ÚVOD
Po mnohých
rokoch písania svojho fantazijného románu, som si uvedomil dva fakty. Prvým je,
že píšem už akosi dlho. Keď som však začal bádať po tom, koľko to trvalo známym
autorom žánrovo porovnateľnej literatúry, dostal som sa k zaujímavým číslam.
Napríklad už vtedy skúsený George R. R. Martin písal prvý diel série The Song of Ice and Fire (Pieseň ľadu a ohňa),
teda nám všetkým dnes už známu Hru o tróny, takmer päť rokov. Medzi
vydaním štvrtého a piateho dielu ich pritom ubehlo ešte o jeden viac.
R. Scott Bakker, autor série The Second
Apocalypse (Druhá apokalypsa), na svojej prvotine začal pracovať počas
svojho vysokoškolského štúdia v 80. rokoch a k písaniu sa vrátil
na začiatku nového milénia. Prvá časť napokon vyšla v roku 2004. Patrick
Rothfuss písal Meno vetra sedem rokov
a Tolkien svojho Pána prsteňov
celých dvanásť a ďalšie tri roky trvalo, kým si bol kvalitou svojej práce
natoľko istý, že podľahol súreniu nedočkavého vydavateľa.
Druhým faktom
je, že najviac času mi pri tvorbe Emerniady vždy zaberalo
koncipovanie sveta, v ktorom sa odohráva a že keby som na samom
začiatku mal po ruke nejaký „návod“ podľa ktorého by som mohol postupovať,
mohol by som dnes byť omnoho ďalej. Pravdaže, autor sa, bez ohľadu na svoj vek,
neustále vyvíja po všetkých aspektoch a ja dnes neľutujem, že som tým
strávil toľko rokov.
Keďže som v kontakte
s viacerými začínajúcimi autormi fantastiky, viem, že prekážky, ktoré som
musel (a vlastne stále musím) prekonávať, potrápili aj ich. Nech to už totiž
znie akokoľvek egoisticky či namyslene, práca na fantazijnom diele, navyše ak
ide o tú moju „high fantasy“, je
často ďaleko úmornejšia, než napísanie nejakého dobrodružného, detektívneho, či
nebodaj ľúbostného románu. Jednak preto, že dobrý fantazijný román by sa nemal
vzdávať prvkov, ktoré spomenuté žánre definujú a mal by zachytávať pokiaľ
možno realistický život v imagináciou pretvorených reáliách, ale najmä
preto, že k vytvoreniu takéhoto diela potrebujete mať určité poznatky z rozličných
odborov, počnúc geografiou, cez históriu, politológiu, kulturológiu až po
mytológiu, mali by ste mať aspoň základný prehľad v dobových právnych
systémoch, ovládať štátne zriadenia a na konci všetkého poznať, ako žili
ľudia v období, ktoré je najbližšie tomu, v ktorom sa odohráva váš
príbeh.
Preto som sa
rozhodol, že svojou štipkou, pokiaľ budem môcť, odovzdám svoje skúsenosti z tvorby
Emerniady ďalej a dopomôžem k štartu možno oveľa talentovanejším pisateľom,
než som ja. Keďže však nie je v mojich silách ani schopnostiach pojať celý
žáner fantastiky so všetkými možnými i nemožnými subžánrami, budem
pracovať s tým, ktorý som už spomínal a v ktorom sa osobne cítim
najlepšie.
High fantasy,
alebo po našom vysoká fantastika, je
čosi ako „kráľovský“ druh fantastiky ako takej. Aj keď by ste na rôznych
miestach mohli nájsť rozličné definície, všetky majú určitý spoločný základ.
Malo by ísť o fantazijné dielo obsahujúce nadprirodzené prvky, odohrávajúce
sa poväčšine vo fiktívnom svete, s prepracovanou kultúrnou zložkou
(jazyky, kalendáre, história...). Niekde sa tiež dočítate, že základom každej
vysokej fantastiky je súboj Dobra a Zla, čo však nemusí hneď znamenať, že
postavy príbehu musia byť za každú cenu čierno-biele, práve naopak. Najmä v poslednom
období sa nesmierne cení, keď dokáže autor vytvoriť uveriteľné charaktery (viď
Pieseň ľadu a ohňa alebo Druhá apokalypsa).
AKÝ VEĽKÝ JE VÁŠ SVET?
