I
Náhody a veštby
Plán bol jednoduchý.
V Divrachu si najať loď, preplávať záliv a dostať sa tak ďaleko na
juh, ako mu to okolnosti umožnia. Cieľ sa však stále javil nedosiahnuteľný.
Vyrazil už takmer pred mesiacom a zatiaľ sa nedostal ani za hranice
kráľovstva. Len pekelne horúce dni a sucho, ktoré už takmer mesiac sužovali
krajinu od provincie Baudarath až k vzdialeným južanským ríšam, mu bránilo
vydať sa s nejakou karavánou na cestu po súši. V priaznivejšom období
by už nepochybne klopal na brány Razh’Khulluphu alebo by sa díval na
monštruózne rozvaliny nebeských miest.
V malom,
no útulnom hostinci na okraji prístavu trčal Faldhar už vyše týždňa. Lode
v tomto období z juhu skôr prichádzali, než tam vyrážali a tých
pár patrilo zväčša korzárom s pochybnou povesťou, otrokárom alebo kráľovským
kapitánom, ktorí cudzie oči na palubách svojich veľkých vojnových galér
nestrpeli. Dúfal, že sa mu pošťastí, až na deň letného slnovratu, čo malo byť už
o týždeň, skončia veľké letné trhy. Aralskí obchodníci sa vtedy budú
vracať do svojich domovov na rýchlych vesliciach ľahších o speňažený
tovar. Ak bude mať šťastie, nájde niekoho, kto predal dosť veľa na to, aby mal
v podpalubí kúsok miesta pre jedného pasažiera a koňa navyše
a nepýtal si pritom prehnane vysokú sumu.
Kupecké
šiatre boli rozložené v dvanástich dlhých radoch pozdĺž toho, čo v prajnejšom
období bývalo brehom rieky Divir. Faldhar si ju pamätal ešte z detstva,
keď sa krátko po otcovej smrti spolu s matkou vydali do jej rodiska vo
východnej časti provincie. Kúpanie v Divire pod horúcim baudarathským
slnkom bolo jednou z tých mála vecí, na ktoré si z onej cesty
spomínal. Teraz však ani trochu nepripomínal tú rozvodnenú rieku plnú dočervena
sfarbených dlhokrkých plameniakov z jeho spomienok. Za posledné týždne sa
Divir zmenil na bahnisko a nebyť hlbokých studní v centre Divrachu,
pomrelo by desaťtisíc obyvateľov mesta a dva razy toľko cudzincov od
smädu.
Na
trhy chodieval každý deň. Veľa iného sa v tomto čase v Divrachu ani
robiť nedalo – miestne divadlo bolo pre horúce počasie zatvorené, chrám bol
jednostaj plný podivínov a strach naháňajúcich fanatikov, ktorí verili, že
im nejaký boh, ktorého nikdy nevideli, zošle zázračný dážď, a keď raz
videl, čo všetko sa obšmieta okolo nevestincov, radšej sa od nich držal čo
najďalej. Zato trhy ho zakaždým dokázali prekvapiť – nie vždy príjemne, ale
aspoň si trochu rozšíril obzory.
Raz
napríklad stretol muža predávajúceho drobné kamienky. Všetky vyzerali takmer navlas
rovnako a napohľad obyčajne – mali hnedošedú farbu a neforemné tvary.
Keď vzal niekoľko z nich do ruky a spýtal sa kupca, čím sú také
zujímavé a výnimočné, ten mu povedal, že je to skamenený dračí trus.
Faldhar sa ďalej na nič nepýtal a radšej odfrčal k najbližšej cisterne
s vodou. Nechápal, prečo by si ktokoľvek chcel kúpiť akékoľvek hovná, hoc
by predtým patrili aj samému Najvyššiemu.
Tento
deň však dúfal, že na žiadne „zázračné“ výkaly nenatrafí. Hľadal niečo
konkrétne – osobu, ktorá ho odtiaľto dostane preč.
Jeden
zo stanov ho uchvátil natoľko, že pri ňom zastal a na okamih zabudol, že
hľadá niečo úplne iné. Na rozdiel od ostatných šiatrov, v ktorých predavači
okoloidúcim potenciálnym zákazníkom núkali všelijaké haraburdy rozložené po
zemi či na dlhých nízkych stolíkoch, bol tento stan zo všetkých strán
uzatvorený a vchod doň strážila štíhla drevená soška akéhosi cudzokrajného
bôžika či snáď démona. Na plachte ukrývajúcej vchod uvidel znak trojoka – do trojuholníka rozložené tri
oči, ktorých zreničky boli spojené čiarami. Poznal jeho význam, no okrem kníh
ho v živote videl len raz, na dverách opusteného domu v centre
hlavného mesta Emfardanu. Značil, že sa na tomto mieste vykladá osud.
Veštenie
v celom Emfardanskom kráľovstve pred niekoľkými dekádami zakázali. Vraj
odporuje viere v nového boha, ktorá sa nie tak dávno predtým začala šíriť
naprieč ríšou. Baudarathské mestá ako Divrach si však počas konania trhov
dokázali vydobiť výnimku – vraj len pre návštevníkov z iných krajín, no
nebolo žiadnym tajomstvom, že za veštcami sem prichádzali ľudia z celého
kráľovstva. Nebolo divu, že sa z toho stal nesmierne výnosný zdroj obživy
pre mnohých, ktorí ťažili z odvekej ľudskej túžby po poznaní vlastnej
budúcnosti.
Kto by už len za niečo také tým šarlatánom
platil? spýtal sa sám seba
v duchu a nad celou vecou orhnul nosom. Zdalo sa mu to podobné ako
obchod so skameneným trusom. Poznal mnohých čarodejov a na vlastné oči
videl, aké divy tí ľudia dokážu, no snahu poznať budúcnosť považoval za príliš
odvážnu, ak nie rovno pochabú.
