Preskočiť na hlavný obsah

Posledné svetlo Ygelivov - 2. kapitola


II
Na palube Tigra


Vzduch v izbe bol napriek postupujúcej noci takmer nedýchateľný. Navzdory tomu však sedel zavretý medzi štyrmi stenami, s pohľadom zaboreným do zväzku žltých papyrusových listov, na ktoré mu z čela padali kropaje potu. Margrau zatiaľ diskutoval vo vedľajšej komnate s Ag’hízom. Zrejme preberali možnosti, ako sa pri pochode k Zul Duramaru vyhnúť ýrfoviskám.
Faldhar sa nedivil, že tak rýchlo zmenil názor na celú vec. Kolónie ýrfov boli príliš nebezpečnou prekážkou na to, aby ju mohli brať na ľahkú váhu a riskovať hoc aj pre nájdenie zázračného lieku. Sám síce v živote, a ďakoval za to všetkým živým aj mŕtvym bohom, nestretol dýchajúceho ýrfa, no Margrauov príbeh o dávnej bitke počul veľakrát a v ďaleko detailnejších podobách. Ak sa im nepodarí nájsť bezpečnú trasu, tak nám nemusí pomôcť ani celá armáda Ral Mulgadu, uvažoval v duchu, keď na krátky okamih odvrátil zrak od textov. A celé moje bádanie bude len zbytočná strata času.
Viac než ýrfovia ho však nateraz zamestnávala hrubá kniha. Našťastie z nej potreboval preložiť len určité pasáže. Texty boli pred tisícročiami odpísané z ruín niektorých nebeských miest a zväčša pojednávali o histórii Staviteľov, ktorí sami seba nazývali Yh-gue-liveh – z čoho Arali vytvorili skomoleninu Ygeliv. Žiaľ, obsahovali primnoho slov, ktorých význam nebol stále úplne jasný. Navyše sa zdalo, akoby zaznamenávali dejiny len do určitého momentu dávno pred tým, ako zo sveta bez stopy zmizli.
Od istého času, tisícky rokov pred tým náhlym a nevyjasneným odchodom ktoviekam, vytvorili len pár krátkych textov a tie zväčša nedávali zmysel. Aj preto sa Faldhar nedivil, že napriek všetkým tým dochovaným záznamom sa toho o Staviteľoch vedelo tak málo. Monumenty, ktoré po nich zostali, hoc zrúcané a často pripomínajúce len hŕby zhrdzavenej ocele, stále siahali mnoho míľ k nebeskej klenbe a predsa o ich budovateľoch nikto s určitosťou nevedel povedať, kým vlastne boli a čo sa s nimi stalo. Ani Arali z okolia Saglifahu v Ral Gemuene, Ag’hízovej domoviny, priami potomkovia prvých otrokov privezených Staviteľmi z veľkého kontinentu na západe sveta, už s istotou nepoznali pravdu. Jazyk Ygelivov sa stal doménou niekoľkých učencov a obyčajní ľudia ho už celé tisícročia nepoužívali.
Faldhar potreboval v prvom rade zistiť, či sú informácie o zázračnom lieku v Zul Duramare pravdivé. Zatiaľ natrafil len na náznaky niečoho, čo mohlo byť popisom rubínového moru. Stavitelia to nazývali ga-gue-y’ak. Časté však boli zmienky o nejakom záhadnom Svetle Ygelivov. To slovné spojenie ale nebolo jednoznačné. Z kontextu sa totiž zdalo, že koreň, ktorý preložil ako svetlo, mohol rovnako pravdepodobne znamenať oheň či blesk, alebo pomenúval nejaký iný, jemu neznámy druh energie. Navyše zo súvislostí ani z vetnej skladby nebolo úplne zrejmé, či ide o označenie nejakej abstraktnej sily alebo snáď o meno osoby. Ygelivské písmo nerozlišovalo veľké a malé litery a v odpisoch boli niekedy celé pasáže transkribované do písma Aralov, čím sa mohol význam viet nechcene pozmeniť. Našťastie, aralské písmená poznal Faldhar ďaleko lepšie ako ich reč.
Krátko po polnoci sa pri svetle lampáša konečne dostal k niečomu, čo autor textu pomenúval mu-su’e-thak. Opis tej veci sa skutočne javil byť opisom nejakého lieku. Doslova čítal o záhube Na jednom mieste sa mu-su’e-thak a ga-gue-y’ak nachádzali v jedinej dlhej vete spolu s ygelivským slovom pre Zul Duramar. Faldhar ju preložila opoznámkoval takto, aj keď jej skutočný význam mohol byť trochu iný:

