Moja fantastika

Na počiatku malo ísť o klasické rozprávanie v štýle Tolkienovho Pána prsteňov. A keďže bola prvotným zdrojom inšpirácie Stredozem, obsahoval svet Emerniady (vtedy ešte pod iným menom) v dobe svojho vzniku elfov, trpaslíkov, orkov (ohyzdov), či dokonca entov. Zámerom bolo napísať príbeh o putovaní hrdinu, ktorý mal na konci skoliť zlého temného pána a bolo by po všetkom.

Ako však plynul čas a prichádzali nové zdroje inšpirácie, zmenil sa aj môj pohľad na fantastiku či osobné preferencie pri komponovaní príbehu. K Tolkienovi sa pridružili noví autori, z ktorých najväčšiu stopu na Emerniade zanechali G. R. R. Martin a R. Scott Bakker (no nemôžem zabúdať ani na Louisa L’Amoura a jeho úžasné dobrodružné westerny). Prvý je celosvetovo známy, knihy toho druhého u nás pozná málokto (dokonca aj z radov čitateľov fantasy).

Emernu toho dali veľa obaja. Zakiaľ som si pri Martinovi konečne naplno uvedomil, že fantastika „nie sú len elfovia“ a že výlučne čierno-biele postavy patria do minulosti, Bakker priniesol úplne nový pohľad na to, čo všetko môže tento žáner ponúknuť a ako ďaleko môžu siahať zdroje inšpirácie.

Dávno predtým tu však bola zelená kniha s veľkými písmenami, na ktorej obálke stál nad jednoducho namaľovaným obrázkom rieky pretekajúcej lesom (s pár sudmi v nej) zlatý nápis HOBBIT. Ak ma pamäť neklame, mal som trinásť a Tolkiena som si stále zvykol mýliť s Tolstým. Pána prsteňov som spoznal len vďaka Jacksonovmu sfilmovaniu Spoločenstva a keď v Morii padol Gandalf, nedokázal som tomu ešte dlhú dobu uveriť. Beletriu som predtým veľmi nečítal – v detstve som trávil čas skôr nad množstvo všelijakých encyklopédií a po rozprávkovej knihe som siahol málokedy, aj keď som ich mal doma celú hŕbu.

Potom však prišiel boom okolo Jacksonovho spracovania trilógie a ja som sa náhodou dostal k tej prapodivnej zelenej knižke. Dnes sa zvyknem len pousmiať nad ponosovaním sa niektorých ľudí nad jej prekladom. Vtedy som príbeh hltal stranu za stranou a Lazníka ani Čierny les som, pravdaže, neriešil. Bola to navyše prvá a posledná kniha, pri ktorej som denne zámerne čítaval nanajvýš dve kapitoly – len preto, aby mi kniha vydržala čo najdlhšie. Aj nad tým sa už len usmievam, keďže knihy dnes čítavam pridlho z rôznych iných dôvodov.

Všetok môj obdiv k Tolkienovi a jeho dielu tak nevzišiel z boomu okolo Pána prsteňov, ale z Hobbita. Pamätám si, že som si pomerne rýchlo osvojil runovú abecedu, ktorá je použitá v priložených mapách a potom som ju s radosťou využíval pri hraní či prechádzkach v lese, keď som slová v nej vyrýval do kameňov alebo do kôry stromov (ak sa teda niekedy budete náhodou prechádzať horami neďaleko Oreského na východnom Slovensku a natrafíte na runové nápisy, nie je to dôkaz o dávnej prítomnosti starých Germánov).

Rovnakou mierou som si zamiloval aj mapy, ktoré sú pre mňa dodnes jednými z najkrajších, aké sa dajú vo fantazijnej literatúre nájsť. Nie sú to totiž len strohé náčrty nejakých území, do ktorých občas nazriete, aby ste sa pri čítaní nestratili. Spôsob, akým sú na nich zakreslené krajiny, lesy a horstvá čitateľa núti k zamysleniu, aké by bolo na tých miestach skutočne stáť. Tie mapy môžete skúmať a aj keď oproti tým z „veľkých“ fantazijných románov zaznamenávajú drobné územia, nikdy vám neprídu okukané. Nejde pritom len o ich vizuálnu stránku (nepochybne dnes nájdete mnoho prepracovanejších máp nakreslených profesionálnymi umelcami), je v nich najmä akési čaro spojené s nespochybniteľným významom pre vývoj fantazijnej literatúry ako takej. Ak sa pozriete na väčšinu máp neskorších fantazijných románov, nájdete v nich aspoň kúsok tých z Tolkienových kníh, vrátane Hobita.

