Preskočiť na hlavný obsah

Posledné svetlo Ygelivov - 1. kapitola


I
Náhody a veštby


Plán bol jednoduchý. V Divrachu si najať loď, preplávať záliv a dostať sa tak ďaleko na juh, ako mu to okolnosti umožnia. Cieľ sa však stále javil nedosiahnuteľný. Vyrazil už takmer pred mesiacom a zatiaľ sa nedostal ani za hranice kráľovstva. Len pekelne horúce dni a sucho, ktoré už takmer mesiac sužovali krajinu od provincie Baudarath až k vzdialeným južanským ríšam, mu bránilo vydať sa s nejakou karavánou na cestu po súši. V priaznivejšom období by už nepochybne klopal na brány Razh’Khulluphu alebo by sa díval na monštruózne rozvaliny nebeských miest.
V malom, no útulnom hostinci na okraji prístavu trčal Faldhar už vyše týždňa. Lode v tomto období z juhu skôr prichádzali, než tam vyrážali a tých pár patrilo zväčša korzárom s pochybnou povesťou, otrokárom alebo kráľovským kapitánom, ktorí cudzie oči na palubách svojich veľkých vojnových galér nestrpeli. Dúfal, že sa mu pošťastí, až na deň letného slnovratu, čo malo byť už o týždeň, skončia veľké letné trhy. Aralskí obchodníci sa vtedy budú vracať do svojich domovov na rýchlych vesliciach ľahších o speňažený tovar. Ak bude mať šťastie, nájde niekoho, kto predal dosť veľa na to, aby mal v podpalubí kúsok miesta pre jedného pasažiera a koňa navyše a nepýtal si pritom prehnane vysokú sumu.
Kupecké šiatre boli rozložené v dvanástich dlhých radoch pozdĺž toho, čo v prajnejšom období bývalo brehom rieky Divir. Faldhar si ju pamätal ešte z detstva, keď sa krátko po otcovej smrti spolu s matkou vydali do jej rodiska vo východnej časti provincie. Kúpanie v Divire pod horúcim baudarathským slnkom bolo jednou z tých mála vecí, na ktoré si z onej cesty spomínal. Teraz však ani trochu nepripomínal tú rozvodnenú rieku plnú dočervena sfarbených dlhokrkých plameniakov z jeho spomienok. Za posledné týždne sa Divir zmenil na bahnisko a nebyť hlbokých studní v centre Divrachu, pomrelo by desaťtisíc obyvateľov mesta a dva razy toľko cudzincov od smädu.
Na trhy chodieval každý deň. Veľa iného sa v tomto čase v Divrachu ani robiť nedalo – miestne divadlo bolo pre horúce počasie zatvorené, chrám bol jednostaj plný podivínov a strach naháňajúcich fanatikov, ktorí verili, že im nejaký boh, ktorého nikdy nevideli, zošle zázračný dážď, a keď raz videl, čo všetko sa obšmieta okolo nevestincov, radšej sa od nich držal čo najďalej. Zato trhy ho zakaždým dokázali prekvapiť – nie vždy príjemne, ale aspoň si trochu rozšíril obzory.
Raz napríklad stretol muža predávajúceho drobné kamienky. Všetky vyzerali takmer navlas rovnako a napohľad obyčajne – mali hnedošedú farbu a neforemné tvary. Keď vzal niekoľko z nich do ruky a spýtal sa kupca, čím sú také zujímavé a výnimočné, ten mu povedal, že je to skamenený dračí trus. Faldhar sa ďalej na nič nepýtal a radšej odfrčal k najbližšej cisterne s vodou. Nechápal, prečo by si ktokoľvek chcel kúpiť akékoľvek hovná, hoc by predtým patrili aj samému Najvyššiemu.
Tento deň však dúfal, že na žiadne „zázračné“ výkaly nenatrafí. Hľadal niečo konkrétne – osobu, ktorá ho odtiaľto dostane preč.
Jeden zo stanov ho uchvátil natoľko, že pri ňom zastal a na okamih zabudol, že hľadá niečo úplne iné. Na rozdiel od ostatných šiatrov, v ktorých predavači okoloidúcim potenciálnym zákazníkom núkali všelijaké haraburdy rozložené po zemi či na dlhých nízkych stolíkoch, bol tento stan zo všetkých strán uzatvorený a vchod doň strážila štíhla drevená soška akéhosi cudzokrajného bôžika či snáď démona. Na plachte ukrývajúcej vchod uvidel znak trojoka – do trojuholníka rozložené tri oči, ktorých zreničky boli spojené čiarami. Poznal jeho význam, no okrem kníh ho v živote videl len raz, na dverách opusteného domu v centre hlavného mesta Emfardanu. Značil, že sa na tomto mieste vykladá osud.
Veštenie v celom Emfardanskom kráľovstve pred niekoľkými dekádami zakázali. Vraj odporuje viere v nového boha, ktorá sa nie tak dávno predtým začala šíriť naprieč ríšou. Baudarathské mestá ako Divrach si však počas konania trhov dokázali vydobiť výnimku – vraj len pre návštevníkov z iných krajín, no nebolo žiadnym tajomstvom, že za veštcami sem prichádzali ľudia z celého kráľovstva. Nebolo divu, že sa z toho stal nesmierne výnosný zdroj obživy pre mnohých, ktorí ťažili z odvekej ľudskej túžby po poznaní vlastnej budúcnosti.
Kto by už len za niečo také tým šarlatánom platil? spýtal sa sám seba v duchu a nad celou vecou orhnul nosom. Zdalo sa mu to podobné ako obchod so skameneným trusom. Poznal mnohých čarodejov a na vlastné oči videl, aké divy tí ľudia dokážu, no snahu poznať budúcnosť považoval za príliš odvážnu, ak nie rovno pochabú.
Už-už sa chystal odísť preč a na veštecký stan zabudnúť ako na ďalšiu nie veľmi významnú kuriozitu, no napokon na vlastný údiv poodkryl plachtu so znakom trojoka a vošiel dnu.
Cez malé diery vo vrchnej časti stanu prenikali poletujúcimi čiastočkami prachu desiatky štíhlých slnečných lúčov a dopadali na pestrofarebný koberec vo vzdialenejšom rohu šesťhrannej miestnosti.
