Preskočiť na hlavný obsah

Ako stvoriť uveriteľný fiktívny svet - 1. časť - Prostredie

ÚVOD 
Po mnohých rokoch písania svojho fantazijného románu, som si uvedomil dva fakty. Prvým je, že píšem už akosi dlho. Keď som však začal bádať po tom, koľko to trvalo známym autorom žánrovo porovnateľnej literatúry, dostal som sa k zaujímavým číslam. Napríklad už vtedy skúsený George R. R. Martin písal prvý diel série The Song of Ice and Fire (Pieseň ľadu a ohňa), teda nám všetkým dnes už známu Hru o tróny, takmer päť rokov. Medzi vydaním štvrtého a piateho dielu ich pritom ubehlo ešte o jeden viac. R. Scott Bakker, autor série The Second Apocalypse (Druhá apokalypsa), na svojej prvotine začal pracovať počas svojho vysokoškolského štúdia v 80. rokoch a k písaniu sa vrátil na začiatku nového milénia. Prvá časť napokon vyšla v roku 2004. Patrick Rothfuss písal Meno vetra sedem rokov a Tolkien svojho Pána prsteňov celých dvanásť a ďalšie tri roky trvalo, kým si bol kvalitou svojej práce natoľko istý, že podľahol súreniu nedočkavého vydavateľa.
Druhým faktom je, že najviac času mi pri tvorbe Emerniady vždy zaberalo koncipovanie sveta, v ktorom sa odohráva a že keby som na samom začiatku mal po ruke nejaký „návod“ podľa ktorého by som mohol postupovať, mohol by som dnes byť omnoho ďalej. Pravdaže, autor sa, bez ohľadu na svoj vek, neustále vyvíja po všetkých aspektoch a ja dnes neľutujem, že som tým strávil toľko rokov.
Keďže som v kontakte s viacerými začínajúcimi autormi fantastiky, viem, že prekážky, ktoré som musel (a vlastne stále musím) prekonávať, potrápili aj ich. Nech to už totiž znie akokoľvek egoisticky či namyslene, práca na fantazijnom diele, navyše ak ide o tú moju „high fantasy“, je často ďaleko úmornejšia, než napísanie nejakého dobrodružného, detektívneho, či nebodaj ľúbostného románu. Jednak preto, že dobrý fantazijný román by sa nemal vzdávať prvkov, ktoré spomenuté žánre definujú a mal by zachytávať pokiaľ možno realistický život v imagináciou pretvorených reáliách, ale najmä preto, že k vytvoreniu takéhoto diela potrebujete mať určité poznatky z rozličných odborov, počnúc geografiou, cez históriu, politológiu, kulturológiu až po mytológiu, mali by ste mať aspoň základný prehľad v dobových právnych systémoch, ovládať štátne zriadenia a na konci všetkého poznať, ako žili ľudia v období, ktoré je najbližšie tomu, v ktorom sa odohráva váš príbeh.
Preto som sa rozhodol, že svojou štipkou, pokiaľ budem môcť, odovzdám svoje skúsenosti z tvorby Emerniady ďalej a dopomôžem k štartu možno oveľa talentovanejším pisateľom, než som ja. Keďže však nie je v mojich silách ani schopnostiach pojať celý žáner fantastiky so všetkými možnými i nemožnými subžánrami, budem pracovať s tým, ktorý som už spomínal a v ktorom sa osobne cítim najlepšie.
High fantasy, alebo po našom vysoká fantastika, je čosi ako „kráľovský“ druh fantastiky ako takej. Aj keď by ste na rôznych miestach mohli nájsť rozličné definície, všetky majú určitý spoločný základ. Malo by ísť o fantazijné dielo obsahujúce nadprirodzené prvky, odohrávajúce sa poväčšine vo fiktívnom svete, s prepracovanou kultúrnou zložkou (jazyky, kalendáre, história...). Niekde sa tiež dočítate, že základom každej vysokej fantastiky je súboj Dobra a Zla, čo však nemusí hneď znamenať, že postavy príbehu musia byť za každú cenu čierno-biele, práve naopak. Najmä v poslednom období sa nesmierne cení, keď dokáže autor vytvoriť uveriteľné charaktery (viď Pieseň ľadu a ohňa alebo Druhá apokalypsa).


