Posledné svetlo Ygelivov - 4. kapitola

IV
K dávno zabudnutým výšinám

Výprava k Zul Duramaru vyrazila zavčas rána. Štyridsaťdva žoldnierov z Divrachu a Razh’Khulluphu, takmer rovnaké množstvo otrokov nesúcich zásoby, Ag’híz Gul-Baur, Margrau Prchký a on, Faldhar Dyrniadon, ktorého teraz všetci volali Ulgír. Čakalo ich najmenej sedem dní cesty Šehregskou púšťou a ďalšie tri nekonečnými schodmi k svätyni, pri ktorej sa rozhodne, či to všetko predsa len nebolo márne.

Ezil Ekhlin mal na rozlúštenie tej vety celé dekády, Faldhar dostal pár týždňov, ktorých väčšinu pre podivnú chorobu preležal v posteli. Keď však toho dňa otvoril oči, jediné na čo myslel, bol Falgher. Nájsť liek a dostať sa čo najskôr k synovi. Nič iné ho už nehnalo vpred.

Keď predtým na koňoch opúšťali dom Lau’shí Akh-ally, zastavil sa pri ňom dáky zošedivelý Aral. Strhol ho za nohu a lámanou ezarčinou povedal: „Vy nechoďte tam! Vy nedovoľte to! Zastavte! Nemôžete dopustiť!“

Než však na to stihol Faldhar akokoľvek zareagovať a zistiť, čo svojimi slovami myslel, Margrau starca odstrčil stranou a potichu zahromžil na žobrácku chamraď.

Predošlý večer prišla správa, že v Baudarathe konečne po celých mesiacoch pršalo. Aj hladina Beg Muhalu, ktorý pramenil v dažďových pralesoch ďaleko na západ od hraníc Ral Mulgadu, vyzerala byť vyššie, ako keď dorazili do Razh’Khulluphu. Šehregská púšť však nevidela dažde celé veky. Suchá kamenistá zem sa tiahla donekonečna do všetkých strán.

Západne od mesta usadlostí každou míľou ubúdalo. Jedinými známkami civilizácie tak boli roztrúsené strážne hrady. Od Ullheka sa Faldhar dozvedel, že pred ýrfmi tu žili kočovné kmene. Väčšina z nich sa potom rozpŕchla alebo usadila pri Razh’Khulluphe a časom splynula s mestom. To sa každým dňom vzďaľovalo na východnom horizonte, kým pred očami im rástol ohromný Zul Duramar.

Vzdialený tieň uprostred noci a staré ošumelé kresby sa zmenili na jeden z divov sveta. Konečne videl detaily – akvamarínové pásy tiahnuce sa snehobielym povrchom od základne až k topásovej korune. Dokázal rozoznať ostré hrany stovky stôp širokých prasklín a dier – pozostatkov dákej dávnej vojny či možno vyhlodaných zubom času. Samotná koruna bola z južnej strany výrazne poškodená – veľký odlomený kus bol doposiaľ zabodnutý v zemi ako nôž. Ďalšie trosky ležali všade vôkol. Vraj práve tie bývali zdrojom drahého kaltínu.

Na štvrtý deň cesty už z diaľky zazreli aj pozostatky zaniknutej kolónie. Uprostred zlatistých pieskových dún vyrastali zrúcané múry opustených palácov a chrámov a blízko veľkých trosiek bolo možné rozlíšiť siluety banských stavieb. Po ýrfoch, našťastie, nebolo ani stopy.

„Vládcovia Ral Mulgadu verili, že až nebudú mať potravu, jednoducho vyhynú,“ ozval sa Ullhek, ktorý šiel spolu s Faldharom a Margrauom v čele. Ag’híz čosi jednostaj preberal s Valronom Alguilom kdesi vzadu dlhého voja. „Keď sa už zdalo, že sú preč alebo že podochli, vyslal sem náš aharal – teda kráľ, ako hovoríte vy, Ezari, prieskumné oddiely. Ýrfovia sa však iba uložili na spánok ako medvede v zime. Ukázalo sa, že v takomto stave vydržia celé storočia. Z dvoch stoviek chlapov sa vtedy nevrátil ani jeden.“

Margrau si zjavne spomenul na vlastnú skúsenosť s ýrfmi a potichu zaklial.

„Ak je ten kaltín taký cenný, prečo sa o vyčistenie baní od ýrfov nepokúsili čarodejníci?“ nadhodil Faldhar.