V tom tajomnom prítmí sedela na zemi za nízkym stolíkom pozoruhodne zvláštna žena. Zdala sa byť mladá a takmer isto bola albínka – prezrádzali ju bledá pleť i dlhé, takmer biele vlasy a démonicky červené oči. Nebyť toho, bola by isto veľmi pohľadná, takto však vo Faldharovi vzbudzovala skôr úžas miešajúci sa so strachom z neznámeho, než vzrušenie.
Naznačila mu, aby sa usadil na zem naproti nej. Chvíľu ho len ticho pozorovala, ako skúsený obchodník prezerajúci si svojho zákazníka, aby mu vedel lepšie predať svoj tovar. Ja hlupák, možno by som sa mal radšej zobrať a odísť odtiaľto, kým ma tu niekto neuvidí, hovoril si v duchu.
„Neprišli ste sem, aby ste poznali svoj osud,“ povedala napokon žena so silným južanským prízvukom. „Hľadali ste niečo iné a tu ste sa ocitli len náhodou. Nemám pravdu?“
Faldhar udivene prikývol. „To ste už začali?“ spýtal sa, nevediac, čo má od veštice očakávať. Počul o mágoch, ktorí dokázali čítať ľuďom myšlienky, no bol si istý, že toto nebude ten prípad.
„Och, táto moja schopnosť odhadnúť zákazníka nemá nič spoločné s veštením, len so skúsenosťami.“
„A ako teda veštíte?“ Snažil sa predstierať skutočný záujem.
Žena s červenými očami sa letmo pousmiala a siahla po drevenej truhlici po jej boku. Z vnútra vytiahla balík veľkých karát a položila ho na stôl. „Najviac zákazníkov chce, aby som im ich budúcnosť vyveštila z karát. Nazdávajú sa, že tie dokážu odhaliť ich osud najlepšie. Hovoria, že karty sa predsa nemôžu mýliť. No sú to len karty. Zakaždým by vám ukázali niečo iné, no ľuďom ich stačí vidieť raz a hneď si myslia, že vedia o svojej budúcnosti všetko.“
Potom siahla späť do truhlice a vytiahla z nej menšiu kovovú škatuľu. Na stolíku ju opatrne otvorila – bola plná rôznofarebných drobných kamienkov a kúskov skla vybrúsených do geometrických tvarov. Faldhar opäť len dúfal, že podaktoré z nich nenakúpila „u toho druhého“.
„Mnohí ľudia dávajú prednosť tomuto spôsobu,“ povedala žena s úsmevom. „Stačí si vybrať sedem kúskov, ktoré sa vám najviac páčia a ja vám poviem, kým ste a kým sa jedného dňa stanete.“
Škatuľu opäť zatvorila a do tretice sa načiahla do truhlice, z ktorej tentokrát vytiahla plytký tanier z čierneho porcelánu, do ktorého dna boli vyrezané hlboké biele ryhy v tvaroch Faldharovi neznámych piktogramov.
„Keď však chce človek naozaj poznať svoj osud so všetkými jeho temnými zákutiami, ak chce spoznať dôvod svojej smrti či vidieť odtiene iných desivých  a nepredvídateľných udalostí, používam toto. Sám o sebe je to len nevábne ozdobený tanier na ovsenú kašu. Ak však obetujete kúsok svojej krvi, môže mi ukázať tie najúžasnejšie veci. Málokto však má na to odvahu.“
„Takže v tom je mágia?“ Aspoň toto sa mu javilo celkom originálne. Ak by však šlo o kúzla, mohol sa rovno zodvihnúť a odkráčať s poďakovaním preč.
„Mágia? Nie, nie sú to čary. Tento dar nepochádza z tohto sveta. Aj keď sa mnohí ľudia nazdávajú, že je môj spôsob obživy proti vôli bohov, ja verím, že je to pravý opak. Verím, že bohovia, nech už sú akíkoľvek a kdekoľvek, mi tento dar dali, aby som ho používala a nie skrývala pred svetom.“
Faldhar už takmer zabudol na dôvod, pre ktorý sa vybral na trhy. Na okamih zaváhal. Aj keby to bola pravda, nebol si istý, či vôbec túži vedieť, čo ho v budúcnosti postretne a či je správne pýtať sa na to dákej neznámej veštice. Nikdy sa síce nepovažoval za veriaceho človeka, no napriek tomu zo všetkých strán počúval, že je toto umenie proti všetkým zákonitostiam sveta. Že je doslova obludné a choré.
Či stratím chvíľu týmto alebo blúdením medzi stanmi a márnym hľadaním, asi je to jedno, zamyslel sa napokon a nahlas sa spýtal: „Čo mám urobiť?“
Albínka mu podala ostrý nôž a prisunula k nemu tanier. „Stačí pár kvapiek z vašej dlane. Varujem vás však, že nech vám potom poviem čokoľvek, nebudete to schopný ovplyvniť. Čo je zapísané v krvi, to je dané a nemenné. Nik nemôže zmeniť svoj osud.“
S pochybnosťami sa odsunul od stola a takmer vstal. Čosi ho však zadržalo. „Nemal by som to robiť. Ak... ak je toto pravda, všetko čo sa o mne dozviete, môže byť nakoniec nebezpečné pre nás oboch. Ak by ste čokoľvek z toho vyzradili...“ Zo všetkého najmenej chcem priviesť niekoho do nešťastia, nevyslovil nahlas.
„Nevyzradím nič,“ uistila ho veštica. „Až to skončí, nebudem si pamätať nič z toho, čo som videla.“
Nakoniec tak predsa priložil ostrú hranu noža k mäkkej pokožke a pomaly potiahol. Nebolo to viac ako uštipnutie. Dlaň potom nastavil nad tanier a počkal, kým doň jeho krv nakvapká v dostatočnom množstve. Žena mu nato podala látku na obviazanie ruky a tanier prisunula bližšie k sebe. Potom vzala aj nôž a urobila to isté, čo predtým Faldhar – ich krv sa na čiernom porceláne zmiešala a začala vypĺňať obrazce na dne.
Keď sa tak stalo, veštica všetku krv pomaly vypila. Jej červené oči sa potom zavreli a na dovtedy slonovinovobielej pleti sa začali zobrazovať znaky podobné tým na tanieri.
