Preskočiť na hlavný obsah

Hobbit - Celkový pohľad na filmovú trilógiu vrátane rozšírených verzií



Keď Peter Jackson natočil Pána prsteňov a okrem veľkého úspechu zhrabol aj zopár zlatých sošiek, všetci jeho fanúšikovia čakali len na to, kedy sa konečne pustí do sfilmovania Hobbita. Aj keď to bolo pred dlhými dvanástimi rokmi, nemyslím si, že by niekto v tom čase pochyboval, že k tomu raz dôjde. Ako však ubiehal čas a PJ sa púšťal do iných projektov, viera fanúšikov v realizáciu pomaly upadala.
Niekedy v roku 2007 síce New Line Cinema oznámila, že sa na filmovom spracovaní prvej Tolkienovej knihy pracuje, no trvalo ďalší rok, kým sa reči začali pretavovať v skutky. Na sklamanie mnohých sa však PJ vzdal projektu ako režisér, ktorým bol v apríli 2008 menovaný Guillermo del Toro. Pôvodom mexický filmár však už mal za sebou úspešný Faunov labyrint či Hellboya a tak sa zdalo, že je príbeh, ktorý si obľúbili celé generácie čitateľov, v dobrých rukách.
Sám som dúfal najmä v zachovanie jeho „rozprávkovosti“, lebo aj keď je Hobbit akýmsi predslovom k rozsiahlemu a temnému Pánovi prsteňov, bol jeho príbeh jednoduchší a atmosféra napriek smutnému koncu skôr úsmevná. V Hobbitovi nešlo len o to, že aj malý človek môže vykonať veľké činy, ale aj o lásku k domovu, ktorý nemusí byť vždy a pre každého samozrejmosťou.
V roku 2010 však del Toro od projektu pre jeho neustále naťahovanie odstúpil a po zbožných prianiach fanúšikov si na režisérsku stoličku opäť sadol Peter Jackson. Ten, aby nám skrátil a uľahčil čakanie na film, ktorého premiéra bola stanovená na koniec roka 2012, točil s celým štábom a hercami počas nakrúcania skvelé videoblogy. V tej chvíli snáď nik, kto mal rád jeho verziu Pána prsteňov nepochyboval, že aj Hobbit dopadne aspoň tak dobre.
Zrnko pochybností mohli v tom čase vyvolávať snáď len jeho snahy o využitie mnohých úplne nových technológií, z ktorých niektoré neboli vo filmoch takého rozsahu do tej doby použité. Hovoril nielen o tom, čo všetko mu umožňuje súčasná počítačová grafika, ale aj o dvojnásobnom snímkovaní (48 FPS) či rozlíšení 5k.
Už vtedy tiež bolo jasné, že natočí dva filmy miesto jedného. Hovorilo sa pritom o rôznych podobách, najprv mal byť dej samotného Hobbita sústredený v prvej časti, kým druhá sa mala zamerať na obdobie medzi oboma Tolkienovými príbehmi, pričom zdrojom mali byť dodatky z Pána prsteňov. Nakoniec sa však rozhodol, že dej Hobbita jednoducho rozdelí napoly, pričom všetky významné pasáže z dodatkov vtesná do prológu či rozprávania postáv.

Keď sa v kinách konečne objavil prvý diel s podtitulom Neočakávaná cesta, ukázali sa dve veci – síce sa mu podarilo do značnej miery zachovať ducha knihy, samotný príbeh sa stal značne akčnejším, než bol v predlohe. Napokon, Jackson nijako neskrýval, že chce atmosféru Hobbita takpovediac „popánoprsteňovčiť“. Ešte viac však fanúšikov zaskočili správy o tom, že miesto dvoch plánovaných fimov sa majú tešiť na celú trilógiu. Niet sa čomu čudovať, že sa okamžite začali ozývať hlasy, ktoré toto rozhodnutie považovali len za vytrieskanie väčšieho balíka peňazí zo slávneho diela. Porovnávalo sa sfilmovanie dlhej trilógie s útlou knižkou a čoraz častejšie sa parafrázovala veta z Pána prsteňov o malom kúsku masla rozotretého na príliš veľký krajec chleba.
Vtedy som si začal všímať jednu zaujímavé drobnosť – nešlo o to, že by Hobbit nemal úspech, on ho mal, no najmä medzi ľuďmi, ktorí knihu nepoznali. Samozrejme, podobne to bolo už s Pánom prsteňov a je to prirodzené, keďže, žiaľ, žijeme v dobe, keď je málokto ochotný venovať niekoľko dní či týždňov dobrej knihe a tí, ktorí ju prečítali, majú potrebu porovnávať ju s filmovým spracovaním. Problém bol v tom, že mnohí z tých, ktorí Hobbita chválili, považovali filmového Pána prsteňov za nudného. Niekto by mohol povedať, že to majú filmy spoločné s knihami, lebo aj pri tých dávajú mnohí prednosť z rôznych dôvodov skôr Hobbitovi a iní zas trilógii.