Ullhek pokrčil plecami. „To neviem. Zrejme zistili, že by sa im to nevyplatilo. Fahat Mun je ďaleko a má vlastné zdroje. A ezarské spolky boli už v tej dobe príliš rozdrobené a topili sa vo vlastných problémoch.“

„Ja ti poviem, prečo sa na to vysrali,“ ozval sa Margrau. „Vždy to boli sebci, to by si už hádam mohol konečne pochopiť. Všetci do jedného sú rovnakí. Zvysoka serú na obyčajných ľudí ako my. Nezaujímame ich, iba nás využívajú, ak je treba.“ Obzrel sa za seba, kým nezbadal Ag’híza a Valrona. „O čom sa, pri všetkých zdochnutých bohoch, tí dvaja toľko bavia?“

Pred zotmením prišli na miesto, kde sa ich trasa mala v oblúku stočiť na juhozápad. Zul Duramar bol vzdialený už len niekoľko míľ, no medzi nimi stáli ruiny banskej kolónie a pod ňou tunely plné ýrfov. Tábor postavili na brehu rieky s malou nádejou, že keby došlo k najhoršiemu, preplávajú na opačnú stranu, kým voda ýrfov aspoň nakrátko zastaví.

Pri ohni sa k nim konečne pripojili aj Ag’híz s Valronom Alguilom. Faldharovi sa ich neustále tajné debaty nepozdávali a rovnaké obavy mal aj Margrau. Otáznym bolo aj to, prečo si Ag’híz nenajal viac žoldnierov priamo u Lau’shí, ale miesto toho zaplatil drahý prenájom lodí mužom z Baudarathu. Najpravdepodobnejším sa obom javilo, že len chcel mať v prípade potreby poistku – ak by sa časť žoldnierov vzbúrila, druhú by sa mu mohlo podariť udržať. Navyše sa zdalo, že sa s Valronom Alguilom dôverne pozná už dlhšiu dobu.

Prvá Ah’hízova otázka pri nočnom ohni Faldhara neprekvapila. Tušil, že na ygelivskú vetu skôr či neskôr príde reč. Našťastie, konečne nemal prázdne ruky. Prišlo to nečakane, keď vyrážali z Razh’Khulluphu. Krátko po tom, ako sa ho pokúsil zastaviť ten podivný žobrák. Akoby ho v tej chvíli osvietilo. Ak sa nemýlil, možno bolo odhalenie celej záhady na dosah a ich cesta k svätyni i k ygelivskému lieku na rubínový mor otvorená.

„Došiel som k záveru,“ povedal Ag’hízovi aj ostatným pri ohni, „že som bol po celý ten čas na nesprávnej stope. Nie sú to totiž slová, ale čísla. Nechápem, že mi to nezišlo na um skôr – každý znak ygelivskej abecedy má aj určitú hodnotu. Zápis čísel sa určoval zvláštnym označením, ktoré však v tom vašom odpise, Ag’híz, chýba. Snáď aj preto mi prv vôbec nenapadlo, že...

Že to jednoducho nie je to veta, ale rovnica! Síce mi počty nikdy veľmi nešli, no minulú noc som ju po niekoľkých nezdaroch konečne rozlúštil. Ani to vlastne nebolo až také zložité.“ Všetka malátnosť a únava z neho v tej chvíli náhle opadli. Rýchlo vybehol do svojho stanu, odkiaľ vzal niekoľko zapísaných papyrusových listov a podal ich Ag’hízovi. Ten si ich chvíľu zanietene prezeral až došiel na koniec posledného, kde stáli ygelivké číslice vedľa ich aralského prepisu.

„To má byť akože všetko?“ obrátil sa nedôverčivo k Faldharovi. „Na toto nedokázal Ezil Ekhlin prísť? Hádam vám len choroba nepomútila myseľ, priateľu.“

Faldhar sa snažil neuraziť. Vedel, že jeho posledné výpočty sú správne – trikrát ich prešiel znovu a znovu a ani raz neobjavil nijakú chybu. Ak toto nebolo riešenie, potom ho možno neodhalí nikdy.

„Povie mi už konečne niekto,“ ozval sa nedočkavo Margrau, ktorému oči rýchlo prebleskovali z Ag’híza na Faldhara a späť, „čo sa tam, kurva, píše?“

Ag’híz mu venoval krátky pohľad a všetky papyrusy vrátil Faldharovi. „Sedem,“ odvetil po chvíli nevrlo.

„Sedem?“ nechápal Margrau.

Faldhar prikývol a svojmu priateľovi podal list s narýchlo načmáraným ygelivským znakom pre sedmičku – tromi kruhmi vnorenými do seba.