Svet stíchol, akoby mimo toho stanu nič iné neexistovalo. Ľudské hlasy, ktoré sa predtým ozývali zvonku, úplne ustáli a slnečné lúče prenikajúce dierkami v streche stanu zmizli, akoby slnko zahalili tmavé oblaky či rovno nastala noc. Ani jedno z toho však nemohla byť pravda.
„Podajte mi ruky, Faldhar,“ hlesla veštica potichu a on ich s otvorenými dlaňami načiahol k nej. Až po chvíli si uvedomil, že jej svoje meno neprezradil. „Ja... vidím!“
„Čo vidíte?“ Žeby naozaj dokázala spoznať moju budúcnosť? Falgher, musím sa jej spýtať na Falghera!
„Vidím všetko – vašu minulosť i to, čo bolo pred vami, vašu budúcnosť i temnotu, ktorá príde po nej.“
„Hovorte...“
„Vo vašej minulosti je oheň! Vidím tieň pod ohromnými krídlami a ohnivé jazyky klesajúce k zemi. Počujem ohlušujúci rev a cítim... Cítim hnev, no i bolesť. Koniec čohosi dávnovekého, z čoho vzišiel váš rod, Faldhar. Nie ste tým, za čo sa vydávate. Pod svojím ľudským zovňajškom skrývate čosi večité, za čoho oponu nedokážem nazrieť. Čosi mi v tom bráni!“ Celá sa roztriasla a na kratučký okamih pustila Faldharove ruky.
Chytro ich však vzala späť do svojich dlaní a pokračovala: „Teraz vidím váš vlastný život. O otca ste prišli príliš mladý, veľmi ste ho nepoznali, často nebol doma. Čosi vám odkázal, čosi veľmi cenné, čo nesmie padnúť do cudzích rúk. Tá vec zohrá ešte veľkú úlohu v tom, čo príde...
Vidím žiaľ z ďalšej straty – vaša žena zomrela na chorobu a váš syn... volá... volá sa Falgher... stále sa ho pokúšajú udržať pri živote, no nezostáva mu veľa času. Hľadáte liek na jeho chorobu, no vaše odhodlanie je väčšie, než nádej, ktorá vám ešte zostala.
Vidím však, že mu budete skutočne na stope!“
Vo Faldharovi sa čosi pohlo. Žeby sa mu nakoniec naozaj pošťastilo? „Vravte ďalej! Nájdem ho?“
„Už čoskoro sa do vášho života pripletú dve osoby, no... cítim ešte kohosi iného, skrytého.
Vidím oceán a dlhú cestu. Budete blízko, veľmi blízko. Na tej ceste sa priblížite k nebesám!“ Naraz ju akoby rozbolela hlava, no Faldharove ruky nepustila, ale zovreala ich ešte silnejšie než predtým.
„Temné myšlienky, temné činy... Tma,“ pokračovala, no vyzeralo to, že bolesť hlavy silnie. „Nerozumiem tomu. Nič nevidím aj keď ešte nie je koniec. Všade je len tma. Ktosi ku mne hovorí, vie o mne!
Vidím kruh... kruh svetla. Nemôžete... Nesmiete!“
V tom momente sa žena Faldhara pustila a klesla na zem.
Keď znovu otvorila oči, podivné znaky z jej tela zmizli a všetko sa navrátilo do normálu. Z uličky bolo opäť počuť miešajúce sa jazyky, hlasné výkriky obchodníkov a vyjednávanie ich zákazníkov a do stanu opäť prerazili stĺpiky svetla.
Albínka sa usadila, akoby sa nič z toho nebolo udialo. „Dúfam, že ste sa dozvedeli to, čo ste túžili vedieť,“ povedala mu s úsmevom.
„To je koniec? Práve to začínalo byť celkom zaujímavé. Aj keď tie reči o tme som veľmi nepochopil, ale to sa asi vašim zákazníkom stáva často, všakže?“
Žena len pokrčila plecami a z truhlice vytiahla handru na poutieranie taniera. „Ako som povedala, nič z toho, čo som vám pred chvíľou povedala, si už nepamätám. Bolo to určené iba vám, nikomu inému.“

S divným pocitom tej žene zaplatil a vyšiel von. Snažil sa neprikladať tomu všetkému priveľký význam. Často počúval, že títo ľudia robia svoju robotu nadmieru dobre, no nie vďaka nejakému daru od bohov, ale pre schopnosť dať svojim zákazníkom presne to čo chcú a zahrať to tak, že to vyzerá ako skutočnosť. Vlastne sa od neviestok líšili len zoznamom ponúkaných služieb.
Na okamih mu prebleslo hlavou, že v tom tranze poznala jeho meno i meno jeho syna. Neuvažoval však nad tým, ako to bolo možné. Naopak, spomenul si na dôvod, prečo sa vydal na trhy. S malou nádejou, že konečne našiel, čo hľadal, sa zastavil pri jednom z najväčších šiatrov.
Stál pred ním zhrbený muž tmavej, takmer čiernej pleti – Aral z ďalekého juhu. Podľa vyloženého tovaru obchodoval s vínom, no našli sa uňho aj drevené totemy a kamenné sošky zobrazujúce démonické tvory z južanských legiend. Od sandálu na jeho ľavej nohe sa tiahol vytetovaný had ovíjajúci sa okolo hrude a krku akoby ho chcel zaškrtiť. Tetovanie končilo uprostred čela, odkiaľ na Faldhara zízala dvojica jantárových pytóních očí. Sám obchodník však mal oči biele ako mlieko, no napriek slepote sa zdalo, že videl všetko. Čosi nezrozumiteľne povedal otrokovi po svojej ľavici.
„Pán hovorí, že jeho loď vypláva dva dni po skončení trhov. Cena je päťsto mirthií.“
Faldhar prekvapene odfrkol. „Päťsto strieborných? Za tú sumu si môžem prenajať loď pre tucet ľudí!“
Otrok jeho slová rýchlo pretlmočil. „Môj pán si myslí, že je to vhodná cena, pre niekoho ako vy.“
„Pre niekoho ako ja?“
„Pán povedal, že z vášho prízvuku cítiť, že nie ste z Divrachu. Hovorí, že vie, kto ste, že mu o vás včera povedal obchodník s korením, za ktorým ste prišli s rovnakou ponukou.“
Faldhar si spomenul na včerajší rozhovor s istým mužom, ktorý ho nejakým spôsobom spoznal. Aj tak sa však Arala spýtal, kým sa domnieva, že je.
