Recenzia - Juraj Červenák: Strážcovia Varadína

Meno Juraj Červenák sa mi ešte donedávna spájalo výlučne s „Howardovou“ odnožou fantastiky, v ktorej nebojácny a neohrozený, steroidmi a inými výživovými doplnkami nadopovaný hlavný hrdina stína hlavy všemožným monštrám veľkosti menšieho autobusu a bez akéhokoľvek zľutovania, či aspoň letmého mihnutia oka, zakáľa celé hordy ich démonických prisluhovačov. A zrazu sa tu ako blesk z ja­sné­ho neba objavili Strážcovia Varadína. Teda, nie žeby sa autor v tomto románe úpl­ne odpútal od krvavých scén, len nadprirodzenú časť v názve subžánru meč a má­gia sa rozhodol nahradiť pušným prachom.

Juraj Červenák bol od svojich spisovateľských začiatkov známy okrem iného tým, že svoje knihy vydával v Českej republike a tie tak boli doma na Slovensku dostupné len v ich českom preklade. Strážcovia Varadína sú v sku­točnosti jeho prvou knihou, ktorá vyšla naraz v češtine i slovenčine a po­prav­de sa niet čomu čudovať. Totižto na rozdiel od čistokrvnej fantastiky, ktorá sa u našich západných susedov predáva podstatne lepšie než u nás, patrí tento román skôr do kategórie historických, ktorým sa dokonca i v našich, spisovateľským bohom dávno zabudnutých, končinách darí, popri skupinke vyvolených zahraničných autorov, ktorým celkom úspešne sekundujú romány pre ženy a rozličné detektívky, pomerne dobre.

Označenie historický román však môže byť v prípade Strážcov Varadína trochu zavádzajúce, a to i napriek tomu, že kniha bola v tomto štýle od začiatku prezentovaná vydavateľstvom i samotným autorom. Nemožno sa však diviť tomu, že autor toľkých úspešných fantasy diel sa nedokázal úplne odtrhnúť od nadprirodzena, ktoré sa v príbehu prejavuje najmä v podobe snov, ktoré ukazujú hlavnej postave „tú správnu cestu“, ktorou sa má vydať.

Čo na románe oceňujem najväčšmi, je obdobie, do ktorého ho autor zasadil. Z mytologických čias a obdobia temného stredoveku sa totiž veľkým skokom presunul do druhej polovice sedemnásteho storočia. Čitateľ sa tak ocitá v nepokojnom období sužovanom krutými vojnami medzi kresťanskou Európou a dobyvačnou Osmanskou ríšou. Muezzini zvolávajú na poludňajšiu modlitbu, z veží kresťanských kostolov sa ozýva búšenie bronzových zvonov a hradný kapitán, chýrny šermiar a turkobijec Kornel Báthory sa vydáva na územie nepriateľa, aby tam hľadal svojho syna, ktorého ako odplatu uniesli tureckí nájazdníci. Akcia a dobrodružstvo nás stíhajú na každom kroku, pach pušného prachu nám prevrtáva nosné dierky a čepeľ Kornelovho rapíru sa nám mihá pred očami. Ako to už teda v podobných príbehoch býva, „zlí chlapci“ natrafili opäť raz na toho nesprávneho. Alebo žeby nie?

Strážcovia Varadína totižto rozhodne nepatria medzi ten typ literatúry, v ktorej sa všetko, vždy a za akýchkoľvek okolností končí dobre a i v prípade, že každučký detail nasvedčuje nešťastnému koncu, zostúpi do hry deus ex machina a všetkých zachráni. Pravdou je skôr opak, potrebné je však povedať, že ide len o prvý diel z plánovanej série, takže sa nebudem pokúšať robiť závery o tom, či Červenák má alebo nemá rád šťastné konce. Každopádne, svetielko nádeje sa objavuje aspoň v záverečnom epilógu.