*****

K najbližšej zo západných brán Zul Duramaru dorazili pred sklonkom šiesteho dňa. Hrozivá vzdialená silueta sa premenila na nebotyčnú stavbu. Faldhar sa nikdy predtým necítil taký malý. Akoby až v tom okamihu pochopil, čo sa pod spojením nebeské mesto naozaj skrýva. Kmeň s diskovitou korunou vrhal dlhočízny tieň k východu, kým z ich strany sa od lesklých belasých stien prastarého ygelivského mesta odrážali posledné lúče zapadajúceho slnka.

Samotná brána bol v skutočnosti len obrovský priechod, najmenej šesťdesiat stôp vysoký a dva razy taký široký, ktorým za celé tie veky navial vietor do vnútra stavby hrubé nánosy piesku a prachu z púšte. Slabnúci slnečný svit odhaľoval už len kúsok rozľahlého vnútrajška Zul Duramaru. Keď konečne vošli dnu, zastokli do zeme horiace pochodne a rozložili posledný tábor pred výstupom nahor. Než Faldhar zaspal, všimol si, ako sa Ag’híz s Valronom Alguilom opäť o čomsi potichu bavia ďaleko od uší, ktoré by ich rozhovor mohli začuť. Zdalo sa, že sa na niečom nepohodli a nahnevaný Valron sa s tichým kľaním vytratil do svojho stanu.

*****

Zo schodov, ktoré sa v širokej špirále vynuli stenami stavby až ku korune, stále videl drobné svetielka základne. Ullhek Akh-alla zostal so svojimi mužmi a polovicou otrokov tam dole. Vraj aby im v prípade nečakného útoku ýrfov dali varovný signál zapálením veľkého ohňa. Faldhar však netušil, ako by im niečo také mohlo pomôcť. Iná cesta dole ako schodiskom aj tak neexistovala.

Viac ako to však jeho myseľ zamestnávali pokračujúce tajné rozhovory medzi Ag’hízom a Valronom. Neraz prichytil žoldnierskeho kapitána, ako naňho krivo zazerá a čosi si mrmle. Tušenie čohosi zlého navyše umocňovali obavy z návratu nevoľnosti. Cesta späť však nepripadala do úvahy.

Svetlo dovnútra prenikalo trhlinami a oknami, ktoré sa z diaľky javili ako bledomodré pásy. V skutočnosti ich tvorili drobné sklá v rôznych odtieňoch modrej, takže prenikajúce lúče maľovali na ústrednom pilieri nadpozemské obrazy neurčitých tvarov.

V každej tretine schodiska sa nachádzali priestranné terasy, na ktorých si v noci rozložili táborisko. Kým však došli k druhej, stratili dvoch otrokov, ktorých zmorilo vyčerpanie. Margrau sa obával, že podobný osud postihne aj Faldhara, no ten od okamihu, keď dorazili do Zul Duramaru, žiadnu slabosť nepociťoval. Sám to prisudzoval odhodlaniu, ktoré rástlo s priblížujúcim sa cieľom, no Margrau stále viac hútal aj nad inými možnosťami. Konkrétne podozrenia si však nechával pre seba a Faldharovi iba prízvukoval, aby ani na okamih nestratil na ostražitosti.

Výstup na vrchol napokon trval o čosi dlhšie a cestou prišli o ďalších troch otrokov. Únava sa však začínala prejavovať aj na niektorých žoldnieroch. Len Ag’híz Gul-Baur sa zdal byť stále rovnako plný síl ako na začiatku výstupu. Dokonca chcel, aby po vkročení na korunu pokračovali bez prestávky priamo k svätyni. Bol to napokon Valron Alguil, ktorý ho presvedčil, že jeho muži potrebujú oddych.

*****

Koruna Zul Duramaru bola krytá obrovitou sústavou kupôl, z ktorej mali podľa nákresov vyrastať štíhle vežičky. Už počas pochodu púšťou však bolo zjavné, že väčšina z nich sa dávno zrútila a vcelku stála už len hlavná veža v strede. Tá, na vrchole ktorej sa nachádzala svätyňa a podľa indícií aj sklady s liekom na rubínový mor.

Plány tiež ukazovali, že Ygelivovia rozvrhli mesto do precíznej siete ciest. Tie sa na papyruse javili ako kružnice a priamky vedúce zo stredu do všetkých svetových strán. Medzi nimi stáli zvyšky budov a z miest, kde sa kružnice a priamky pretínali, vyrastali základy veží.

Z miesta, kde bola časť koruny odlomená, fučal dovnútra studený vietor. Aj bez neho tam však bolo o poznanie chladnejšie ako v pilieri nahriatom horúcim púštnym slnkom. Vzduch v takej výške bol navyše oveľa ťažší, takže sa krátko po výstupe začali medzi členmi výpravy objavovať problémy s dýchaním. Omdlelo niekoľko ďalších oslabených otrokov a dokonca aj jeden mladší žoldnier Valron Alguila. Zdalo sa však, že to všetci prežijú.