AKÝ VEĽKÝ JE VÁŠ SVET? 
Každý, kto začína písať fantazijný príbeh (či už poviedku alebo román), musí mať na začiatku tvorby jasné v tejto dôležitej otázke, bez odpovede na ktorú sa ďalej nepohne. Prostredie býva tým, čo dokáže potenciálneho čitateľa upútať, no rovnako tak môže byť pre autora prvým klincom do rakvy. Na prostredí sa totiž veľmi ľahko dá rozoznať autorov rozhľad (podľa miery inšpirácie v skutočných či fiktívnych lokalitách), ako i jeho originalita a znalosti z geografie. Ak totiž autor miesto vybudovania svojbytného a svojského sveta vytvorí len kópiu už existujúceho, môže tým odradiť najmä sčítanejších čitateľov. To však ešte automaticky nemusí znamenať, že tým príde o čitateľov úplne. Najžiarivejším príkladom je séria Christophera Paoliniho The Inheritance Cycle (v „preklade“ Odkaz Dračích jazdcov), ktorej sa celosvetovo predali desiatky miliónov kópií aj napriek tomu, že samotné prostredie (a mnoho iného) autor prebral od už etablovaných autorov.
Ak však nechcete, tak ako Paolini, čeliť halde obvinení a žalôb z plagiátorstva, je dobré začať od piky a budovať svoj svet kameň po kameni. Dôležité je si uvedomiť, že nik po vás, ako po začínajúcom autorovi fantazijnej literatúry, nechce už na počiatku písania do detailov prepracovanú geografiu planéty o rozmeroch Zemegule a už vôbec nie je potrebné hneď na začiatku poznať, čo presne sa v ktorom jej kúte nachádza.

Mapa z Hobita
V skutočnosti rozmery vytvoreného sveta v mnohom závisia od „rozmerov“ vášho príbehu a ako bude rásť ten, budú prirodzene rásť aj rozmery vášho sveta. Na ilustráciu sa pozrime na trojicu najznámejších diel J. R. R. Tolkiena – Hobit, Pán prsteňov a Silmarillion. Prvý z nich je vo svojej podstate rozprávka primárne určená deťom (aj keď si našla ohromné množstvo fanúšikov aj medzi dospelými čitateľmi), ktorej dej sa zameriava na púť skupinky postáv za pokladom. Ide o jednoduchý príbeh, ktorý sa prioritne (aj keď má určité ďalekosiahlejšie dôsledky) odohráva v oblasti, ktorú by sme mohli na mape vyznačiť jednoduchou, trochu zakrivenou čiarou. Keďže sa postavy pohybujú z bodu A do bodu B, nebol autor nútený vytvoriť veľkú a zložitú mapu celého kontinentu, ale úplne si vystačil s relatívne malým regiónom zahŕňajúcim oblasti, ktoré sa v príbehu spomínali najčastejšie a boli preň do istej miery dôležité.
Mapa Stredozeme
V Pánovi prsteňov nám už predkladá oblasť rozkladajúcu sa na podstatnej časti jedného kontinentu. Aj keď sa to totiž často dezinterpretuje, samotná Stredozem je len malou časťou celej planéty, resp. sveta, ktorý pre svoje diela Tolkien vytvoril. Mapa, ktorú k vydaniu svojho najslávnejšieho románu priložil, však zaberá presne tak veľkú oblasť, aká je pre čitateľa dôležitá, ani o chlp viac a ani o štipku menej. Príbeh je totiž zložitejší, rozložený do dvoch hlavných línií odohrávajúcich sa v rozdielnych regiónoch. Na mape si tiež môžeme všimnúť, že oblasti, ktoré sú pre hlavné postavy príbehu menej známe, sú aj na mape znázornené „chudobnejšie“. Ide o oblasti Rhun a Blízky Harad, v ktorých napríklad nenájdeme zaznačené žiadne mestá. Autorov cieľ je pritom jasný, ide o takmer nepreskúmané oblasti a ako také by mali v čitateľovi pôsobiť záhadným dojmom, aby tak podnecovali jeho predstavivosť.
Mapa Tolkienovej Ardy
Úplne iný prípad je Silmarillion. Tu Tolkien ukázal, že má úplne jasno v tom, ako jeho svet, ktorý pomenoval príznačne Arda (z nem. die Erde = Zem), vo svojej celistvosti vyzerá. Mapy, ktoré v románe nájdeme, sú však do značnej miery nepresné. Dôvodom je skutočnosť, že Tolkienov svet sa behom vekov vyvíjal a menil. Z hlbín oceánu sa vynárali celé ostrovy a menil sa i tvar samotných kontinentov. Pre presné zachytenie sveta by si teda Silmarillion vyžadoval viac, než len dvojicu máp, najlepšie aspoň jednu zachytávajúcu geografické zmeny v každom období.
K mapám a tvorbe celého sveta sa však dá pristupovať aj ináč, ako to robil Tolkien. G. R. R. Martin vo svojej Piesni ľadu a ohňa pristupuje k znázorňovaniu sveta opäť veľmi pragmaticky. V podstate sa stále drží vyššie spomínaných základov, to znamená, že čitateľovi predstavuje len tú časť sveta, ktorá je preňho v tej konkrétnej časti série dôležitá. Postupne tak pribúdajú oblasti, ktoré dotvárajú tvar východného kontinentu Essos podľa toho, ako sa ním hlavné postavy pohybujú. Martin tak len bližšie k dokonalosti dostáva princíp záhadnosti, ktorý praktikoval už Tolkien a ktorý stredoveko ladenú fantazijnú literatúru robí uveriteľnejšou. Veď už v časoch rímskej antiky sa neprebádané oblasti označovali slovným spojením hic sunt dracones, teda tu žijú draky, prípadne častejšie hic sunt leones, čiže tu žijú levy.