„Faldhar Dyrniadon,“ povedal obchodník istým hlasom. „Uvur u’khallan Alagher-keai.
„Pán hovorí...“ začal otrok znovu, no Faldhar ho rýchlo zastavil.
„Viem, čo tvoj pán povedal. Toľko z aralčiny rozumiem,“ odvrkol, aj keď v skutočnosti hútal, či je u’khallan poklona alebo nadávka. Z kyslého výrazu v obchodníkovej tvári sa nazdal, že to prvé to nebude. „Povedz svojmu pánovi, že sťahujem svoju ponuku na obchod.“
Bez zbytočného čakania na otrokov preklad a obchodníkovu následnú reakciu sa otočil na päte a odišiel. Zdalo sa, že ak nechcel svoju plavbu desaťnásobne preplatiť, musel si nájsť iný spôsob, ako sa dostať na loď. Mohol by nájsť niekoho, kto by mu miesto na palube niektorej veslice za rozumnú sumu, v tichosti a bez zbytočného rozruchu, sprostredkoval. V meste však nepoznal nikoho, komu by mohol veriť. Nakoniec mi zostane len počkať na prvú karavánu, zamyslel sa a potichu zahromžil.
Obchodníkovo rozhodnutie ho však neprekvapilo. Ak by sa informácia o jeho pobyte na lodi doniesla do nesprávnych uší, mohli by ich uprostred oceána prepadnúť piráti, alebo by si na nich hrdlorezi počkali v niektorom z prístavov po ceste. To riskovať nechcel.

Keď mu paholok oznámil, že naňho na prízemí hostinca čaká akýsi muž, očakával najhoršie. Bola už takmer polnoc a Divrach dávno zahalila tma. Len niekoľko veľkých ulíc osvetľovali roztrasené svetlá vysokých olejových lámp.
Pohľad mu klesol k úzkej podlhovastej truhlici pri posteli. Ruku mu zastavilo až uvedomenie si, že ak je ten muž naozaj sám, len by tým vyvolal neželanú pozornosť a celé jeho utajenie by bolo razom nenávratne preč. Nakoniec sa opásal krátkym mečom, ktorý mal pripravený na stolíku, a pre istotu ho doplnil dvoma dýkami. Možno je to len niekto od toho obchodníka, s ktorým sa cez deň zhováral na trhoch. Alebo sa o ňom a jeho potrebe dozvedel voľakto iný, tiež obchodník či snáď kapitán dopravnej lode, ktorý mu chce ponúknuť výhodnú cenu za plavbu na svojej lodi. A možno bol len príliš naivný a celé to bola lesť – plán ako ho chytiť či na mieste zamordovať. Vedel, že za jeho život sú niektorí ochotní zaplatiť horami zlata.

V celej hodovnej miestnosti sedelo zo dvadsať hostí a len jeden bol pri stole sám – plešatý starec s hustou šedivou bradou a s krígľom piva v ruke. Zjavne vysoký, ozbrojený dlhým mečom, v ľahkej krúžkovej zbroji. Faldhar pochopil, že veci sa majú inak, ako sa nazdával.
„Nevedel som, že Rád posledného úsvitu má už sídlo aj v Divrachu,“ prihovoril sa mu a prisadol si.
Starec odpil z piva a spakruky si utrel husté šedivé fúzy. „Rád tu nikdy sídlo nemal ani mať nebude,“ odvrkol zachrípnuto a hodil po Faldharovi namrzený pohľad. „Rád je vždy tam, kde je jeho chránenec. A ten, čuduj sa svete, si zmyslel, že vyrazí kamsi doriti na konci sveta.“
Faldhar si starého rytiera dobre premeral. Poznal ho od detstva – Margrau Prchký ho volali, lebo sa príliš ľahko nahneval a potom konal bez rozmyslu. Keď však prišlo na lámanie chleba, nik o jeho rytierskej cti nezapochyboval. Jeho prítomnosť Faldhara po dlhom čase konečne upokojila.
„Pôjdem si kam chcem a kedy chcem,“ povedal mu. „Nie som nejaká figúrka, s ktorou si môže rád zachádzať podľa ľubovôle. Ak si zaumienim, že pôjdem do Saglifahu, tak pôjdem do Saglifahu. A ak by som si zmyslel, že chcem zaklopať na dvere Spiaceho kráľa...“
„Tak to by si bol, kurva, riadne sprostý chumaj,“ zahriakol ho Margrau. „Nezabúdaj, že Agalidiovci vypísali na tvoju hlavu odmenu desaťtisíc zlatých! Desaťtisíc, pri všetkých zdochnutých bohoch! Starý Oger Agalidi vraj dáva dokopy skupinky hrdlorezov, ktoré sa majú vydať po tvojej stope. Tvoj rodný dom musí rád strážiť vo dne v noci. Ktovie, čo všetko sa môže stať. A hlavne, doma máš chorého syna, mal by si byť radšej pri ňom.“
„Kirdiani sa o Falghera postarajú, kým budem preč.“
Kirdiani?“ zrúkol Margrau na celú miestnosť. Keď si to uvedomil, pokračoval už výrazne tichšie, no stále rovnako neústupčivo: „Posratí čarodejníci. Vieš, čo si o nich myslím. Navyše tie ich smradľavé odvary prestávajú účinkovať. Falgherovi sa priťažuje. Keby žila tvoja žena...“
„Je mŕtva,“ odsekol Faldhar a kývol na hostinského, ktorého požiadal o pohár červeného baudarathského vína. Keď mu ho nalial a odišiel, Faldhar sa naklonil dopredu a zašeptal: „Mágovia z Fahat Munu vraj dokážu postup choroby zastaviť. Preto idem do Saglifahu.“
„Fahat Mun, kirdiani, černokňažníci...“ odfrkol Margrau a vrhol do seba niekoľko glgov piva. „Seriem na všetkých! Čarodejníkom neverím a ani ty by si nemal.“
„Tu predsa nejde o čary, vieš, že tie na mňa a moju rodinu...“
„Áno, áno,“ zastavil ho Margrau prv, než povedal nahlas niečo, čo nemal. „Prejdem radšej k tomu, prečo som tu. Vlastne dúfam, že vďaka tomu prehodnotíš svoje plány. Rád ma za tebou v skutočnosti nevyslal. Som tu na vlastnú päsť. Prednedávnom som v Ethélii náhodou naďabil na jedného Arala. Dali sme sa do reči a... skrátka, vraj vie o nejakom lieku. Sám ho hľadá. Ten rubínový mor čo gniavi Falghera, postihol aj jeho rodinu.“
Faldhar si spomenul na slová veštice. Zdalo sa, že jej veštba sa začína vypĺňať. Alebo to pokojne mohla byť praobyčajná náhoda. „Ak by existoval taký liek, potom...“
„Neprerušuj ma, ale počúvaj,“ zdvihol Margrau opäť hlas, no vzápätí znovu prešiel do šepotu, „neviem, čo je to za liek ani či naozaj existuje. Ten Aral však hovoril, že zháňa niekoho so znalosťou jazyka Staviteľov. A to je predsa tvoj odbor, no nie?“
Faldhar konečne siahol po čaši s vínom a keď ju prázdnu položil na stôl, začal nad Margrauovými slovami v duchu uvažovať. Nepozdávalo sa mu, že jeho starý priateľ, navyše človek, ktorý by ho mal za všetkých okolností chrániť, by k nemu chcel priviesť nejakého cudzinca, ktorého úmysly mohli byť iné, než akými sa prezentoval navonok.