Už-už
sa chystal odísť preč a na veštecký stan zabudnúť ako na ďalšiu nie veľmi
významnú kuriozitu, no napokon na vlastný údiv poodkryl plachtu so znakom
trojoka a vošiel dnu.
Cez
malé diery vo vrchnej časti stanu prenikali poletujúcimi čiastočkami prachu
desiatky štíhlých slnečných lúčov a dopadali na pestrofarebný koberec vo
vzdialenejšom rohu šesťhrannej miestnosti.
V tom
tajomnom prítmí sedela na zemi za nízkym stolíkom pozoruhodne zvláštna žena.
Zdala sa byť mladá a takmer isto bola albínka – prezrádzali ju bledá pleť
i dlhé, takmer biele vlasy a démonicky červené oči. Nebyť toho, bola
by isto veľmi pohľadná, takto však vo Faldharovi vzbudzovala skôr úžas
miešajúci sa so strachom z neznámeho, než vzrušenie.
Naznačila
mu, aby sa usadil na zem naproti nej. Chvíľu ho len ticho pozorovala, ako
skúsený obchodník prezerajúci si svojho zákazníka, aby mu vedel lepšie predať
svoj tovar. Ja hlupák, možno by som sa
mal radšej zobrať a odísť odtiaľto, kým ma tu niekto neuvidí, hovoril
si v duchu.
„Neprišli
ste sem, aby ste poznali svoj osud,“ povedala napokon žena so silným južanským
prízvukom. „Hľadali ste niečo iné a tu ste sa ocitli len náhodou. Nemám
pravdu?“
Faldhar
udivene prikývol. „To ste už začali?“ spýtal sa, nevediac, čo má od veštice
očakávať. Počul o mágoch, ktorí dokázali čítať ľuďom myšlienky, no bol si
istý, že toto nebude ten prípad.
„Och,
táto moja schopnosť odhadnúť zákazníka nemá nič spoločné s veštením, len so
skúsenosťami.“
„A
ako teda veštíte?“ Snažil sa predstierať skutočný záujem.
Žena
s červenými očami sa letmo pousmiala a siahla po drevenej truhlici po
jej boku. Z vnútra vytiahla balík veľkých karát a položila ho na
stôl. „Najviac zákazníkov chce, aby som im ich budúcnosť vyveštila
z karát. Nazdávajú sa, že tie dokážu odhaliť ich osud najlepšie. Hovoria,
že karty sa predsa nemôžu mýliť. No sú to len karty. Zakaždým by vám ukázali
niečo iné, no ľuďom ich stačí vidieť raz a hneď si myslia, že vedia
o svojej budúcnosti všetko.“
Potom
siahla späť do truhlice a vytiahla z nej menšiu kovovú škatuľu. Na
stolíku ju opatrne otvorila – bola plná rôznofarebných drobných kamienkov
a kúskov skla vybrúsených do geometrických tvarov. Faldhar opäť len dúfal,
že podaktoré z nich nenakúpila „u toho druhého“.
„Mnohí
ľudia dávajú prednosť tomuto spôsobu,“ povedala žena s úsmevom. „Stačí si
vybrať sedem kúskov, ktoré sa vám najviac páčia a ja vám poviem, kým ste
a kým sa jedného dňa stanete.“
Škatuľu
opäť zatvorila a do tretice sa načiahla do truhlice, z ktorej
tentokrát vytiahla plytký tanier z čierneho porcelánu, do ktorého dna boli
vyrezané hlboké biele ryhy v tvaroch Faldharovi neznámych piktogramov.
„Keď
však chce človek naozaj poznať svoj osud so všetkými jeho temnými zákutiami, ak
chce spoznať dôvod svojej smrti či vidieť odtiene iných desivých a nepredvídateľných udalostí, používam
toto. Sám o sebe je to len nevábne ozdobený tanier na ovsenú kašu. Ak však
obetujete kúsok svojej krvi, môže mi ukázať tie najúžasnejšie veci. Málokto
však má na to odvahu.“
„Takže
v tom je mágia?“ Aspoň toto sa mu javilo celkom originálne. Ak by však šlo
o kúzla, mohol sa rovno zodvihnúť a odkráčať s poďakovaním preč.
„Mágia?
Nie, nie sú to čary. Tento dar nepochádza z tohto sveta. Aj keď sa mnohí
ľudia nazdávajú, že je môj spôsob obživy proti vôli bohov, ja verím, že je to
pravý opak. Verím, že bohovia, nech už sú akíkoľvek a kdekoľvek, mi tento
dar dali, aby som ho používala a nie skrývala pred svetom.“
Faldhar
už takmer zabudol na dôvod, pre ktorý sa vybral na trhy. Na okamih zaváhal. Aj
keby to bola pravda, nebol si istý, či vôbec túži vedieť, čo ho
v budúcnosti postretne a či je správne pýtať sa na to dákej neznámej veštice.
Nikdy sa síce nepovažoval za veriaceho človeka, no napriek tomu zo všetkých
strán počúval, že je toto umenie proti všetkým zákonitostiam sveta. Že je doslova
obludné a choré.
Či stratím chvíľu týmto alebo blúdením
medzi stanmi a márnym hľadaním, asi je to jedno, zamyslel sa napokon a nahlas sa
spýtal: „Čo mám urobiť?“
Albínka
mu podala ostrý nôž a prisunula k nemu tanier. „Stačí pár kvapiek
z vašej dlane. Varujem vás však, že nech vám potom poviem čokoľvek,
nebudete to schopný ovplyvniť. Čo je zapísané v krvi, to je dané
a nemenné. Nik nemôže zmeniť svoj osud.“
S pochybnosťami
sa odsunul od stola a takmer vstal. Čosi ho však zadržalo. „Nemal by som
to robiť. Ak... ak je toto pravda, všetko čo sa o mne dozviete, môže byť
nakoniec nebezpečné pre nás oboch. Ak by ste čokoľvek z toho vyzradili...“
Zo všetkého najmenej chcem priviesť
niekoho do nešťastia, nevyslovil nahlas.