Ak už máte jasno v rozmeroch svojho príbehu a následne i sveta, môžete sa pustiť do jeho bližšieho definovania. Tu sa najviac prejavia vaše znalosti z geografie. Nemusíte však byť nijakými expertmi a tiež od vás nik neočakáva, že ste svetaznalý cestovateľ. Miesto toho stačí otvoriť si kvalitný ilustrovaný atlas, prípadne si následne vytypované oblasti vyhľadať na webe. Okrem toho, že získate väčší prehľad o krásach našej matky Zeme a získate inšpiráciu pre lokality vášho vlastného príbehu, podporíte aj svoju obrazotvornosť. Vo výsledku totiž nie je vôbec potrebné (a ani najlepšie) presne kopírovať existujúce krajiny. Nezabúdajte, že vo fantastike sa viac ako v ktoromkoľvek inom literárnom žánri cení originalita a nielen to. Vo fantastike si toho môžete dovoliť omnoho viac, môžete reálne lokality pretvárať podľa svojich vlastných predstáv a nik nebude mať právo, aby vám do toho kibicoval. Ak si zaumienite, že vo vašom diele budú lietajúce hory či míľu vysoké stromy, potom nech sú tam. Pokiaľ však inklinujete skôr k realistickejším prostrediam, mali by ste venovať veľkú pozornosť istým zákonitostiam, ktoré definujú výzor krajiny. Nezabúdajte, že veľkú rolu hrá podnebie alebo že rieky môžu ovplyvniť ráz svojho okolia a podobne.
Majte tiež na pamäti, že samotné prostredie je v úzkom vzťahu s príbehom, postavami či obyvateľmi vášho sveta v širšom slova zmysle. Vaše postavy totiž budú týmto prostredím prechádzať a tým pádom bude jedným z faktorov ovplyvňujúcich samotný dej. Pokiaľ možno, vyhnite sa dosť zaužívanému a veľmi zlému riešeniu, keď najprv budujete príbeh, ku ktorému následne dotvárate prostredie. Aj Tolkien sa v jednom rozhovore pre rádio BBC 4 vyjadril, že ak chcete vytvoriť komplikovaný príbeh, musíte pracovať podľa mapy a ak to urobíte obrátene, nikdy sa vám mapu vytvoriť nepodarí. Môžete, pravda, dolaďovať niektoré detaily, no mali by to byť skôr už len drobné kozmetické úpravy.
Na to, ako dať celú mapu dokopy sa pozrieme nabudúce. Na začiatok je najdôležitejšie urobiť si jasnú predstavu o tom, aký svet vlastne chcete vytvoriť, počnúc jeho rozmermi, cez klimatické podmienky a základné geografické rysy. Prenesenie týchto predstáv na papier je už potom iný príbeh.