„Čo o tom mužovi vlastne vieš?“
„Nó, ako hovorím,“ začal Margrau neisto, „je to Aral. Volá sa Ag’híz Gul-Baur. Pochádza z Ral Gemuenu, z nejakého malého mesta neďaleko Saglifahu. Vravel mi, že hľadal pomoc aj u Fahat Munu, no neuspel.“ Urobil krátku prestávku, ktorou povedal viac, než by dokázal slovami. „Vraj prešiel polovicu kontinentu, kým som ho stretol. Preto si myslím, že by si jeho ponuku mal prinajmenšom zvážiť. Využiť situáciu, kým je tu tá možnosť. Ak to nevyjde, potom si hľadaj Fahat Mun.“
„Povedal si mu, kto som?“
„Vyzerám snáď ako chumaj? Povedal som mu, čo potreboval vedieť – že si môj dobrý priateľ a že tvoj syn trpí rubínovým morom. Povedal som mu, že sa voláš Ulgír a že ovládaš jazyk aj písmo Staviteľov. Nič viac zatiaľ nevie, ale...“
„Ale skôr či neskôr sa o všetkom môže dozvedieť alebo dovtípiť.“
Margrau sa obzrel okolo seba. Niekoľko hostí medzičasom odišlo, zostala len čoraz hlasnejšia kompánia v kúte za nimi. „Chýr, že si tu sa môže rozniesť veľmi rýchlo. Možno to vie aj Ag’híz, no prinajmenšom doposiaľ nešípi, že meno Faldhar patrí k tebe. Len málokto navyše vie, ako vyzeráš. Vysokých, čiernovlasých chlapov ako ty je tu predsa viac.“
„Včera ma spoznal jeden yzarmenský obchodník a dnes ďalší, dokonca slepec.“
 Margrau takmer nečujne zahromžil. „Vieš, že nie som hlupák. Ak by som vedel, že ti hrozí nebezpečenstvo...“
„Viem,“ odsekol Faldhar. „Viem, že vedome by si mi nikdy neublížil. Bojoval si po boku môjho otca, zachránil si mu život.“
„A on zas mne,“ prikývol Margrau a povzdychol si. Jeho pohľad potom skĺzol na meč, ktorý mal Faldhar zavesený na boku. „Kde je Durgind?“
„Skrytý v mojej izbe. Dobre skrytý. Nie som taký hlúpy, aby som sa tu premával s gwirlinovým mečom. Neboj sa, nikto ho neukradne,“ dodal Faldhar a od hostinského si vypýtal ďalší pohár baudarathského. „Ako si ma vlastne našiel? Nikomu som nepovedal, že idem do Divrachu.“
Margrau vyceril deravé zuby a zasmial sa. „Myslíš si, že by ťa rád len tak spustil z očí? Veľmajster ťa nechal sledovať. S dobrými úmyslami, samozrejme. Si stále v mladom veku a máš len jedného syna a aj ten je vážne chorý a je dosť možné, že... Ak by sa ti nedajbože niečo stalo, tvoja línia môže nadobro zaniknúť.“ Opäť prešiel do šepotu: „Dračia krv musí byť zachovaná v priamej línii, na to nezabúdaj!“
Faldhara odpoveď neprekvapila, bol skôr zvedavý, či sa na ňu Margrau odhodlá. Rád nikdy nepriznal, že členov jeho rodiny tajne sleduje na každom kroku, aj keď to každý Dyrniadon dobre vedel. „Sú stále tu?“ spýtal sa.
Starý rytier však pokrútil hlavou. „Som tu namiesto nich. Nie je to veľmi bezpečné, no je málo takých, ktorým by som bezvýhradne dôveroval v tejto záležitosti. Dokonca aj medzi členmi rádu. Pri zdochnutých bohoch, desaťtisíc... To by presvedčilo kdekoho.“ Vtedy si všimol jeho obviazanú dlaň. „Čo si strkal ruky, kam si nemal?“
Faldhar len pokrčil plecami. „Nič to nie je, len taká nehoda.“
Nato zamával na hostinského.
* * * * *
Hostinec, v ktorom sa mali stretnúť s Ag’hízom Gul-Baurom patril aralskému prisťahovalcovi a zdalo sa, že aj väčšina hostí pochádzala z juhu. Pri takmer každom stole, ktoré nesiahali ani po kolená, stála dve stopy vysoká vodná fajka z farebného skla a pod stropom sa hromadil hustnúci dymový oblak. Miesto stoličiek sa sedelo s prekríženými nohami na pestrofarebných kobercoch, čo Margraua odetého v zbroji zjavne znervózňovalo. Faldhar s úsmevom zauvažoval, či rytierovi za tie roky ešte neprirástla oceľ k telu. Navyše, v tomto horúcom počasí to bolo nepochopiteľné o to viac, no Margrau sa stále tváril, že mu to vôbec neprekáža. Pach, ktorý z neho tiahol, bol však proti.