„Nevyzradím
nič,“ uistila ho veštica. „Až to skončí, nebudem si pamätať nič z toho, čo
som videla.“
Nakoniec
tak predsa priložil ostrú hranu noža k mäkkej pokožke a pomaly
potiahol. Nebolo to viac ako uštipnutie. Dlaň potom nastavil nad tanier
a počkal, kým doň jeho krv nakvapká v dostatočnom množstve. Žena mu
nato podala látku na obviazanie ruky a tanier prisunula bližšie
k sebe. Potom vzala aj nôž a urobila to isté, čo predtým Faldhar –
ich krv sa na čiernom porceláne zmiešala a začala vypĺňať obrazce na dne.
Keď
sa tak stalo, veštica všetku krv pomaly vypila. Jej červené oči sa potom
zavreli a na dovtedy slonovinovobielej pleti sa začali zobrazovať znaky
podobné tým na tanieri.
Svet
stíchol, akoby mimo toho stanu nič iné neexistovalo. Ľudské hlasy, ktoré sa
predtým ozývali zvonku, úplne ustáli a slnečné lúče prenikajúce dierkami
v streche stanu zmizli, akoby slnko zahalili tmavé oblaky či rovno nastala
noc. Ani jedno z toho však nemohla byť pravda.
„Podajte
mi ruky, Faldhar,“ hlesla veštica potichu a on ich s otvorenými
dlaňami načiahol k nej. Až po chvíli si uvedomil, že jej svoje meno
neprezradil. „Ja... vidím!“
„Čo
vidíte?“ Žeby naozaj dokázala spoznať
moju budúcnosť? Falgher, musím sa jej spýtať na Falghera!
„Vidím
všetko – vašu minulosť i to, čo bolo pred vami, vašu budúcnosť
i temnotu, ktorá príde po nej.“
„Hovorte...“
„Vo
vašej minulosti je oheň! Vidím tieň pod ohromnými krídlami a ohnivé jazyky
klesajúce k zemi. Počujem ohlušujúci rev a cítim... Cítim hnev, no
i bolesť. Koniec čohosi dávnovekého, z čoho vzišiel váš rod, Faldhar.
Nie ste tým, za čo sa vydávate. Pod svojím ľudským zovňajškom skrývate čosi
večité, za čoho oponu nedokážem nazrieť. Čosi mi v tom bráni!“ Celá sa
roztriasla a na kratučký okamih pustila Faldharove ruky.
Chytro
ich však vzala späť do svojich dlaní a pokračovala: „Teraz vidím váš
vlastný život. O otca ste prišli príliš mladý, veľmi ste ho nepoznali,
často nebol doma. Čosi vám odkázal, čosi veľmi cenné, čo nesmie padnúť do
cudzích rúk. Tá vec zohrá ešte veľkú úlohu v tom, čo príde...
Vidím
žiaľ z ďalšej straty – vaša žena zomrela na chorobu a váš syn... volá...
volá sa Falgher... stále sa ho pokúšajú udržať pri živote, no nezostáva mu veľa
času. Hľadáte liek na jeho chorobu, no vaše odhodlanie je väčšie, než nádej,
ktorá vám ešte zostala.
Vidím
však, že mu budete skutočne na stope!“
Vo
Faldharovi sa čosi pohlo. Žeby sa mu nakoniec naozaj pošťastilo? „Vravte ďalej!
Nájdem ho?“
„Už
čoskoro sa do vášho života pripletú dve osoby, no... cítim ešte kohosi iného,
skrytého.
Vidím
oceán a dlhú cestu. Budete blízko, veľmi blízko. Na tej ceste sa
priblížite k nebesám!“ Naraz ju akoby rozbolela hlava, no Faldharove ruky
nepustila, ale zovreala ich ešte silnejšie než predtým.
„Temné
myšlienky, temné činy... Tma,“ pokračovala, no vyzeralo to, že bolesť hlavy
silnie. „Nerozumiem tomu. Nič nevidím aj keď ešte nie je koniec. Všade je len
tma. Ktosi ku mne hovorí, vie o mne!
Vidím
kruh... kruh svetla. Nemôžete... Nesmiete!“
V tom
momente sa žena Faldhara pustila a klesla na zem.
Keď
znovu otvorila oči, podivné znaky z jej tela zmizli a všetko sa
navrátilo do normálu. Z uličky bolo opäť počuť miešajúce sa jazyky, hlasné
výkriky obchodníkov a vyjednávanie ich zákazníkov a do stanu opäť
prerazili stĺpiky svetla.
Albínka
sa usadila, akoby sa nič z toho nebolo udialo. „Dúfam, že ste sa dozvedeli
to, čo ste túžili vedieť,“ povedala mu s úsmevom.
„To
je koniec? Práve to začínalo byť celkom zaujímavé. Aj keď tie reči o tme
som veľmi nepochopil, ale to sa asi vašim zákazníkom stáva často, všakže?“
Žena
len pokrčila plecami a z truhlice vytiahla handru na poutieranie
taniera. „Ako som povedala, nič z toho, čo som vám pred chvíľou povedala,
si už nepamätám. Bolo to určené iba vám, nikomu inému.“
S divným
pocitom tej žene zaplatil a vyšiel von. Snažil sa neprikladať tomu všetkému
priveľký význam. Často počúval, že títo ľudia robia svoju robotu nadmieru
dobre, no nie vďaka nejakému daru od bohov, ale pre schopnosť dať svojim
zákazníkom presne to čo chcú a zahrať to tak, že to vyzerá ako skutočnosť.
Vlastne sa od neviestok líšili len zoznamom ponúkaných služieb.
Na
okamih mu prebleslo hlavou, že v tom tranze poznala jeho meno i meno
jeho syna. Neuvažoval však nad tým, ako to bolo možné. Naopak, spomenul si na
dôvod, prečo sa vydal na trhy. S malou nádejou, že konečne našiel, čo hľadal,
sa zastavil pri jednom z najväčších šiatrov.