Každý, kto
začína písať fantazijný príbeh (či už poviedku alebo román), musí mať na
začiatku tvorby jasné v tejto dôležitej otázke, bez odpovede na ktorú sa
ďalej nepohne. Prostredie býva tým, čo dokáže potenciálneho čitateľa upútať, no
rovnako tak môže byť pre autora prvým klincom do rakvy. Na prostredí sa totiž
veľmi ľahko dá rozoznať autorov rozhľad (podľa miery inšpirácie
v skutočných či fiktívnych lokalitách), ako i jeho originalita
a znalosti z geografie. Ak totiž autor miesto vybudovania svojbytného
a svojského sveta vytvorí len kópiu už existujúceho, môže tým odradiť
najmä sčítanejších čitateľov. To však ešte automaticky nemusí znamenať, že tým
príde o čitateľov úplne. Najžiarivejším príkladom je séria Christophera
Paoliniho The Inheritance Cycle (v „preklade“
Odkaz Dračích jazdcov), ktorej sa celosvetovo predali desiatky miliónov kópií
aj napriek tomu, že samotné prostredie (a mnoho iného) autor prebral od už
etablovaných autorov.
Ak však
nechcete, tak ako Paolini, čeliť halde obvinení a žalôb
z plagiátorstva, je dobré začať od piky a budovať svoj svet kameň po
kameni. Dôležité je si uvedomiť, že nik po vás, ako po začínajúcom autorovi
fantazijnej literatúry, nechce už na počiatku písania do detailov prepracovanú
geografiu planéty o rozmeroch Zemegule a už vôbec nie je potrebné
hneď na začiatku poznať, čo presne sa v ktorom jej kúte nachádza.
Mapa z Hobita |
V skutočnosti
rozmery vytvoreného sveta v mnohom závisia od „rozmerov“ vášho príbehu a ako
bude rásť ten, budú prirodzene rásť aj rozmery vášho sveta. Na ilustráciu sa
pozrime na trojicu najznámejších diel J. R. R. Tolkiena – Hobit, Pán prsteňov
a Silmarillion. Prvý z nich je vo svojej podstate rozprávka primárne
určená deťom (aj keď si našla ohromné množstvo fanúšikov aj medzi dospelými
čitateľmi), ktorej dej sa zameriava na púť skupinky postáv za pokladom. Ide
o jednoduchý príbeh, ktorý sa prioritne (aj keď má určité ďalekosiahlejšie
dôsledky) odohráva v oblasti, ktorú by sme mohli na mape vyznačiť
jednoduchou, trochu zakrivenou čiarou. Keďže sa postavy pohybujú z bodu
A do bodu B, nebol autor nútený vytvoriť veľkú a zložitú mapu celého
kontinentu, ale úplne si vystačil s relatívne malým regiónom zahŕňajúcim oblasti,
ktoré sa v príbehu spomínali najčastejšie a boli preň do istej miery
dôležité.
Mapa Stredozeme |
V Pánovi
prsteňov nám už predkladá oblasť rozkladajúcu sa na podstatnej časti jedného
kontinentu. Aj keď sa to totiž často dezinterpretuje, samotná Stredozem je len
malou časťou celej planéty, resp. sveta, ktorý pre svoje diela Tolkien
vytvoril. Mapa, ktorú k vydaniu svojho najslávnejšieho románu priložil,
však zaberá presne tak veľkú oblasť, aká je pre čitateľa dôležitá, ani
o chlp viac a ani o štipku menej. Príbeh je totiž zložitejší,
rozložený do dvoch hlavných línií odohrávajúcich sa v rozdielnych
regiónoch. Na mape si tiež môžeme všimnúť, že oblasti, ktoré sú pre hlavné
postavy príbehu menej známe, sú aj na mape znázornené „chudobnejšie“. Ide
o oblasti Rhun a Blízky Harad, v ktorých napríklad nenájdeme
zaznačené žiadne mestá. Autorov cieľ je pritom jasný, ide o takmer nepreskúmané
oblasti a ako také by mali v čitateľovi pôsobiť záhadným dojmom, aby
tak podnecovali jeho predstavivosť.
Mapa Tolkienovej Ardy |
Úplne iný
prípad je Silmarillion. Tu Tolkien ukázal, že má úplne jasno v tom, ako
jeho svet, ktorý pomenoval príznačne Arda (z nem. die Erde = Zem), vo svojej
celistvosti vyzerá. Mapy, ktoré v románe nájdeme, sú však do značnej miery nepresné. Dôvodom je skutočnosť, že Tolkienov svet sa behom vekov vyvíjal a menil.