Steny miestnosti zdobili gobelíny a zavesené meče. V rohoch stáli na podstavcoch brnenia a pri vstupných dverách stál vypchatý odporný tvor. Ak bolo jeho účelom návštevníkov vyľakať, pri Faldharovi sa mu to na chvíľu skutočne podarilo. Ýrf mohol z diaľky pripomínať človeka, zblízka bol však pohľad naňho ďaleko odpudivejší. Telo mal článkovité, podobné chrobákom a pokryté hrubým pancierom. Mal štyri rovnako dlhé končatiny a z chrbta mu vyrastali dva páry zvláštnych údov zakončené dlhými ostňami – jedna dvojica smerovala nad hlavu, druhá k zemi.
Uprostred stropu napokon visela na reťaziach mohutná dračia lebka. Na pohľad sa mohlo zdať, že tvor, ktorému patrila, umrel len nedávno, aj keď to určite nemohla byť pravda. Horel v nej oheň a obklopená dymom pôsobila, akoby v nej stále prebývala šarkania duša. Faldhar v duchu cítil, že on a ten mŕtvy drak by mohli byť nejakým spôsobom spriaznení.
Krátko po príchode sa pri nich zastavil nevysoký plešatý Aral s hustým čiernym strniskom, na ktorého prchký Margrau okamžite a bez rozmyslu spustil: „Vy ste majiteľ tohto zadymeného pajzlu? Povedzte mi, ako tu mám v tomto sedieť na holej zemi? Neviem ako dlho už žijete v kráľovstve, no možno ste pochytili taký jeden zvyk, ktorý my Emfardanci máme – že radi sedávame na stoličkách! Viete, čo je to stolička? A nechoďte tu na mňa s nejakými poondiatymi aralskými manierami, na tie vám ja seriem. Prineste mi sem jednu poriadnu drevenú stoličku alebo niečo, na čo budem môcť uložiť svoju šesťdesiatročnú riť. Rozumiete mi, alebo vám to mám zopakovať v tej vašej hatlanine?“
Muž sa na Margraua díval s vytreštenými očami a Faldhar čakal, že sa medzi tými dvoma strhne hádka. Miesto toho však Aral pokrčil plecami a s predstieraným pokojom odvetil: „Ja to tu len prevádzkujem, páni, majiteľ tu dnes nie je. Viete, keby to bolo na mne, tak to tu zariadim trochu modernejšie, ale zákazníci by mi tu na to len nadávali.“ Ľútostivo krútil hlavou a ťažko si povzdychol.
„Tak čo s tým teda bude?“ ozval sa Margrau, ktorý ho akoby vôbec nepočúval.
„Nuž, nemám síce veľmi vo zvyku robiť takéto veci... Ale že ste to vy, páni, nejaké stoličky vám už zoženiem. Fajku si asi nedáte, čo? Prinesiem niečo na pitie? Čaj?“
„Môžem osrať tvoje čaje, prines mi pivo a poondiatu stoličku!“
„A ja poprosím víno,“ ozval sa konečne Faldhar s až príliš umelo prateľským tónom. „Červené, baudarathské. Stoličku netreba.“
Aral sa však nezatváril príliš nadšene. „Veľmi ma to mrzí, pane,“ pohliadol späť na Margraua, „ale pivo nemáme. Aj by som ho ponúkal, ale nikto si ho tu nikdy nepýta. Chápete, ja by som ho tu nikdy nevypredal. Na to sa chodieva inam. V uličke nad nami je jedna moderná taverna. Sem mi väčšinou prichádzajú mladí Arali, čo sa chcú niekde zašiť, vyhnúť sa povinnostiam, zafajčiť si a k tomu si dajú nejaký čaj, občas víno, ako tuná pánko.“
Margrau sa nakoniec podvolil. Keď už mali karafu a čaše s baudarathským konečne pred sebou, zišiel po schodoch Ag’híz Gul-Baur – Faldhar to vedel podľa rytierovho výrazu v očiach, keď muža zbadal. Zdalo sa, že nemá viac ako tridsať, aj keď zovňajšok južanov často klamal, a pleť mal ešte tmavšiu než väčšina Aralov, ktorých kedy stretol. Vysoký mohol byť temer šesť a pol stopy – o niečo menej ako Faldhar, temeno hlavy mal oholené dohladka a oči čierne ako obsidián. Prišiel sám, ozbrojený zahnutou šabľou, a hneď si k dvojici prisadol. Margrau už sedel s rozvalenými nohami a obzeral sa po mužovi, ktorý mu sľúbil stoličku. Ten sa však pred chvíľou kamsi vyparil.
„Zdravím vás s úctou, priatelia,“ prihovoril sa im Ag’híz Gul-Baur takmer dokonalou ezarčinou. Sadol si na zem a prekrížil si nohy. „Som rád, že môžem...“
„Nechaj si tie táraniny a prejdi k veci,“ prerušil ho Margrau. „A už som ti hovoril, že nie som žiaden tvoj posratý priateľ, tak nechápem, načo to stále vyťahuješ. Ach, vy Arali...“ Margrau si znechutene odfrkol a obzrel sa po prevádzkarovi.
Ag’híz sa zamračil, no nenechal sa starým rytierom vyviesť z miery a svoj pohľad uprel na Faldhara. „Hm, čakal som, že tu dnes stretnem nejakého, ako to vy Ezari hovoríte? Knihomrva?
„Najskôr myslíte knihomoľa,“ pousmial sa Faldhar.