Stál
pred ním zhrbený muž tmavej, takmer čiernej pleti – Aral z ďalekého juhu.
Podľa vyloženého tovaru obchodoval s vínom, no našli sa uňho aj drevené
totemy a kamenné sošky zobrazujúce démonické tvory z južanských
legiend. Od sandálu na jeho ľavej nohe sa tiahol vytetovaný had ovíjajúci sa
okolo hrude a krku akoby ho chcel zaškrtiť. Tetovanie končilo uprostred
čela, odkiaľ na Faldhara zízala dvojica jantárových pytóních očí. Sám obchodník
však mal oči biele ako mlieko, no napriek slepote sa zdalo, že videl všetko.
Čosi nezrozumiteľne povedal otrokovi po svojej ľavici.
„Pán
hovorí, že jeho loď vypláva dva dni po skončení trhov. Cena je päťsto mirthií.“
Faldhar
prekvapene odfrkol. „Päťsto strieborných? Za tú sumu si môžem prenajať loď pre
tucet ľudí!“
Otrok
jeho slová rýchlo pretlmočil. „Môj pán si myslí, že je to vhodná cena, pre
niekoho ako vy.“
„Pre
niekoho ako ja?“
„Pán
povedal, že z vášho prízvuku cítiť, že nie ste z Divrachu. Hovorí, že
vie, kto ste, že mu o vás včera povedal obchodník s korením, za
ktorým ste prišli s rovnakou ponukou.“
Faldhar
si spomenul na včerajší rozhovor s istým mužom, ktorý ho nejakým spôsobom
spoznal. Aj tak sa však Arala spýtal, kým sa domnieva, že je.
„Faldhar
Dyrniadon,“ povedal obchodník istým hlasom. „Uvur u’khallan Alagher-keai.“
„Pán
hovorí...“ začal otrok znovu, no Faldhar ho rýchlo zastavil.
„Viem,
čo tvoj pán povedal. Toľko z aralčiny rozumiem,“ odvrkol, aj keď
v skutočnosti hútal, či je u’khallan
poklona alebo nadávka. Z kyslého výrazu v obchodníkovej tvári sa
nazdal, že to prvé to nebude. „Povedz svojmu pánovi, že sťahujem svoju ponuku
na obchod.“
Bez
zbytočného čakania na otrokov preklad a obchodníkovu následnú reakciu sa
otočil na päte a odišiel. Zdalo sa, že ak nechcel svoju plavbu desaťnásobne
preplatiť, musel si nájsť iný spôsob, ako sa dostať na loď. Mohol by nájsť
niekoho, kto by mu miesto na palube niektorej veslice za rozumnú sumu,
v tichosti a bez zbytočného rozruchu, sprostredkoval. V meste
však nepoznal nikoho, komu by mohol veriť. Nakoniec
mi zostane len počkať na prvú karavánu, zamyslel sa a potichu
zahromžil.
Obchodníkovo
rozhodnutie ho však neprekvapilo. Ak by sa informácia o jeho pobyte na
lodi doniesla do nesprávnych uší, mohli by ich uprostred oceána prepadnúť
piráti, alebo by si na nich hrdlorezi počkali v niektorom z prístavov
po ceste. To riskovať nechcel.
Keď
mu paholok oznámil, že naňho na prízemí hostinca čaká akýsi muž, očakával
najhoršie. Bola už takmer polnoc a Divrach dávno zahalila tma. Len
niekoľko veľkých ulíc osvetľovali roztrasené svetlá vysokých olejových lámp.
Pohľad
mu klesol k úzkej podlhovastej truhlici pri posteli. Ruku mu zastavilo až
uvedomenie si, že ak je ten muž naozaj sám, len by tým vyvolal neželanú
pozornosť a celé jeho utajenie by bolo razom nenávratne preč. Nakoniec sa
opásal krátkym mečom, ktorý mal pripravený na stolíku, a pre istotu ho doplnil
dvoma dýkami. Možno je to len niekto od toho obchodníka, s ktorým sa cez
deň zhováral na trhoch. Alebo sa o ňom a jeho potrebe dozvedel
voľakto iný, tiež obchodník či snáď kapitán dopravnej lode, ktorý mu chce
ponúknuť výhodnú cenu za plavbu na svojej lodi. A možno bol len príliš
naivný a celé to bola lesť – plán ako ho chytiť či na mieste zamordovať.
Vedel, že za jeho život sú niektorí ochotní zaplatiť horami zlata.
V celej
hodovnej miestnosti sedelo zo dvadsať hostí a len jeden bol pri stole sám
– plešatý starec s hustou šedivou bradou a s krígľom piva
v ruke. Zjavne vysoký, ozbrojený dlhým mečom, v ľahkej krúžkovej
zbroji. Faldhar pochopil, že veci sa majú inak, ako sa nazdával.
„Nevedel
som, že Rád posledného úsvitu má už sídlo aj v Divrachu,“ prihovoril sa mu
a prisadol si.
Starec
odpil z piva a spakruky si utrel husté šedivé fúzy. „Rád tu nikdy
sídlo nemal ani mať nebude,“ odvrkol zachrípnuto a hodil po Faldharovi namrzený
pohľad. „Rád je vždy tam, kde je jeho chránenec. A ten, čuduj sa svete, si
zmyslel, že vyrazí kamsi doriti na konci sveta.“
Faldhar
si starého rytiera dobre premeral. Poznal ho od detstva – Margrau Prchký ho volali, lebo sa príliš ľahko nahneval
a potom konal bez rozmyslu. Keď však prišlo na lámanie chleba, nik
o jeho rytierskej cti nezapochyboval. Jeho prítomnosť Faldhara po dlhom
čase konečne upokojila.