Z hlbín oceánu sa vynárali celé ostrovy a menil sa i tvar
samotných kontinentov. Pre presné zachytenie sveta by si teda Silmarillion vyžadoval
viac, než len dvojicu máp, najlepšie aspoň jednu zachytávajúcu geografické
zmeny v každom období.
K mapám
a tvorbe celého sveta sa však dá pristupovať aj ináč, ako to robil
Tolkien. G. R. R. Martin vo svojej Piesni ľadu a ohňa pristupuje
k znázorňovaniu sveta opäť veľmi pragmaticky. V podstate sa stále
drží vyššie spomínaných základov, to znamená, že čitateľovi predstavuje len tú
časť sveta, ktorá je preňho v tej konkrétnej časti série dôležitá.
Postupne tak pribúdajú oblasti, ktoré dotvárajú tvar východného kontinentu
Essos podľa toho, ako sa ním hlavné postavy pohybujú. Martin tak len bližšie k
dokonalosti dostáva princíp záhadnosti, ktorý praktikoval už Tolkien
a ktorý stredoveko ladenú fantazijnú literatúru robí uveriteľnejšou. Veď
už v časoch rímskej antiky sa neprebádané oblasti označovali slovným
spojením hic sunt dracones, teda tu žijú draky, prípadne častejšie hic sunt leones, čiže tu žijú levy.
Ak už máte
jasno v rozmeroch svojho príbehu a následne i sveta, môžete sa
pustiť do jeho bližšieho definovania. Tu sa najviac prejavia vaše znalosti
z geografie. Nemusíte však byť nijakými expertmi a tiež od vás nik
neočakáva, že ste svetaznalý cestovateľ. Miesto toho stačí otvoriť si kvalitný
ilustrovaný atlas, prípadne si následne vytypované oblasti vyhľadať na webe.
Okrem toho, že získate väčší prehľad o krásach našej matky Zeme a získate
inšpiráciu pre lokality vášho vlastného príbehu, podporíte aj svoju
obrazotvornosť. Vo výsledku totiž nie je vôbec potrebné (a ani najlepšie)
presne kopírovať existujúce krajiny. Nezabúdajte, že vo fantastike sa viac ako
v ktoromkoľvek inom literárnom žánri cení originalita a nielen to. Vo
fantastike si toho môžete dovoliť omnoho viac, môžete reálne lokality pretvárať
podľa svojich vlastných predstáv a nik nebude mať právo, aby vám do toho
kibicoval. Ak si zaumienite, že vo vašom diele budú lietajúce hory či míľu
vysoké stromy, potom nech sú tam. Pokiaľ však inklinujete skôr
k realistickejším prostrediam, mali by ste venovať veľkú pozornosť istým
zákonitostiam, ktoré definujú výzor krajiny. Nezabúdajte, že veľkú rolu hrá
podnebie alebo že rieky môžu ovplyvniť ráz svojho okolia a podobne.
Majte tiež na
pamäti, že samotné prostredie je v úzkom vzťahu s príbehom, postavami
či obyvateľmi vášho sveta v širšom slova zmysle. Vaše postavy totiž budú týmto
prostredím prechádzať a tým pádom bude jedným z faktorov ovplyvňujúcich samotný
dej. Pokiaľ možno, vyhnite sa dosť zaužívanému a veľmi zlému riešeniu, keď
najprv budujete príbeh, ku ktorému následne dotvárate prostredie. Aj Tolkien sa
v jednom rozhovore pre rádio BBC 4 vyjadril, že ak chcete vytvoriť
komplikovaný príbeh, musíte pracovať podľa mapy a ak to urobíte obrátene,
nikdy sa vám mapu vytvoriť nepodarí. Môžete, pravda, dolaďovať niektoré
detaily, no mali by to byť skôr už len drobné kozmetické úpravy.
Na to, ako dať
celú mapu dokopy sa pozrieme nabudúce. Na začiatok je najdôležitejšie urobiť si
jasnú predstavu o tom, aký svet vlastne chcete vytvoriť, počnúc jeho
rozmermi, cez klimatické podmienky a základné geografické rysy. Prenesenie
týchto predstáv na papier je už potom iný príbeh.
