ducha knihy, samotný
príbeh sa stal značne akčnejším, než bol v predlohe. Napokon, Jackson
nijako neskrýval, že chce atmosféru Hobbita takpovediac „popánoprsteňovčiť“. Ešte
viac však fanúšikov zaskočili správy o tom, že miesto dvoch plánovaných
fimov sa majú tešiť na celú trilógiu. Niet sa čomu čudovať, že sa okamžite
začali ozývať hlasy, ktoré toto rozhodnutie považovali len za vytrieskanie väčšieho
balíka peňazí zo slávneho diela. Porovnávalo sa sfilmovanie dlhej trilógie s útlou
knižkou a čoraz častejšie sa parafrázovala veta z Pána prsteňov o malom
kúsku masla rozotretého na príliš veľký krajec chleba.
Vtedy som si začal všímať jednu zaujímavé drobnosť
– nešlo o to, že by Hobbit nemal úspech, on ho mal, no najmä medzi ľuďmi,
ktorí knihu nepoznali. Samozrejme, podobne to bolo už s Pánom prsteňov a je
to prirodzené, keďže, žiaľ, žijeme v dobe, keď je málokto ochotný venovať
niekoľko dní či týždňov dobrej knihe a tí, ktorí ju prečítali, majú
potrebu porovnávať ju s filmovým spracovaním. Problém bol v tom, že
mnohí z tých, ktorí Hobbita chválili, považovali filmového Pána prsteňov
za nudného. Niekto by mohol povedať, že to majú filmy spoločné s knihami,
lebo aj pri tých dávajú mnohí prednosť z rôznych dôvodov skôr Hobbitovi a iní
zas trilógii.
Dosiaľ si spomínam na blažený pocit pri prvej
scénke Neočakávanej cesty. Vtedy som veril, že ma napriek všetkej kritike
Jacksona nesklamú ani pokračovania. Navyše som dobre vedel, že kinoverzia nie
je finálna, takže sa moje očakávania upierali aj k tej rozšírenej, ktorá
sa mala objaviť krátko pred „dvojkou“.
A dopadlo to dobre. Síce to nebola ďalšia
polhodina ako pri rozšírených verziách Pána prsteňov, no príbehu to dodalo o čosi
väčšiu hĺbku a urobilo ho o poznanie zábavnejším.
Podobne to bolo so Smaugovou pustatinou, v ktorej PJ konečne ukázal draka, možno
najlepšieho v histórii kinematografie. Napriek tomu, že šlo o prostredný
diel, podarilo sa ho príbehovo zaplniť natoľko, že neobsahoval príliš veľa
hluchých miest. Oveľa výraznejšie však preto boli odchýlky od predlohy, takže
sa ozývali hlasy, že Jacksonov Hobbit už nie je natočený podľa knihy, ale len „na
námet“ knihy. Pravdou je, že PJ tu použil omnoho viac materiálov práve z dodatkov
aj to, že sa tu objavili postavy, ktoré v knihe nevystupovali či dokonca
také, ktoré sa v Tolkienovom diele neobjavili vôbec. Naopak, očakávaná scénka
s Beornom bola kratšia, ako mnohí čakali. Vedel som však, že je treba
počkať si na rozšírenú verziu.
Tá nielenže nesklamala, ale napriek všetkým
dejovým odchýlkam známym už z kinoverzie posunula film kvalitou pred prvý
diel. Kým Neočakávaná cesta bola predĺžená o 13 minút, Smaugova pustatina
dostala 25 minút kvalitného materiálu, takže sme sa okrem zábavného zoznamovania
s Beornom dočkali množstva ďalších scén a najmä od základov
prerobenej časti, keď Gandalf príde do Dol Gulduru.
Samozrejme, najväčšie očakávania som mal pred
blížiacim sa vyvrcholením príbehu. Bitka piatich armád mala byť nielen
najakčnejšia (čakalo sa na zavŕšenie Smaugovho osudu aj na samotnú veľkú
bitku), ale aj najrozťahanejšia a zároveň najkratšia, vo svojej podstate
založená na posledných troch či štyroch kapitolách knihy.
Aj keď niektorí stále verili, že tretí diel bude akýmsi
druhým Návratom kráľa, pre rozumne uvažujúcich divákov bolo jasné, že bude
hlavne najkritizovanejším. Skvelé herecké výkony Richarda Armitagea a Martina
Freemana boli zatienené natiahnutým dejom a lietajúcim Legolasom.
Digitálne armády síce nevyzerali zle, no oproti tým z Dvoch veží a Návratu
kráľa strácali na uveriteľnosti. Mnohých sklamal aj príliš rýchly koniec, ktorý
bol akoby v opozite ku koncu Pána prsteňov.