„Pôjdem
si kam chcem a kedy chcem,“ povedal mu. „Nie som nejaká figúrka,
s ktorou si môže rád zachádzať podľa ľubovôle. Ak si zaumienim, že pôjdem
do Saglifahu, tak pôjdem do Saglifahu. A ak by som si zmyslel, že chcem
zaklopať na dvere Spiaceho kráľa...“
„Tak
to by si bol, kurva, riadne sprostý chumaj,“ zahriakol ho Margrau. „Nezabúdaj,
že Agalidiovci vypísali na tvoju hlavu odmenu desaťtisíc zlatých! Desaťtisíc,
pri všetkých zdochnutých bohoch! Starý Oger Agalidi vraj dáva dokopy skupinky
hrdlorezov, ktoré sa majú vydať po tvojej stope. Tvoj rodný dom musí rád
strážiť vo dne v noci. Ktovie, čo všetko sa môže stať. A hlavne, doma
máš chorého syna, mal by si byť radšej pri ňom.“
„Kirdiani
sa o Falghera postarajú, kým budem preč.“
„Kirdiani?“ zrúkol Margrau na celú
miestnosť. Keď si to uvedomil, pokračoval už výrazne tichšie, no stále rovnako
neústupčivo: „Posratí čarodejníci. Vieš, čo si o nich myslím. Navyše tie
ich smradľavé odvary prestávajú účinkovať. Falgherovi sa priťažuje. Keby žila
tvoja žena...“
„Je
mŕtva,“ odsekol Faldhar a kývol na hostinského, ktorého požiadal
o pohár červeného baudarathského vína. Keď mu ho nalial a odišiel,
Faldhar sa naklonil dopredu a zašeptal: „Mágovia z Fahat Munu vraj dokážu
postup choroby zastaviť. Preto idem do Saglifahu.“
„Fahat
Mun, kirdiani, černokňažníci...“ odfrkol Margrau a vrhol do seba niekoľko
glgov piva. „Seriem na všetkých! Čarodejníkom neverím a ani ty by si
nemal.“
„Tu
predsa nejde o čary, vieš, že tie na mňa a moju rodinu...“
„Áno,
áno,“ zastavil ho Margrau prv, než povedal nahlas niečo, čo nemal. „Prejdem
radšej k tomu, prečo som tu. Vlastne dúfam, že vďaka tomu prehodnotíš
svoje plány. Rád ma za tebou v skutočnosti nevyslal. Som tu na vlastnú
päsť. Prednedávnom som v Ethélii náhodou naďabil na jedného Arala. Dali
sme sa do reči a... skrátka, vraj vie o nejakom lieku. Sám ho hľadá. Ten
rubínový mor čo gniavi Falghera, postihol aj jeho rodinu.“
Faldhar
si spomenul na slová veštice. Zdalo sa, že jej veštba sa začína vypĺňať. Alebo
to pokojne mohla byť praobyčajná náhoda. „Ak by existoval taký liek, potom...“
„Neprerušuj
ma, ale počúvaj,“ zdvihol Margrau opäť hlas, no vzápätí znovu prešiel do
šepotu, „neviem, čo je to za liek ani či naozaj existuje. Ten Aral však
hovoril, že zháňa niekoho so znalosťou jazyka Staviteľov. A to je predsa
tvoj odbor, no nie?“
Faldhar
konečne siahol po čaši s vínom a keď ju prázdnu položil na stôl,
začal nad Margrauovými slovami v duchu uvažovať. Nepozdávalo sa mu, že
jeho starý priateľ, navyše človek, ktorý by ho mal za všetkých okolností
chrániť, by k nemu chcel priviesť nejakého cudzinca, ktorého úmysly mohli
byť iné, než akými sa prezentoval navonok.
„Čo
o tom mužovi vlastne vieš?“
„Nó,
ako hovorím,“ začal Margrau neisto, „je to Aral. Volá sa Ag’híz Gul-Baur.
Pochádza z Ral Gemuenu, z nejakého malého mesta neďaleko Saglifahu. Vravel
mi, že hľadal pomoc aj u Fahat Munu, no neuspel.“ Urobil krátku prestávku, ktorou povedal viac, než by
dokázal slovami. „Vraj prešiel polovicu kontinentu, kým som ho stretol. Preto
si myslím, že by si jeho ponuku mal prinajmenšom zvážiť. Využiť situáciu, kým
je tu tá možnosť. Ak to nevyjde, potom si hľadaj Fahat Mun.“
„Povedal
si mu, kto som?“
„Vyzerám
snáď ako chumaj? Povedal som mu, čo potreboval vedieť – že si môj dobrý priateľ
a že tvoj syn trpí rubínovým morom. Povedal som mu, že sa voláš Ulgír a že ovládaš jazyk aj písmo
Staviteľov. Nič viac zatiaľ nevie, ale...“
„Ale
skôr či neskôr sa o všetkom môže dozvedieť alebo dovtípiť.“
Margrau
sa obzrel okolo seba. Niekoľko hostí medzičasom odišlo, zostala len čoraz
hlasnejšia kompánia v kúte za nimi. „Chýr, že si tu sa môže rozniesť veľmi
rýchlo. Možno to vie aj Ag’híz, no prinajmenšom doposiaľ nešípi, že meno
Faldhar patrí k tebe. Len málokto navyše vie, ako vyzeráš. Vysokých,
čiernovlasých chlapov ako ty je tu predsa viac.“
„Včera
ma spoznal jeden yzarmenský obchodník a dnes ďalší, dokonca slepec.“
Margrau takmer nečujne zahromžil. „Vieš, že
nie som hlupák. Ak by som vedel, že ti hrozí nebezpečenstvo...“
„Viem,“
odsekol Faldhar. „Viem, že vedome by si mi nikdy neublížil. Bojoval si po boku
môjho otca, zachránil si mu život.“
„A
on zas mne,“ prikývol Margrau a povzdychol si. Jeho pohľad potom skĺzol na
meč, ktorý mal Faldhar zavesený na boku. „Kde je Durgind?“
„Skrytý
v mojej izbe. Dobre skrytý. Nie som taký hlúpy, aby som sa tu premával s gwirlinovým
mečom. Neboj sa, nikto ho neukradne,“ dodal Faldhar a od hostinského si
vypýtal ďalší pohár baudarathského. „Ako si ma vlastne našiel? Nikomu som
nepovedal, že idem do Divrachu.“
Margrau
vyceril deravé zuby a zasmial sa. „Myslíš si, že by ťa rád len tak spustil
z očí? Veľmajster ťa nechal sledovať. S dobrými úmyslami, samozrejme.