Svet by nemal vznikať po príbehu, ale ani pred ním. Mal by vznikať súčasne s príbehom. Rovnako, ako si hmota tvorí svoj priestor a čas, aj príbeh si musí vytvárať svoj svet. Sú to spojené nádoby.
OdpovedaťOdstrániťViacerí adepti tvorby príbehov spadajú práve do tej druhej pasce - piplú sa so svojím svetom, cizelujú jeho detaily, obrusujú zákonitosti a pravidlá, až im nevyjde žiadny čas na vytvorenie poriadneho príbehu, ktorý by kvality ich sveta naplno využil.
Samozrejme, príbeh nevzniká zapisovaním jeho písmeniek do počítača alebo na papier. Príbeh vzniká ešte oveľa skôr, v autorovej hlave. Tam je to pravé miesto, kde si musí vytvoriť mapu, na ktorej sa bude odohrávať. A práve vtedy musí autor venovať čas rešeršovaniu, na ktorom svet postaví.
Ostatne, nedostatky máp svetov, ktoré vytvorili majstri, jasne naznačujú, že v ich svetoch je toho minimum, čo vo svojich príbehoch nepoužili.
Čiastočne s Vami súhlasím. Vlastne takto vyzeralo moje tvorenie po väčšinu času, ale myslím si, že ide práve o to, že ak tvoríme obe zložky súčasne, môže vzniknúť chaos. Preto som toho názoru, že autor by mal mať v istých veciach jasno už pred samotným začatím písania (ale nie tvorby príbehu, lebo ako vravíte, ten sa v autorovej hlave vytvára už predtým a vlastne práve ten ho nakopne, aby otvoril zošit či word a písal). Pravdaže, toto nie je návod, ktorý je treba napĺňať krok za krokom, ale len také usmernenie, pretože všetky zložky románu sa ovplyvňujú - prostredie, príbeh, postavy, rasy, história...
OdpovedaťOdstrániťZaujímavý príspevok. Do veľkej miery súhlasím. Nesúhlasím možno len s tým, že fantasy je ťažšia než iné spomenuté žánre – obtiažnosť podľa mňa vždy závisí najmä od výbavy autora. Ak má dobre rozvinutú logiku a zároveň fantáziu, môže byť pre neho najľahším žánrom, nakoľko nemusí študovať až tak do detailov už existujúce veci – aj keď samozrejme nutnosť určitého rozhľadu je tu vždy. K spomínaným kategóriám by som ešte pridala poznatky z biológie, psychológie, lingvistiky, jazdectva, bojových umení a ďalších v závislosti od konkrétneho príbehu.
OdpovedaťOdstrániťVo fantasy je podľa mňa prostredie ešte dôležitejšie ako v iných žánroch. Pôsobivé prostredie ma nútilo čítať ďalej aj v prípadoch, že príbeh samotný za veľa nestál.
Prekvapilo ma, že Tolkien má chudobnejšie značenie na okrajoch mapy Stredozeme zámerne, ja som si myslela, že tam skrátka len nemá nič vymyslené. :-)
Ozaj, pri mojej mape vlastného fiktívneho sveta nechýbala ani súradnicová sieť a vyznačené okraje litosférických dosiek. :-)
A zo sedemročného písania si nič nerob, tiež na jednom románe pracujem už vyše sedem rokov. Síce je už dokončený v zmysle, že koniec je napísaný, ale ešte stále s ním nie som spokojná a tak ho prepisujem a dolaďujem.
Samozrejme, to, že je fantasy "ťažšia" som myslel vo všeobecnosti :) viem si predstaviť, že mnoho autorov fantastiky (mňa nevynímajúc) by si zrejme nikdy netrúflo napísať napr. detektívku alebo čisto politický thriller apod. pretože každý žáner má isté špecifiká a ako vravíš, naozaj to záleží od každého autora, aký má rozhľad, predstavivosť atď.
OdstrániťTá súradnicová sieť je dobrá poznámka, síce je to netradičné, ale určite to zahrniem do ďalšej časti, kde už chcem písať o mapách z tej praktickej stránky :)
No a čo sa týka tých siedmich rokov, ja si z toho ani nič nerobím. Mnohé takpovediac nosné prvky som napokon pridával postupom času, takže by som to nazval takým evolučným procesom :) Hold, niekto stvorí kvalitný príbeh aj s prepracovaným svetom za pár mesiacov, niekto sa s tým musí pasovať roky, ale to ešte neznamená, že z toho nemôže vzísť niečo dobré, možno práve naopak :)