Komentáre

  1. Svet by nemal vznikať po príbehu, ale ani pred ním. Mal by vznikať súčasne s príbehom. Rovnako, ako si hmota tvorí svoj priestor a čas, aj príbeh si musí vytvárať svoj svet. Sú to spojené nádoby.
    Viacerí adepti tvorby príbehov spadajú práve do tej druhej pasce - piplú sa so svojím svetom, cizelujú jeho detaily, obrusujú zákonitosti a pravidlá, až im nevyjde žiadny čas na vytvorenie poriadneho príbehu, ktorý by kvality ich sveta naplno využil.
    Samozrejme, príbeh nevzniká zapisovaním jeho písmeniek do počítača alebo na papier. Príbeh vzniká ešte oveľa skôr, v autorovej hlave. Tam je to pravé miesto, kde si musí vytvoriť mapu, na ktorej sa bude odohrávať. A práve vtedy musí autor venovať čas rešeršovaniu, na ktorom svet postaví.
    Ostatne, nedostatky máp svetov, ktoré vytvorili majstri, jasne naznačujú, že v ich svetoch je toho minimum, čo vo svojich príbehoch nepoužili.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Čiastočne s Vami súhlasím. Vlastne takto vyzeralo moje tvorenie po väčšinu času, ale myslím si, že ide práve o to, že ak tvoríme obe zložky súčasne, môže vzniknúť chaos. Preto som toho názoru, že autor by mal mať v istých veciach jasno už pred samotným začatím písania (ale nie tvorby príbehu, lebo ako vravíte, ten sa v autorovej hlave vytvára už predtým a vlastne práve ten ho nakopne, aby otvoril zošit či word a písal). Pravdaže, toto nie je návod, ktorý je treba napĺňať krok za krokom, ale len také usmernenie, pretože všetky zložky románu sa ovplyvňujú - prostredie, príbeh, postavy, rasy, história...

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Zaujímavý príspevok. Do veľkej miery súhlasím. Nesúhlasím možno len s tým, že fantasy je ťažšia než iné spomenuté žánre – obtiažnosť podľa mňa vždy závisí najmä od výbavy autora. Ak má dobre rozvinutú logiku a zároveň fantáziu, môže byť pre neho najľahším žánrom, nakoľko nemusí študovať až tak do detailov už existujúce veci – aj keď samozrejme nutnosť určitého rozhľadu je tu vždy. K spomínaným kategóriám by som ešte pridala poznatky z biológie, psychológie, lingvistiky, jazdectva, bojových umení a ďalších v závislosti od konkrétneho príbehu.
    Vo fantasy je podľa mňa prostredie ešte dôležitejšie ako v iných žánroch. Pôsobivé prostredie ma nútilo čítať ďalej aj v prípadoch, že príbeh samotný za veľa nestál.
    Prekvapilo ma, že Tolkien má chudobnejšie značenie na okrajoch mapy Stredozeme zámerne, ja som si myslela, že tam skrátka len nemá nič vymyslené. :-)
    Ozaj, pri mojej mape vlastného fiktívneho sveta nechýbala ani súradnicová sieť a vyznačené okraje litosférických dosiek. :-)
    A zo sedemročného písania si nič nerob, tiež na jednom románe pracujem už vyše sedem rokov. Síce je už dokončený v zmysle, že koniec je napísaný, ale ešte stále s ním nie som spokojná a tak ho prepisujem a dolaďujem.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Samozrejme, to, že je fantasy "ťažšia" som myslel vo všeobecnosti :) viem si predstaviť, že mnoho autorov fantastiky (mňa nevynímajúc) by si zrejme nikdy netrúflo napísať napr. detektívku alebo čisto politický thriller apod. pretože každý žáner má isté špecifiká a ako vravíš, naozaj to záleží od každého autora, aký má rozhľad, predstavivosť atď.