Si stále v mladom veku a máš len jedného syna a aj ten je vážne
chorý a je dosť možné, že... Ak by sa ti nedajbože niečo stalo, tvoja línia
môže nadobro zaniknúť.“ Opäť prešiel do šepotu: „Dračia krv musí byť zachovaná
v priamej línii, na to nezabúdaj!“
Faldhara
odpoveď neprekvapila, bol skôr zvedavý, či sa na ňu Margrau odhodlá. Rád nikdy
nepriznal, že členov jeho rodiny tajne sleduje na každom kroku, aj keď to každý
Dyrniadon dobre vedel. „Sú stále tu?“ spýtal sa.
Starý
rytier však pokrútil hlavou. „Som tu namiesto nich. Nie je to veľmi bezpečné,
no je málo takých, ktorým by som bezvýhradne dôveroval v tejto záležitosti.
Dokonca aj medzi členmi rádu. Pri zdochnutých bohoch, desaťtisíc... To by
presvedčilo kdekoho.“ Vtedy si všimol jeho obviazanú dlaň. „Čo si strkal ruky,
kam si nemal?“
Faldhar
len pokrčil plecami. „Nič to nie je, len taká nehoda.“
Nato
zamával na hostinského.
* * * * *
Hostinec,
v ktorom sa mali stretnúť s Ag’hízom Gul-Baurom patril aralskému
prisťahovalcovi a zdalo sa, že aj väčšina hostí pochádzala z juhu.
Pri takmer každom stole, ktoré nesiahali ani po kolená, stála dve stopy vysoká
vodná fajka z farebného skla a pod stropom sa hromadil hustnúci dymový
oblak. Miesto stoličiek sa sedelo s prekríženými nohami na pestrofarebných
kobercoch, čo Margraua odetého v zbroji zjavne znervózňovalo. Faldhar
s úsmevom zauvažoval, či rytierovi za tie roky ešte neprirástla oceľ k telu.
Navyše, v tomto horúcom počasí to bolo nepochopiteľné o to viac, no
Margrau sa stále tváril, že mu to vôbec neprekáža. Pach, ktorý z neho
tiahol, bol však proti.
Steny
miestnosti zdobili gobelíny a zavesené meče. V rohoch stáli na
podstavcoch brnenia a pri vstupných dverách stál vypchatý odporný tvor. Ak
bolo jeho účelom návštevníkov vyľakať, pri Faldharovi sa mu to na chvíľu
skutočne podarilo. Ýrf mohol z diaľky pripomínať človeka, zblízka bol však
pohľad naňho ďaleko odpudivejší. Telo mal článkovité, podobné chrobákom a pokryté
hrubým pancierom. Mal štyri rovnako dlhé končatiny a z chrbta mu
vyrastali dva páry zvláštnych údov zakončené dlhými ostňami – jedna dvojica
smerovala nad hlavu, druhá k zemi.
Uprostred
stropu napokon visela na reťaziach mohutná dračia lebka. Na pohľad sa mohlo
zdať, že tvor, ktorému patrila, umrel len nedávno, aj keď to určite nemohla byť
pravda. Horel v nej oheň a obklopená dymom pôsobila, akoby v nej
stále prebývala šarkania duša. Faldhar v duchu cítil, že on a ten
mŕtvy drak by mohli byť nejakým spôsobom spriaznení.
Krátko
po príchode sa pri nich zastavil nevysoký plešatý Aral s hustým čiernym
strniskom, na ktorého prchký Margrau okamžite a bez rozmyslu spustil: „Vy
ste majiteľ tohto zadymeného pajzlu? Povedzte mi, ako tu mám v tomto
sedieť na holej zemi? Neviem ako dlho už žijete v kráľovstve, no možno ste
pochytili taký jeden zvyk, ktorý my Emfardanci máme – že radi sedávame na
stoličkách! Viete, čo je to stolička?
A nechoďte tu na mňa s nejakými poondiatymi aralskými manierami, na
tie vám ja seriem. Prineste mi sem jednu poriadnu drevenú stoličku alebo niečo,
na čo budem môcť uložiť svoju šesťdesiatročnú riť. Rozumiete mi, alebo vám to
mám zopakovať v tej vašej hatlanine?“
Muž
sa na Margraua díval s vytreštenými očami a Faldhar čakal, že sa
medzi tými dvoma strhne hádka. Miesto toho však Aral pokrčil plecami a s predstieraným
pokojom odvetil: „Ja to tu len prevádzkujem, páni, majiteľ tu dnes nie je.
Viete, keby to bolo na mne, tak to tu zariadim trochu modernejšie, ale zákazníci
by mi tu na to len nadávali.“ Ľútostivo krútil hlavou a ťažko si
povzdychol.
„Tak
čo s tým teda bude?“ ozval sa Margrau, ktorý ho akoby vôbec nepočúval.
„Nuž,
nemám síce veľmi vo zvyku robiť takéto veci... Ale že ste to vy, páni, nejaké
stoličky vám už zoženiem. Fajku si asi nedáte, čo? Prinesiem niečo na pitie?