Keď som však vtedy takmer pred rokom vyšiel z kina,
mal som z filmu napriek tomu všetkému dobrý pocit. Záver urobený tak, že
priamo nabáda k pozretiu si Pána prsteňov bol bravúrny a napriek všetkej
tej akčnosti som cítil, že duch Tolkienovho príbehu pretrval, aj keď ho možno
naoko prekryla všetká tá digitálna maškaráda. A hlavne, vedel som, že to
ešte nie je koniec. Počkať som si musel do dneška.
Keď som sa pred časom dozvedel, že rozšírená
verzia Bitky piatich armád dostane R-rating, bol som celkom logicky zaskočený. Ak
by mi to niekto povedal pred pár rokmi, asi by som sa na tom dobre zasmial, no
teraz to vo mne vzbudilo očakávania.
Už nejakú dobu som vedel aj o dĺžke rozšírených
pridaných pasáží, ktorých bolo dokopy asi 20 minút. Vedel som, čo všetko
pribudne naisto a o čom sa špekuluje. A tak som si film dnes s jasnými
očakávaniami konečne pustil.
Vo filme je síce viac krátkych pasáží pichnutých
do scén z kinoverzie, takže si rozdiel takmer nevšimnete, v tých kľúčových
okamihoch však stáli naozaj za to a navyše bolo hneď jasné, za čo dostala
táto verzia spomínaný rating.
Bitka piatich armád je v nej doslova
brutálna, čo je síce pri Hobbitovi dosť ťažko predstaviteľné, keď však uvidíte
všetky tie odletujúce hlavy sprevádzané striekajúcou krvou či trpaslíkov a ľudí
rozpučených pod chodidlami a palcátmi trolov, začnete nad celým filmom
uvažovať trochu inak. PJ našťastie nešiel do extrému, no nové bojové scénky sú často
dobre odlíšiteľné práve pre detailnejšie zobrazenie násilia. V konečnom dôsledku
sa najviac novej minutáže dostalo práve samotnej bitke, v ktorej sa tu
toho odohrá o poznanie viac.
Bez toho, aby som výraznejšie spoileroval,
spomeniem aspoň samotný začiatok celého stretu medzi trpaslíkmi, elfmi a Azogovou
armádou či jazdu na bojovom voze, ktorá úplne pozmenila pasáž, keď sa Thorin so
svojimi druhmi vyberajú na Havraní vrch. Doplnený je aj záverečný príchod
orlov, takže koniec bitky nepôsobí už tak unáhlene.
Výraznejšie násilie však nie je jedinou pridanou
hodnotou. Viac ma potešilo, že podobne ako rozšírené verzie prvých dvoch častí
je aj Bitka piatich armád oveľa zábavnejšia ako verzia, ktorá šla do kín. Zo
všetkého spomeniem hlavne osud Alfrida, ktorý sa o pár vtipných momentov
postaral už v pôvodnej verzii.
Mierneho rozšírenia sa dočkal aj záver, nečakajte
však veľkolepú pompéznosť v štýle Návratu kráľa. PJ tu jednoducho ukázal
to, čo všetci čitatelia predlohy chceli vidieť a to bez toho, aby to
zbytočne naťahoval.
V konečnom dôsledku sa mi opäť potvrdilo, že vynášanie
súdov hneď po odchode z kina bolo unáhlené a rovnako sa pozerám na
celého filmového Hobbita. Neviem, akú rolu v rozšírení na trilógiu zohrala
snaha štúdia získať z filmu viac peňazí, no som presvedčený, že PJ to v rámci
možností zvládol viac než dobre. Samozrejme, nie je to druhý Pán prsteňov a ani
som nikdy nečakal, že ním bude. Príbeh Hobbita je jednoduchší a napriek všetkým
podobnostiam iný.
Že nebol sfilmovaný zle hovorím ako človek, ktorý
miloval knižnú predlohu dávno predtým ako sa z nej stal predvianočný
trhák. Nehovorím ani, že bol spracovaný bravúrne. Ak by to bolo na mne (čo,
našťastie, nebolo) tak by som niektoré scénky určite odstránil a niektoré aspoň
pozmenil, no ako som už spomenul, pri Jacksonovom Hobbitovi je nutné nahliadnuť
pod povrch vytvorený z digitálnych efektov, lebo pod ním je všetko to, čo vložil
pred už temer osemdesiatimi rokmi do jednej útlej knižky jeden oxfordský
profesor. Ťažko potom hodnotiť film, z ktorého si napriek všetkým tým
okázalým scénam najradšej spomínam na prvé stretnutie Bilba s Gandalfom či
na posledné Thorinové slová: „Keby si
viacerí z nás cenili jedlo, veselie a spev nad zlaté poklady, svet by
bol šťastnejší.“
Hobbit, ani ten filmový, nie je o veľkých bitkách,
ale v prvom rade o hľadaní strateného domova a o tom, že dobrí
priatelia sú cennejší než drahé kamene a zlato. A možno aj o tom,
že každému občas prospeje vypadnúť na na nejaký čas z domu do nepohodlia, len aby zistil, akú hodnotu
v skutočnosti má a pochopil tých, ktorí oň prišli.
Komentáre
Zverejnenie komentára