Dosiaľ si spomínam na blažený pocit pri prvej scénke Neočakávanej cesty. Vtedy som veril, že ma napriek všetkej kritike Jacksona nesklamú ani pokračovania. Navyše som dobre vedel, že kinoverzia nie je finálna, takže sa moje očakávania upierali aj k tej rozšírenej, ktorá sa mala objaviť krátko pred „dvojkou“.
A dopadlo to dobre. Síce to nebola ďalšia polhodina ako pri rozšírených verziách Pána prsteňov, no príbehu to dodalo o čosi väčšiu hĺbku a urobilo ho o poznanie zábavnejším.
Podobne to bolo so Smaugovou pustatinou, v ktorej PJ konečne ukázal draka, možno najlepšieho v histórii kinematografie. Napriek tomu, že šlo o prostredný diel, podarilo sa ho príbehovo zaplniť natoľko, že neobsahoval príliš veľa hluchých miest. Oveľa výraznejšie však preto boli odchýlky od predlohy, takže sa ozývali hlasy, že Jacksonov Hobbit už nie je natočený podľa knihy, ale len „na námet“ knihy. Pravdou je, že PJ tu použil omnoho viac materiálov práve z dodatkov aj to, že sa tu objavili postavy, ktoré v knihe nevystupovali či dokonca také, ktoré sa v Tolkienovom diele neobjavili vôbec. Naopak, očakávaná scénka s Beornom bola kratšia, ako mnohí čakali. Vedel som však, že je treba počkať si na rozšírenú verziu.
Tá nielenže nesklamala, ale napriek všetkým dejovým odchýlkam známym už z kinoverzie posunula film kvalitou pred prvý diel. Kým Neočakávaná cesta bola predĺžená o 13 minút, Smaugova pustatina dostala 25 minút kvalitného materiálu, takže sme sa okrem zábavného zoznamovania s Beornom dočkali množstva ďalších scén a najmä od základov prerobenej časti, keď Gandalf príde do Dol Gulduru.
Samozrejme, najväčšie očakávania som mal pred blížiacim sa vyvrcholením príbehu. Bitka piatich armád mala byť nielen najakčnejšia (čakalo sa na zavŕšenie Smaugovho osudu aj na samotnú veľkú bitku), ale aj najrozťahanejšia a zároveň najkratšia, vo svojej podstate založená na posledných troch či štyroch kapitolách knihy.
Aj keď niektorí stále verili, že tretí diel bude akýmsi druhým Návratom kráľa, pre rozumne uvažujúcich divákov bolo jasné, že bude hlavne najkritizovanejším. Skvelé herecké výkony Richarda Armitagea a Martina Freemana boli zatienené natiahnutým dejom a lietajúcim Legolasom. Digitálne armády síce nevyzerali zle, no oproti tým z Dvoch veží a Návratu kráľa strácali na uveriteľnosti. Mnohých sklamal aj príliš rýchly koniec, ktorý bol akoby v opozite ku koncu Pána prsteňov.
Keď som však vtedy takmer pred rokom vyšiel z kina, mal som z filmu napriek tomu všetkému dobrý pocit. Záver urobený tak, že priamo nabáda k pozretiu si Pána prsteňov bol bravúrny a napriek všetkej tej akčnosti som cítil, že duch Tolkienovho príbehu pretrval, aj keď ho možno naoko prekryla všetká tá digitálna maškaráda. A hlavne, vedel som, že to ešte nie je koniec. Počkať som si musel do dneška.
Keď som sa pred časom dozvedel, že rozšírená verzia Bitky piatich armád dostane R-rating, bol som celkom logicky zaskočený. Ak by mi to niekto povedal pred pár rokmi, asi by som sa na tom dobre zasmial, no teraz to vo mne vzbudilo očakávania.
Už nejakú dobu som vedel aj o dĺžke rozšírených pridaných pasáží, ktorých bolo dokopy asi 20 minút. Vedel som, čo všetko pribudne naisto a o čom sa špekuluje. A tak som si film dnes s jasnými očakávaniami konečne pustil.