Čaj?“
„Môžem
osrať tvoje čaje, prines mi pivo a poondiatu stoličku!“
„A
ja poprosím víno,“ ozval sa konečne Faldhar s až príliš umelo prateľským
tónom. „Červené, baudarathské. Stoličku netreba.“
Aral
sa však nezatváril príliš nadšene. „Veľmi ma to mrzí, pane,“ pohliadol späť na
Margraua, „ale pivo nemáme. Aj by som ho ponúkal, ale nikto si ho tu nikdy nepýta.
Chápete, ja by som ho tu nikdy nevypredal. Na to sa chodieva inam. V uličke
nad nami je jedna moderná taverna. Sem mi väčšinou prichádzajú mladí Arali, čo sa
chcú niekde zašiť, vyhnúť sa povinnostiam, zafajčiť si a k tomu si
dajú nejaký čaj, občas víno, ako tuná pánko.“
Margrau
sa nakoniec podvolil. Keď už mali karafu a čaše s baudarathským konečne
pred sebou, zišiel po schodoch Ag’híz Gul-Baur – Faldhar to vedel podľa rytierovho
výrazu v očiach, keď muža zbadal. Zdalo sa, že nemá viac ako tridsať, aj
keď zovňajšok južanov často klamal, a pleť mal ešte tmavšiu než väčšina
Aralov, ktorých kedy stretol. Vysoký mohol byť temer šesť a pol stopy –
o niečo menej ako Faldhar, temeno hlavy mal oholené dohladka a oči
čierne ako obsidián. Prišiel sám, ozbrojený zahnutou šabľou, a hneď si
k dvojici prisadol. Margrau už sedel s rozvalenými nohami
a obzeral sa po mužovi, ktorý mu sľúbil stoličku. Ten sa však pred chvíľou
kamsi vyparil.
„Zdravím
vás s úctou, priatelia,“ prihovoril sa im Ag’híz Gul-Baur takmer dokonalou
ezarčinou. Sadol si na zem a prekrížil si nohy. „Som rád, že môžem...“
„Nechaj
si tie táraniny a prejdi k veci,“ prerušil ho Margrau. „A už som
ti hovoril, že nie som žiaden tvoj posratý priateľ, tak nechápem, načo to stále
vyťahuješ. Ach, vy Arali...“ Margrau si znechutene odfrkol a obzrel sa po
prevádzkarovi.
Ag’híz
sa zamračil, no nenechal sa starým rytierom vyviesť z miery a svoj
pohľad uprel na Faldhara. „Hm, čakal som, že tu dnes stretnem nejakého, ako to
vy Ezari hovoríte? Knihomrva?“
„Najskôr
myslíte knihomoľa,“ pousmial sa Faldhar.
„Och,
áno, áno. Ale miesto toho... Nuž, pôsobíte na mňa ako obor. Tipoval by som vás skôr na veľkého bojovníka. Aj keď sedíte,
odhadujem, že môžete mať, hm, sedem stôp?“
„Trafili
ste,“ prikývol Faldhar, ktorému sa úlisné chovanie toho Arala príliš
nepozdávalo. „Volajú ma Ulgír.“
„A
ja som Ag’híz Gul-Baur,“ odvetil Aral a podal mu ruku. „Dobre teda,
prejdem k jadru našej záležitosti.
Margrau vás už iste informoval, že moja rodina trpí rubínovým morom. Podobne
ako váš syn, ako som sa dozvedel.“
„Vraj
viete o nejakom zázračnom lieku,“ povedal Faldhar na rovinu. Stále
neveril, že by niečo také mohlo byť možné.
„Mám
indície, že existuje. Pred dvoma rokmi som sa náhodou dostal k jednému
vzácnemu rukopisu, prekladu starých textov Ygelivov,
ehm, Staviteľov, ako hovoríte vy Ezari. Jeho odpis mám ukrytý na bezpečnom
mieste a ak usúdite, že moja ponuka stojí za prijatie a pridáte sa
k mojej výprave, dám vám ho k dispozícii.“
„Preklady?
Margrau vravel, že potrebujete niekoho, kto pozná ygelivský jazyk.“
„Áno.
Žiaľ, spomínaný rukopis bol v zlom stave a mnohé strany boli
prakticky nečitateľné. Podarilo sa mi však získať odpis pôvodného textu. Zdá
sa, že by sa mal liek nachádzať v ruinách jedného nebeského mesta. Ak som
správne pochopil všetky nápovede, ide o Zul Duramar v srdci Šehregskej
púšte. Potvrdenie mojich domnienok je už na vás, Ulgír.“
Faldhar
tú informáciu neprijal s nadšením. Šehregská púšť bola rozsiahla
vyprahnutá oblasť tiahnuca sa územím Aralov po stranách veľkého toku menom Beg
Muhal. Nevedel si predstaviť, ako by ňou mohli v tomto období prejsť.
„Máte loď?“
„Som
dohodnutý s jedným razh’khulluphským obchodníkom, až sa skončia trhy.
Plavbu, pravdaže, uhradím sám. Loďou sa však po Beg Muhale dostaneme len do
Razh’Khulluphu, za ním bude rieka v tomto čase príliš plytká. V meste
doplníme zásoby a vyrazíme k Zul Duramaru na koňoch a ťavách. Za
ideálnych okolností bude pochod trvať asi týždeň.“
Medzičasom
konečne priniesli Margrauovi stoličku a Ag’hízovi mätový čaj. Rytier sa
tak čnel nad dvojicou svojich spoločníkov ako socha dávneho bohatiera a z posmeškov
ostatných hostí si zjavne veľa nerobil. „Nejako mám pocit, že nám nehovoríš
všetko,“ povedal s čašou vína v ruke. „Ak ma pamäť neklame, v púšti
okolo Zul Duramaru sú ýrfoviská. Tie len tak neobídeme. A keby aj, nebude
nás dosť, aby sme sa ubránili, ak sa niečo strhne.“
„O
ýrfoch viem,“ povzdychol si Ag’híz. „Vybavil som však ozbrojený sprievod. Dva
tucty žoldnierov sa k nám pripoja ešte tu v Divrachu, ďalšia
dvadsiatka chlapov na nás má čakať v Razh’Khulluphe. Spojka v meste
sa o to postará. K zrúcaninám sa potom dostaneme cestou medzi
ýrfoviskami. Chápem, že sa vám to môže javiť nebezpečné, ale inú možnosť nemáme.“
Margrau
muža počúval s pohŕdavým výrazom a Faldhar čakal len na to, kedy si
pred ním odpľuje. Našťastie to neprišlo. „Počúvaj ma, chlapče,“ povedal rytier opovržlivo,
„s ýrfmi som už mal tú česť. Boli nás dve tisícky. Dve posrané tisícky! Mnohí
z mojich spolubojovníkov, mojich priateľov,
už mali za sebou desiatku krvavých bitiek. Vedeli sme do čoho sa to rútime, no
vrátilo sa nás ani nie sto – zlomených na duchu, poniektorí do konca života
zmrzačení. Ja som mal šťastie, bol som mladý a stál som v tyle. Keď
sa dalo, zobral som nohy na plecia a nehanbím sa za to. Každý by to
urobil.