Tak som zrazu sám zatúžil napísať niečo obdobné. Pravdaže som vtedy netušil, koľko námahy a času ma to bude stáť. Do jedného zošita, zhodou okolností tiež zeleného, som začal písať niečo, z čoho sa po dlhých rokoch vykľula Emerniada. Písal som tajne, často po večeroch a popritom sníval o ďalekých krajinách plných všakovakých záhadných a magických tvorov, o drakoch a drakobijcoch a víťazstve Dobra nad Zlom. Lenže po uplynutí istej doby prišlo uvedomenie, že dnešná fantastika je už niekde inde.

Dalo by sa to porovnať s prechodom od romantizmu k realizmu. Tolkien začal pracovať na Stredozemi počas prvej svetovej vojny a svoj najvýznamnejší text dokončil krátko po tej druhej. Nečudo, že si fantastika v tej dobe vyslúžila povesť „úteku z reality“. Romantické predstavy o „titanských“ hrdinoch zápasiacich so Zlom sú nepochybne príjemnejšie, než nečiernobiele charaktery, ktoré v prvom rade sledujú svoje vlastné záujmy a intrigujú jeden proti druhému.

Hlavný prelom u mňa prišiel s chlapíkom s až podozrivo podobnými iniciálami ako slávny J. R. R. O Piesni ľadu a ohňa som síce už počul, no spoznávať som ju začal až s príchodom televízneho seriálu. V hrubých rysoch odviedli obaja autori podobnú robotu – stvorili rozsiahle svety a príbehy o boji Dobra a Zla. Ibaže kým Tolkien čerpal inšpiráciu z mýtov, Martin sa viac upäl k histórii a tým odsunul hlavnú tému väčšiny veľkých fantazijných románov na druhú koľaj. Od romantických mýtov sa tak fantastika presunula k realizmu živenému dejinnými udalosťami, v ktorých vládla krutosť, beznádej a tí, ktorí sa zdali byť vyvolenými, umierali až príliš často.

V tomto období som už bol pevne rozhodnutý vzdať sa väčšiny prvkov prevzatých od Tolkiena. Z elfskej ríše Orllontien sa vtedy stala Galandejská (a neskôr Gemorejská) republika, trpaslíkov som nahradil novým etnikom ľudí (Aralmi) a orkov ýrfmi – mojím vlastným výtvorom, ktorý mal pôvodne z rozličných hľadísk kontrastovať s tradičným poňatím elfov. Dôležitejším však bol ústup od klasického motívu putovania skupiny hrdinov ku komplexnejšiemu príbehu, čím sa viditeľne zmenila jeho kostra. Kým pôvodne hlavné postavy po vzore Tolkiena navštevovali rôzne lokality na svojej „hrdinskej ceste“, teraz sa dej primárne sústredil na niekoľkých miestach. Zakiaľ predtým stálo v popredí dobrodružstvo, teraz sa mali stať hybnou silou príbehu samotné postavy.

Napokon som náhodou objavil R. Scotta Bakkera, ktorý v mojich očiach opäť posunul fantastiku do nových, predtým mnou neprebádaných sfér. K dvojici primárnych inšpiračných zdrojov pridal tretí, ktorý určitým spôsobom tie dva predošlé spájal. Kým Tolkien pracoval prevažne s germánskymi či keltskými mýtmi a Martin s históriou stredovekej Európy, z Bakkerovho diela cítiť náboženstvá a ich konflikty z obdobia križiackych výprav, ktoré sú, žiaľ, také blízke aj dnešnej dobe.

Tak sa z dobrodružnej fantasy postupne stal príbeh, ktorý narába práve so silou náboženstva. Nie však jej mýtická podoba, ktorá je čiastočne prítomná aj u Tolkiena, ale autentickejšia a rukolapnejšia podoba. Taká, ktorá nielen ovláda ľudské osudy, ale je ľuďmi využívaná a zneužívaná k dosiahnutiu vlastných cieľov.

Úplne sa vzdať prvkov, na ktorých bol príbeh pôvodne vystavaný, však nešlo. Emerniada je tak stále aj o dobrodružstve a putovaní, o archetypálnych hrdinoch a magických artefaktoch a o boji Dobra a Zla. Akurát za oponou toho všetkého striehnu náboženstvo a politika.