Vrátim sa však k obdobiu, v ktorom sa dej románu odohráva. Spomínané protiturecké vojny totiž dávajú autorovi veľmi dobrý priestor k nalomeniu istých predstáv o živote v niekdajšom Uhorsku, ktoré sa za dlhé roky vštiepili do hláv mnohých ľudí. Juraj Červenák nás totižto privádza do obdobia, v ktorom je náboženstvo postavené nad národ a v ktorom všetci obyvatelia Uhorska, či skôr jeho zostatkov, bojujú bok po boku proti „bezvercom“ v podobe Turkov a ich pätolizačov z dobytých území.

Z celého románu priam srší fakt, že si jeho písanie autor svojím spôsobom skutočne užíval. Dejepisné odbočky nájdeme takmer na každej dvojstránke, takže rozhodne nejde len o bezhlavo vyrozprávaný príbeh, ale aj o akýsi exkurz do histórie a myslenia obyčajných ľudí v tých pohnutých a neľahkých časoch, keď jediná istota, ktorú človek mal, bola smrť. Červenák sa nezdráha používať ani archaizmy či pojmy prebraté islamskej tradície a Koránu, ktoré nám vysvetľuje vo vyše desaťstranových dodatkoch na konci diela. Zaujímavosťou je i zoznam literatúry týkajúcej sa tureckých vojen či života na území niekdajšieho Uhorska.

Akokoľvek to však môže znieť ako pozitívum, pravda je, že autor to so svojou snahou prispôsobiť jazyk románu dobovej reči miestami poriadne prešvihol. Síce priznávam, že najmä zo začiatku na mňa množstvo archaizmov pôsobilo príjemne a osviežujúco, časom sa však jeho umelo archaizovaný jazyk spolu so vzletnými opismi začal dostávať blízko k hranici neznesiteľnosti. Neraz tak na mňa doľahol pocit, že nečítam moderný román odohrávajúci sa v určitom historickom období, ale skôr pokus o napodobenie brakovej, pardon, barokovej literatúry. A k tomu nie tak úplne vydarený. Je to však len môj subjektívny pocit a nie je žiadny problém predstaviť si človeka, ktorý sa v čítaní kníh napísaných v takomto štýle vyžíva aspoň tak, ako sa autor vyžíva v ich písaní.

Druhým negatívom románu je plochosť postáv, ktoré v príbehu vystupujú. Kornel Báthory je čitateľom predstavený najprv ako vojak, ktorý po smrti manželky neváhal opustiť svojho syna a otca a podriadiť svoj život vojenskej službe, neskôr zas ako milujúci otec, ktorý obetuje kariéru a ak bude treba i vlastný život, aby zachránil život svojho syna. Táto zmena sa pritom udeje pomerne rýchlo, a tak hlavnú postavu poznáme v podstate len v týchto dvoch podobách. Ostatné, epizodické, postavy sú na tom ešte o poznanie horšie. Autor očividne venoval viac času priam dejepisnej precíznosti pri uvádzaní historických faktov, než prehlbovaniu jednotlivých charakterov, čo však koniec-koncov nie je v Červenákovej tvorbe ničím výnimočným.

Aj keď Juraj Červenák vstúpil do jemu doteraz nie veľmi známych vôd historického románu, je nutné povedať, že sa v nich nielenže musel cítiť dobre, ale pravdepodobne si pri plávaní kraulu či motýlika aj celkom dobre zarelaxoval. Strážcovia Varadína sú tak veľmi príjemným spestrením slovenskej románovej scény, pravdou je však i to, že im predsa len čosi chýba. Možno sú to práve tie postavy, ku ktorým aspoň ja osobne, nehľadiac na to, či sú kladné alebo záporné, neprechovávam nijaké sympatie ani antipatie, možno trochu snahou autora pôsobiť za každú cenu „historicky“, a možno je to absenciou výraznejšieho príbehu, ktorý by ma ako čitateľa nútil hltať stranu za stranou. Nech už je to ale akokoľvek, Strážcovia Varadína si rozhodne zaslúžia našu pozornosť. A ktovie, ak by bolo na našom trhu viac domácich autorov, ktorí by písali historické romány aspoň na takejto úrovni, možno by sa medzi nimi časom vyprofiloval skutočný majster, ktorému by sa konečne podarilo preraziť aj ďaleko za našimi hranicami.

75 %