„Och, áno, áno. Ale miesto toho... Nuž, pôsobíte na mňa ako obor. Tipoval by som vás skôr na veľkého bojovníka. Aj keď sedíte, odhadujem, že môžete mať, hm, sedem stôp?“
„Trafili ste,“ prikývol Faldhar, ktorému sa úlisné chovanie toho Arala príliš nepozdávalo. „Volajú ma Ulgír.“
„A ja som Ag’híz Gul-Baur,“ odvetil Aral a podal mu ruku. „Dobre teda, prejdem k jadru našej záležitosti. Margrau vás už iste informoval, že moja rodina trpí rubínovým morom. Podobne ako váš syn, ako som sa dozvedel.“
„Vraj viete o nejakom zázračnom lieku,“ povedal Faldhar na rovinu. Stále neveril, že by niečo také mohlo byť možné.
„Mám indície, že existuje. Pred dvoma rokmi som sa náhodou dostal k jednému vzácnemu rukopisu, prekladu starých textov Ygelivov, ehm, Staviteľov, ako hovoríte vy Ezari. Jeho odpis mám ukrytý na bezpečnom mieste a ak usúdite, že moja ponuka stojí za prijatie a pridáte sa k mojej výprave, dám vám ho k dispozícii.“
„Preklady? Margrau vravel, že potrebujete niekoho, kto pozná ygelivský jazyk.“
„Áno. Žiaľ, spomínaný rukopis bol v zlom stave a mnohé strany boli prakticky nečitateľné. Podarilo sa mi však získať odpis pôvodného textu. Zdá sa, že by sa mal liek nachádzať v ruinách jedného nebeského mesta. Ak som správne pochopil všetky nápovede, ide o Zul Duramar v srdci Šehregskej púšte. Potvrdenie mojich domnienok je už na vás, Ulgír.“
Faldhar tú informáciu neprijal s nadšením. Šehregská púšť bola rozsiahla vyprahnutá oblasť tiahnuca sa územím Aralov po stranách veľkého toku menom Beg Muhal. Nevedel si predstaviť, ako by ňou mohli v tomto období prejsť. „Máte loď?“
„Som dohodnutý s jedným razh’khulluphským obchodníkom, až sa skončia trhy. Plavbu, pravdaže, uhradím sám. Loďou sa však po Beg Muhale dostaneme len do Razh’Khulluphu, za ním bude rieka v tomto čase príliš plytká. V meste doplníme zásoby a vyrazíme k Zul Duramaru na koňoch a ťavách. Za ideálnych okolností bude pochod trvať asi týždeň.“
Medzičasom konečne priniesli Margrauovi stoličku a Ag’hízovi mätový čaj. Rytier sa tak čnel nad dvojicou svojich spoločníkov ako socha dávneho bohatiera a z posmeškov ostatných hostí si zjavne veľa nerobil. „Nejako mám pocit, že nám nehovoríš všetko,“ povedal s čašou vína v ruke. „Ak ma pamäť neklame, v púšti okolo Zul Duramaru sú ýrfoviská. Tie len tak neobídeme. A keby aj, nebude nás dosť, aby sme sa ubránili, ak sa niečo strhne.“
„O ýrfoch viem,“ povzdychol si Ag’híz. „Vybavil som však ozbrojený sprievod. Dva tucty žoldnierov sa k nám pripoja ešte tu v Divrachu, ďalšia dvadsiatka chlapov na nás má čakať v Razh’Khulluphe. Spojka v meste sa o to postará. K zrúcaninám sa potom dostaneme cestou medzi ýrfoviskami. Chápem, že sa vám to môže javiť nebezpečné, ale inú možnosť nemáme.“
Margrau muža počúval s pohŕdavým výrazom a Faldhar čakal len na to, kedy si pred ním odpľuje. Našťastie to neprišlo. „Počúvaj ma, chlapče,“ povedal rytier opovržlivo, „s ýrfmi som už mal tú česť. Boli nás dve tisícky. Dve posrané tisícky! Mnohí z mojich spolubojovníkov, mojich priateľov, už mali za sebou desiatku krvavých bitiek. Vedeli sme do čoho sa to rútime, no vrátilo sa nás ani nie sto – zlomených na duchu, poniektorí do konca života zmrzačení. Ja som mal šťastie, bol som mladý a stál som v tyle. Keď sa dalo, zobral som nohy na plecia a nehanbím sa za to. Každý by to urobil.
Och, ale ýrfovia teba ani tých tvojich prisprostých žoldnierov isto len tak nezabijú, to nie. Také šťastie mať nebudete. Miesto toho vás zaživa stiahnu do svojich dier a nakladú do vás vajíčka, z ktorých sa vyliahnu palec veľké larvy a tie vás potom pomaly rozožerú, až z vás nezostanú ani holé kosti. Väčšiu cenu má pre nich ten kto dýcha, ako mŕtvola. Na tej sa totiž dlho živiť nemôžu, lebo ju prv ako oni zlikvidujú zdochlinožravé červy.“
Ag’híz, vzhliadajúci na vysoko sediaceho Margraua nasucho preglgol. „Urobím, čo musím. Zul Duramar je podľa všetkého náš cieľ. Ak s tým máte problém, nájdem si niekoho iného. Ak nie, zajtra na úsvite vás tu budem čakať a v mojej izbe preberieme detaily.
A ešte jedna vec.“ Z vrecka vytiahol malý zvinutý list papiera a položil ho na stôl. „Je na ňom veta v nejakom ygelivskom dialekte, ktorú zatiaľ nikto nedokázal preložiť. Dávno pred zamorením ýrfmi ju zo stien Zul Duramaru odpísal istý potulný mág menom Ezil Ekhlin. Veril, že jej rozlúštenie by mu otvorilo cestu k svätyni v najvyššom bode nebeského mesta. Vraj nad ňou strávil celých dvadsať rokov, no bezvýsledne. Má pre nás veľkú cenu, Ulgír, preto by sa nemala dostať do zlých rúk. Berte to, prosím, ako záruku dôvery – obojstrannej, ako si dovolím dúfať.“ Nato vstal a ako aralský zvyk kázal, mierne sa uklonil. „Nepoviem zbohom ani dovidenia. Ak sa už neuvidíme, potom vám obom želám veľa šťastia.“ Otočil sa a pomalým krokom odkráčal preč.