Och,
ale ýrfovia teba ani tých tvojich prisprostých žoldnierov isto len tak
nezabijú, to nie. Také šťastie mať nebudete. Miesto toho vás zaživa stiahnu do
svojich dier a nakladú do vás vajíčka, z ktorých sa vyliahnu palec
veľké larvy a tie vás potom pomaly rozožerú, až z vás nezostanú ani holé
kosti. Väčšiu cenu má pre nich ten kto dýcha, ako mŕtvola. Na tej sa totiž dlho
živiť nemôžu, lebo ju prv ako oni zlikvidujú zdochlinožravé červy.“
Ag’híz,
vzhliadajúci na vysoko sediaceho Margraua nasucho preglgol. „Urobím, čo musím.
Zul Duramar je podľa všetkého náš cieľ. Ak s tým máte problém, nájdem si
niekoho iného. Ak nie, zajtra na úsvite vás tu budem čakať a v mojej
izbe preberieme detaily.
A ešte
jedna vec.“ Z vrecka vytiahol malý zvinutý list papiera a položil ho
na stôl. „Je na ňom veta v nejakom ygelivskom dialekte, ktorú zatiaľ nikto
nedokázal preložiť. Dávno pred zamorením ýrfmi ju zo stien Zul Duramaru odpísal
istý potulný mág menom Ezil Ekhlin.
Veril, že jej rozlúštenie by mu otvorilo cestu k svätyni v najvyššom
bode nebeského mesta. Vraj nad ňou strávil celých dvadsať rokov, no bezvýsledne.
Má pre nás veľkú cenu, Ulgír, preto by sa nemala dostať do zlých rúk. Berte to,
prosím, ako záruku dôvery – obojstrannej, ako si dovolím dúfať.“ Nato vstal
a ako aralský zvyk kázal, mierne sa uklonil. „Nepoviem zbohom ani
dovidenia. Ak sa už neuvidíme, potom vám obom želám veľa šťastia.“ Otočil sa
a pomalým krokom odkráčal preč.
Faldhar
ho sledoval, kým za sebou pri odchode nezabuchol dvere. Uvažoval, či je za jeho
odvahou hlúposť, ako tvrdil Margrau, alebo strach o život jeho rodiny. Rubínový
mor zabíjal síce pomaly, no nikomu sa nepodarilo z jeho zovretia uniknúť.
Na telách chorých sa tvorili lesklé červenkasté fľaky, ktoré časom stvrdli a skryštalizovali.
Priekupníci ich zvykli odsekávať z mŕtvol a predávať na čiernom trhu
ako lacné napodobeniny drahokamov.
Nikto
netušil, odkiaľ rubínový mor prišiel alebo čo presne ho spôsobovalo. Mnohí jeho
pôvod pripisovali náhlej smrti jedného zo starých bohov rok predtým, než sa
nakazili prví ľudia. Vraj je to kliatba, ktorú uvalil na ľudstvo, než naposledy
vydýchol. Objavovali sa dokonca zvesti, že je to znakom blížiaceho sa konca
sveta. Než sa pred desaťročím podarilo jeho šírenie spomaliť, vyhubil podľa
niektorých odhadov tretinu z celého obyvateľstva kontinentu. Ešte pred
siedmimi rokmi spôsobil vymretie jedného menšieho mesta v severozápadnom
Emfardane – práve tam zastihol aj Faldharovu rodinu.
Ten
rečiam o hneve mŕtvych bohov či o konci sveta neveril. Radšej dúfal
v nádej. Jeho syna ratovali už siedmy rok – nemohol sa hýbať ani
rozprávať, len občas pohol hlavou či pomaly zažmurkal na znak, že vníma. Nebyť
kirdianskych čarodejov, v ukrutných bolestiach by zomrel už dávno. Choroba
vždy prichádza pozvoľna a neraz trvá celé mesiace, kým ju u človeka
odhalia.
Ak
taký osud čaká celú Ag’hízovu rodinu, potom jeho odvahe rozumel.
Pohľad
mu padol na drobný zvitok pohodený uprostred nízkeho stola. Vzal ho do ruky
a keď ho rozvinul, uvidel ešte nezaschnutým atramentom napísanú vetu vo
forme ygelivského písma, akú videl za celý život len párkrát. V neznámom
dialekte Staviteľov nebeských miest tam stáli tri slová, ktoré mu nedávali
žiaden zmysel:
ATAING · ETH-ISHUE · IEKHOA
„Idem
do toho, Margrau.“ Sám neveril, že tie slová vyslovil nahlas.
1. kapitola
2. kapitola
3. kapitola
4. kapitola
5. kapitola
6. kapitola
7. kapitola
Epilóg
1. kapitola
2. kapitola
3. kapitola
4. kapitola
5. kapitola
6. kapitola
7. kapitola
Epilóg
Komentáre
Zverejnenie komentára