Vo filme je síce viac krátkych pasáží pichnutých do scén z kinoverzie, takže si rozdiel takmer nevšimnete, v tých kľúčových okamihoch však stáli naozaj za to a navyše bolo hneď jasné, za čo dostala táto verzia spomínaný rating.
Bitka piatich armád je v nej doslova brutálna, čo je síce pri Hobbitovi dosť ťažko predstaviteľné, keď však uvidíte všetky tie odletujúce hlavy sprevádzané striekajúcou krvou či trpaslíkov a ľudí rozpučených pod chodidlami a palcátmi trolov, začnete nad celým filmom uvažovať trochu inak. PJ našťastie nešiel do extrému, no nové bojové scénky sú často dobre odlíšiteľné práve pre detailnejšie zobrazenie násilia. V konečnom dôsledku sa najviac novej minutáže dostalo práve samotnej bitke, v ktorej sa tu toho odohrá o poznanie viac.
Bez toho, aby som výraznejšie spoileroval, spomeniem aspoň samotný začiatok celého stretu medzi trpaslíkmi, elfmi a Azogovou armádou či jazdu na bojovom voze, ktorá úplne pozmenila pasáž, keď sa Thorin so svojimi druhmi vyberajú na Havraní vrch. Doplnený je aj záverečný príchod orlov, takže koniec bitky nepôsobí už tak unáhlene.
Výraznejšie násilie však nie je jedinou pridanou hodnotou. Viac ma potešilo, že podobne ako rozšírené verzie prvých dvoch častí je aj Bitka piatich armád oveľa zábavnejšia ako verzia, ktorá šla do kín. Zo všetkého spomeniem hlavne osud Alfrida, ktorý sa o pár vtipných momentov postaral už v pôvodnej verzii.
Mierneho rozšírenia sa dočkal aj záver, nečakajte však veľkolepú pompéznosť v štýle Návratu kráľa. PJ tu jednoducho ukázal to, čo všetci čitatelia predlohy chceli vidieť a to bez toho, aby to zbytočne naťahoval.
V konečnom dôsledku sa mi opäť potvrdilo, že vynášanie súdov hneď po odchode z kina bolo unáhlené a rovnako sa pozerám na celého filmového Hobbita. Neviem, akú rolu v rozšírení na trilógiu zohrala snaha štúdia získať z filmu viac peňazí, no som presvedčený, že PJ to v rámci možností zvládol viac než dobre. Samozrejme, nie je to druhý Pán prsteňov a ani som nikdy nečakal, že ním bude. Príbeh Hobbita je jednoduchší a napriek všetkým podobnostiam iný.
Že nebol sfilmovaný zle hovorím ako človek, ktorý miloval knižnú predlohu dávno predtým ako sa z nej stal predvianočný trhák. Nehovorím ani, že bol spracovaný bravúrne. Ak by to bolo na mne (čo, našťastie, nebolo) tak by som niektoré scénky určite odstránil a niektoré aspoň pozmenil, no ako som už spomenul, pri Jacksonovom Hobbitovi je nutné nahliadnuť pod povrch vytvorený z digitálnych efektov, lebo pod ním je všetko to, čo vložil pred už temer osemdesiatimi rokmi do jednej útlej knižky jeden oxfordský profesor. Ťažko potom hodnotiť film, z ktorého si napriek všetkým tým okázalým scénam najradšej spomínam na prvé stretnutie Bilba s Gandalfom či na posledné Thorinové slová: „Keby si viacerí z nás cenili jedlo, veselie a spev nad zlaté poklady, svet by bol šťastnejší.“
Hobbit, ani ten filmový, nie je o veľkých bitkách, ale v prvom rade o hľadaní strateného domova a o tom, že dobrí priatelia sú cennejší než drahé kamene a zlato. A možno aj o tom, že každému občas prospeje vypadnúť na na nejaký čas z domu do nepohodlia, len aby zistil, akú hodnotu v skutočnosti má a pochopil tých, ktorí oň prišli.