      Tá súradnicová sieť je dobrá poznámka, síce je to netradičné, ale určite to zahrniem do ďalšej časti, kde už chcem písať o mapách z tej praktickej stránky :)

      No a čo sa týka tých siedmich rokov, ja si z toho ani nič nerobím. Mnohé takpovediac nosné prvky som napokon pridával postupom času, takže by som to nazval takým evolučným procesom :) Hold, niekto stvorí kvalitný príbeh aj s prepracovaným svetom za pár mesiacov, niekto sa s tým musí pasovať roky, ale to ešte neznamená, že z toho nemôže vzísť niečo dobré, možno práve naopak :)

      Odstrániť

Zverejnenie komentára

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Targaryen, na ktorého sa zabudlo

Popri troch veľkých rodoch Západozemí , ktoré došli do svojho zániku, to od samého začiatku majú na mále aj Targaryenovci, ktorí len so šťastím ušli úplnej skaze počas Robertovej rebélie. Na samom začiatku seriálu nám boli predstavení dvaja, podľa všetkého poslední zástupcovia rodu – Viserys, známy aj ako Žobrácky kráľ, a jeho mladšia sestra Daenerys, ktorá to, na rozdiel od svojich dvoch bratov, dotiahla vo veľkom štýle až do konca poslednej série a zdá sa, že najlepšie časy stále nemá za sebou. Postupom času sa však ukázalo, že neboli jedinými žijúcimi príslušníkmi kedysi najmocnejšieho rodu Siedmich kráľovstiev. Ak opomenieme udalosti v knihe a „Mladého Griffa“, ktorý sa vydáva za Rhaegarovho syna Aegona (a rôzne nepotvrdené teórie o súrodencoch Lannisterových), videli sme v seriáli piatich žijúcich Targaryenov (vrátane bastardov). Ak ste už začali rátať, trochu vám to uľahčím – tí, ktorí si ešte spomínajú na prvú sériu, k prvej dvojici akiste hneď prirátali maestera Ae

Recenzia: Rytier Siedmich kráľovstiev

Autor:                        George R. R. Martin Žáner:                        fantasy Rok vydania:            1998 (The Hedge Knight), 2004 (The Sworn Sword), 2010 (The Mystery Knight) České vydanie:          Argo, 2014 Slovenské vydanie:   Tatran, 2017 G. R. R. Martin sa už pred rokmi rozhodol obohatiť vtedy ešte len vznikajúcu ságu Pieseň ľadu a ohňa o sériu prequelových noviel, ktoré by tvorili svoj vlastný, menší príbeh, dejovo predbiehajúci udalosti z Piesne o celé dekády. Zbierka s názvom Rytier Siedmich kráľovstiev obsahuje tri relatívne krátke novely o rozsahu asi 80 až 100 strán. Tie rozprávajú príbeh mladého rytiera Dunka, ktorý sa počas jedného rytierskeho turnaja zhodou náhod zoznámi s chlapcom, ktorý sa mu predstaví ako Egg (v angličtine ide o slovnú hračku – egg, teda „vajce“, odkazuje na jeho plešatú hlavú, ale tiež je to skratka jeho pravého mena Aegon). Z obyčajného a miestami celkom drzého chlapca sa napokon vykľuje vnuk vtedajšieho kráľa Dae

Veľké rody Hry o tróny, ktoré došli k svojmu zániku

Dlhú dobu to vyzeralo, že spomedzi všetkých veľkých rodov Západozemí to majú najviac namále Starkovci, ktorí postupne umierali ako na bežiacom páse. Nakoniec to však boli iné rody, ktoré v seriálovej verzii Hry o tróny došli až do štádia vymretia. Baratheonovci z Búrkového konca Po Robertovej rebélii jeden z najmocnejšách rodov Siedmich kráľovstiev, ktorý pôvodne vládol oblasti Stormlands (Búrkové zeme). Najmladší z veľkých rodov vznikol počas Dobyvateľskej vojny Aegona I. Targaryena a jeho zakladateľom bol jeho údajný nevlastný brat Orys Baratheon. Ten získal celú oblasť, ktorá predtým patrila rodu Durrandonovcov, aj s ich sídelným hradom ako vďaku za zabitie posledného Búrkového kráľa Argilaca. Svoju moc nad nadobudnutým územím spečatil manželstvom s Argilacovou dcérou Argellou. Sám Robert sa kráľom nestal len vďaka víťaznej vojne. Je málo známym faktom, že bol bratrancom z druhého kolena Rhaegara Targaryena (jeho stará mama bola Rhaella Targaryen, dcéra Aegona V. zn