Faldhar ho sledoval, kým za sebou pri odchode nezabuchol dvere. Uvažoval, či je za jeho odvahou hlúposť, ako tvrdil Margrau, alebo strach o život jeho rodiny. Rubínový mor zabíjal síce pomaly, no nikomu sa nepodarilo z jeho zovretia uniknúť. Na telách chorých sa tvorili lesklé červenkasté fľaky, ktoré časom stvrdli a skryštalizovali. Priekupníci ich zvykli odsekávať z mŕtvol a predávať na čiernom trhu ako lacné napodobeniny drahokamov.
Nikto netušil, odkiaľ rubínový mor prišiel alebo čo presne ho spôsobovalo. Mnohí jeho pôvod pripisovali náhlej smrti jedného zo starých bohov rok predtým, než sa nakazili prví ľudia. Vraj je to kliatba, ktorú uvalil na ľudstvo, než naposledy vydýchol. Objavovali sa dokonca zvesti, že je to znakom blížiaceho sa konca sveta. Než sa pred desaťročím podarilo jeho šírenie spomaliť, vyhubil podľa niektorých odhadov tretinu z celého obyvateľstva kontinentu. Ešte pred siedmimi rokmi spôsobil vymretie jedného menšieho mesta v severozápadnom Emfardane – práve tam zastihol aj Faldharovu rodinu.
Ten rečiam o hneve mŕtvych bohov či o konci sveta neveril. Radšej dúfal v nádej. Jeho syna ratovali už siedmy rok – nemohol sa hýbať ani rozprávať, len občas pohol hlavou či pomaly zažmurkal na znak, že vníma. Nebyť kirdianskych čarodejov, v ukrutných bolestiach by zomrel už dávno. Choroba vždy prichádza pozvoľna a neraz trvá celé mesiace, kým ju u človeka odhalia.
Ak taký osud čaká celú Ag’hízovu rodinu, potom jeho odvahe rozumel.
Pohľad mu padol na drobný zvitok pohodený uprostred nízkeho stola. Vzal ho do ruky a keď ho rozvinul, uvidel ešte nezaschnutým atramentom napísanú vetu vo forme ygelivského písma, akú videl za celý život len párkrát. V neznámom dialekte Staviteľov nebeských miest tam stáli tri slová, ktoré mu nedávali žiaden zmysel:
ATAING · ETH-ISHUE · IEKHOA
„Idem do toho, Margrau.“ Sám neveril, že tie slová vyslovil nahlas.

1. kapitola
2. kapitola 
3. kapitola 
4. kapitola 
5. kapitola
6. kapitola
7. kapitola
Epilóg


Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Targaryen, na ktorého sa zabudlo

Popri troch veľkých rodoch Západozemí , ktoré došli do svojho zániku, to od samého začiatku majú na mále aj Targaryenovci, ktorí len so šťastím ušli úplnej skaze počas Robertovej rebélie. Na samom začiatku seriálu nám boli predstavení dvaja, podľa všetkého poslední zástupcovia rodu – Viserys, známy aj ako Žobrácky kráľ, a jeho mladšia sestra Daenerys, ktorá to, na rozdiel od svojich dvoch bratov, dotiahla vo veľkom štýle až do konca poslednej série a zdá sa, že najlepšie časy stále nemá za sebou. Postupom času sa však ukázalo, že neboli jedinými žijúcimi príslušníkmi kedysi najmocnejšieho rodu Siedmich kráľovstiev. Ak opomenieme udalosti v knihe a „Mladého Griffa“, ktorý sa vydáva za Rhaegarovho syna Aegona (a rôzne nepotvrdené teórie o súrodencoch Lannisterových), videli sme v seriáli piatich žijúcich Targaryenov (vrátane bastardov). Ak ste už začali rátať, trochu vám to uľahčím – tí, ktorí si ešte spomínajú na prvú sériu, k prvej dvojici akiste hneď prirátali maestera Ae

Recenzia: Rytier Siedmich kráľovstiev

Autor:                        George R. R. Martin Žáner:                        fantasy Rok vydania:            1998 (The Hedge Knight), 2004 (The Sworn Sword), 2010 (The Mystery Knight) České vydanie:          Argo, 2014 Slovenské vydanie:   Tatran, 2017 G. R. R. Martin sa už pred rokmi rozhodol obohatiť vtedy ešte len vznikajúcu ságu Pieseň ľadu a ohňa o sériu prequelových noviel, ktoré by tvorili svoj vlastný, menší príbeh, dejovo predbiehajúci udalosti z Piesne o celé dekády. Zbierka s názvom Rytier Siedmich kráľovstiev obsahuje tri relatívne krátke novely o rozsahu asi 80 až 100 strán. Tie rozprávajú príbeh mladého rytiera Dunka, ktorý sa počas jedného rytierskeho turnaja zhodou náhod zoznámi s chlapcom, ktorý sa mu predstaví ako Egg (v angličtine ide o slovnú hračku – egg, teda „vajce“, odkazuje na jeho plešatú hlavú, ale tiež je to skratka jeho pravého mena Aegon). Z obyčajného a miestami celkom drzého chlapca sa napokon vykľuje vnuk vtedajšieho kráľa Dae

Veľké rody Hry o tróny, ktoré došli k svojmu zániku

Dlhú dobu to vyzeralo, že spomedzi všetkých veľkých rodov Západozemí to majú najviac namále Starkovci, ktorí postupne umierali ako na bežiacom páse. Nakoniec to však boli iné rody, ktoré v seriálovej verzii Hry o tróny došli až do štádia vymretia. Baratheonovci z Búrkového konca Po Robertovej rebélii jeden z najmocnejšách rodov Siedmich kráľovstiev, ktorý pôvodne vládol oblasti Stormlands (Búrkové zeme). Najmladší z veľkých rodov vznikol počas Dobyvateľskej vojny Aegona I. Targaryena a jeho zakladateľom bol jeho údajný nevlastný brat Orys Baratheon. Ten získal celú oblasť, ktorá predtým patrila rodu Durrandonovcov, aj s ich sídelným hradom ako vďaku za zabitie posledného Búrkového kráľa Argilaca. Svoju moc nad nadobudnutým územím spečatil manželstvom s Argilacovou dcérou Argellou. Sám Robert sa kráľom nestal len vďaka víťaznej vojne. Je málo známym faktom, že bol bratrancom z druhého kolena Rhaegara Targaryena (jeho stará mama bola Rhaella Targaryen, dcéra Aegona V. zn