Najviac svetla dovnútra prenikalo obrovskou trhlinou v ústrednej kupole a menšími dierami, ktoré zostali po rozbitých oknách podobných tým na pilieri. Po zotmení sa cez ne Faldhar díval na hviezdy, ktorých akoby odrazu bolo niekoľkonásobne viac. Vedel, že kirdiani budujú na vrcholoch niektorých štítov pozorovateľne, no nikdy si nepredstavoval, že bude pohľad na hviezdnu klenbu z takej výšky taký ohromný. Až teraz začínal chápať, z čoho vyvieralo všetko to zanietenie Ygelivov.

Na vrchole Zul Duramaru svitalo o čosi skôr. Najviac zoslabnutá časť výpravy ostala v tábore, takže sa k cieľu okrem Faldhara a Margraua vydali len Aghíz, Valron a šestica jeho chlapov. Rytierovi sa však nepozdávalo ani to – nerozumel, načo im tam hore budú dobrí. Ich úlohou predsa bolo ochrániť ich pred ýrfmi, nie robiť im cestou spoločnosť. Ag’híz to ale vysvetlil tak, že im pomôžu v odnášaní lieku, ak by ho našli priveľa. Ťažšie sa mu už vysvetľoval fakt, že so sebou berú aj zbrane – vraj pre prípad, že by ich niečo neočakávané prekvapilo. Nakoniec sa rozhodol ozbrojiť aj Margrau. Faldhar nechal všetky svoje veci v tábore – jediné, čo ho v tej chvíli zaujímalo bol liek.

Oproti štveraniu sa pilierom bol výstup k svätyni niečo ako ľahká jarná prechádzka. Ag’híz sa dokonca rútil schodmi tak rýchlo, že mu okrem Faldhara nik nestačil. Starý Margrau si však radšej dával načas. Aj keď to sám nepriznal, Faldhar videl, ako ho celá výprava vyčerpala.

Asi po hodine napokon dorazili k čomusi, čo vyzeralo ako vchod do svätyne. Vysoký oblúkovitý portál bol vyrobený z načervenalého materiálu naoko pripomínajúceho matné sklo, no na dotyk sa javil ako veľmi hustá tekutina. Keď ňou chcel Faldhar prestrčiť ruku na druhú stranu, narazil na pevnú bariéru a vzápätí ho zasiahol silný výboj energie.

Keď potom otvoril oči, ležal na podlahe niekoľko stôp od portálu. Margrau sa nad ním skláňal a čosi si nezrozumiteľne šomral, kým Ag’híz s Valronom ticho stáli povedľa. Vtedy si Faldhar všimol, že vysoko nad portálom je ten istý nápis, ktorý takú dlhú dobu lúštil a v tej chvíli mu svitlo. Chytro vstal a opäť podišiel k vchodu do svätyne. Margrau sa ho pokúšal zastaviť, no bezvýsledne.

Opatrne načiahol k portálu pravú ruku a ukazovákom doň nakreslil veľký kruh a doň potom ďalšie dva vnorené jeden do druhého. Chvíľu nato sa portál rozžiaril jasnou červeňou a to, čo vyzeralo ako hustá tekutina, začalo odtekať postrannými škárami preč, akoby všetky zákony prírody prestávali platiť. Zostal len číry kryštál, cez ktorý prenikalo zo svätyne jasné zlatisté svetlo. Keď sa ho následne Faldhar dotkol, rozplynul sa v prach.

Vstup do svätyne bol voľný. Ustúpil a pohliadol na Ag’híza Gul-Baura, ktorý s úžasnutým pohľadom vkročil dovnútra ako prvý. Ocitli sa v kruhovitej miestnosti na samom vrcholci Zul Duramaru, s čírou a hlavne neporušenou sklenenou kupolou, nad ktorou bolo už len tmavomodré poludňajšie nebo. Po obvode svätyne stáli regály zaplnené množstvom podivuhodných predmetov, no tie Ag’híza ani trochu nezaujímali.

Miesto toho zamieril k stredu svätyne, kde na vysokom podstavci stál jasne žiariaci guľovitý predmet. Faldhar počul, ako Ag’híz potichu povedal „Svetlo Ygelivov“, nato sa obrátil k Valronovi Alguilovi a ten kývol hlavou na jedného zo svojich chlapov. Ten už v ruke držal dlhú dýku a blížil sa zozadu k Margrauovi.

1. kapitola
2. kapitola 
3. kapitola 
4. kapitola 
5. kapitola
6. kapitola
7. kapitola
Epilóg