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Targaryen, na ktorého sa zabudlo

Popri troch veľkých rodoch Západozemí , ktoré došli do svojho zániku, to od samého začiatku majú na mále aj Targaryenovci, ktorí len so šťastím ušli úplnej skaze počas Robertovej rebélie. Na samom začiatku seriálu nám boli predstavení dvaja, podľa všetkého poslední zástupcovia rodu – Viserys, známy aj ako Žobrácky kráľ, a jeho mladšia sestra Daenerys, ktorá to, na rozdiel od svojich dvoch bratov, dotiahla vo veľkom štýle až do konca poslednej série a zdá sa, že najlepšie časy stále nemá za sebou. Postupom času sa však ukázalo, že neboli jedinými žijúcimi príslušníkmi kedysi najmocnejšieho rodu Siedmich kráľovstiev. Ak opomenieme udalosti v knihe a „Mladého Griffa“, ktorý sa vydáva za Rhaegarovho syna Aegona (a rôzne nepotvrdené teórie o súrodencoch Lannisterových), videli sme v seriáli piatich žijúcich Targaryenov (vrátane bastardov). Ak ste už začali rátať, trochu vám to uľahčím – tí, ktorí si ešte spomínajú na prvú sériu, k prvej dvojici akiste hneď prirátali maestera Ae

Recenzia: Rytier Siedmich kráľovstiev

Autor:                        George R. R. Martin Žáner:                        fantasy Rok vydania:            1998 (The Hedge Knight), 2004 (The Sworn Sword), 2010 (The Mystery Knight) České vydanie:          Argo, 2014 Slovenské vydanie:   Tatran, 2017 G. R. R. Martin sa už pred rokmi rozhodol obohatiť vtedy ešte len vznikajúcu ságu Pieseň ľadu a ohňa o sériu prequelových noviel, ktoré by tvorili svoj vlastný, menší príbeh, dejovo predbiehajúci udalosti z Piesne o celé dekády. Zbierka s názvom Rytier Siedmich kráľovstiev obsahuje tri relatívne krátke novely o rozsahu asi 80 až 100 strán. Tie rozprávajú príbeh mladého rytiera Dunka, ktorý sa počas jedného rytierskeho turnaja zhodou náhod zoznámi s chlapcom, ktorý sa mu predstaví ako Egg (v angličtine ide o slovnú hračku – egg, teda „vajce“, odkazuje na jeho plešatú hlavú, ale tiež je to skratka jeho pravého mena Aegon). Z obyčajného a miestami celkom drzého chlapca sa napokon vykľuje vnuk vtedajšieho kráľa Dae

Veľké rody Hry o tróny, ktoré došli k svojmu zániku

Dlhú dobu to vyzeralo, že spomedzi všetkých veľkých rodov Západozemí to majú najviac namále Starkovci, ktorí postupne umierali ako na bežiacom páse. Nakoniec to však boli iné rody, ktoré v seriálovej verzii Hry o tróny došli až do štádia vymretia. Baratheonovci z Búrkového konca Po Robertovej rebélii jeden z najmocnejšách rodov Siedmich kráľovstiev, ktorý pôvodne vládol oblasti Stormlands (Búrkové zeme). Najmladší z veľkých rodov vznikol počas Dobyvateľskej vojny Aegona I. Targaryena a jeho zakladateľom bol jeho údajný nevlastný brat Orys Baratheon. Ten získal celú oblasť, ktorá predtým patrila rodu Durrandonovcov, aj s ich sídelným hradom ako vďaku za zabitie posledného Búrkového kráľa Argilaca. Svoju moc nad nadobudnutým územím spečatil manželstvom s Argilacovou dcérou Argellou. Sám Robert sa kráľom nestal len vďaka víťaznej vojne. Je málo známym faktom, že bol bratrancom z druhého kolena Rhaegara Targaryena (jeho stará mama bola Rhaella Targaryen, dcéra Aegona V. zn