„Keď na nás dopadlo kladivo menom ga-gue-y’ak (tu sa nazdávam, že ide o ygelivský názov pre rubínový mor) a svet bol zahalený do chmár smrti a žiaľu, vystúpil vyslanec na výšiny ‚Ma’ag-gah‘ (toto je nepochybne pôvodné ygelivské meno Zul Duramaru), kde pod hviezdnou klenbou strážili Svetlo Ygelivov. Tam vzal mu-su’e-thak (snáď ide o liek, ktorý tak úmorne hľadám), a vrátil život tým, ktorí oň prichádzali.“

Uvažoval, že Svetlo Ygelivov môže byť späté s nejakým ochranným božstvom. Stavitelia mali podľa známych faktov veľmi blízky vzťah ku hviezdam, no o ich bohoch sa toho veľa nevedelo. Niektorí sa domnievali, že boh Aralov menom Zairu Lym má svoj pôvod práve v ygelivských tradíciách, no v prepisoch ich textov sa nikde nespomínal. Aralskí kňazi a učenci to vysvetľovali tým, že vyslovenie či zapísanie mena ich boha bolo pre Ygelivov zapovedané a trestané smrťou.
O ich vzťahu ku hviezdam sa však vedelo o čosi viac. Skúmali ich a dávali im mená a podľa niektorých aralských povestí žijú teraz medzi nimi. Svetlo Ygelivov tak mohlo byť zosobnenie jednej z nich – bôžik, ktorý mal ich mesto chrániť. Možno pred nepriateľom, možno pred chorobami. To by dávalo zmysel. Každopádne, tá krátka pasáž bola to najcennejšie, čo dosiaľ našiel a hneď s tým šiel za Ag’hízom, ktorého vytrhol zo spánku. Margrau bol už dávno preč, aj keď sa Faldhar nazdával, že to bol len bluf a v skutočnosti si na noc prenajal nejakú neďalekú izbu, aby mohol byť v prípade núdze nablízku.
Ktovie prečo sa zdalo, že Ag’híza viac než informácia o lieku zaujala zmienka o onom Svetle Ygelivov. Na nič konkrétne sa však nepýtal, len Faldharovi oznámil, že loď bude pripravená v deň, na ktorom sa predtým dohodli. Zväzok ygelivských textov mu nechal, nech na ňom môže naďalej pracovať, a tak sa tej noci rozlúčili.
* * * * *
Galéra Karmínový Tiger patrila k najväčším lodiam v prístave. Faldhar jej dĺžku z diaľky odhadol na stopäťdesiat stôp, bola štíhla ako šíp a možno aj taká rýchla. Okrem dlhých vesiel ju pri priaznivom vetre hnali dopredu aj plachty zavesené na trojici vysokých sťažňov – plachta zvinutá na rahne toho prostredného musela byť vo výške najmenej sto stôp. Zo špičky lode vyrážalo dopredu dlhé, železom obyté baranidlo. Faldhar sa dovtípil, že slúžila skôr ako sprievodné plavidlo pomalším nákladným lodiam, ktoré mali vyplávať krátko po nich.
Pri dokoch na nich čakal aj ozbrojený sprievod. Vyše dve desiatky žoldnierov – Prevažne Ezari a zopár Aralov a miešancov, sa mali spolu s koňmi nalodiť na nákladné lode, kým galéra bola rezervovaná preňho, Margraua a Ag’híza Gul-Baura. Faldharovi začalo byť v tej chvíli podozrivé, odkiaľ má ten na pohľad obyčajný muž toľko zlata. Na nič sa ho ale nepýtal. Bolo lepšie, keď obaja o tom druhom vedeli iba toľko, koľko bolo pre výpravu nevyhnutné.
Keď si ešte pred nalodením premeriaval žoldnierov, pri troch tvárach zatušil, že ich už niekde videl. Margrau na zmienku o tom len pokrčil plecami a utrúsil, že to je teraz ich najmenšia starosť.
„Meč?“ hlesol potichu rytier, keď už po úzkom mostíku vchádzali na palubu.
Faldhar končekmi prstov potľapkal rukoväť zbrane, ktorú mal zavesenú na boku.
„Nie ten. Myslel som...“
„Aha,“ pochopil konečne Faldhar. „Je dobre skrytý, medzi batožinou.“ Letmo sa obzrel za otrokom, ktorý ju niesol v tesnom závese za nimi.
„Hm, len dúfam, že naozaj dobre. Ak ho nájde nejaký kretén, zhorí celá loď a všetci podochneme na dne mora.“

Majiteľ Karmínového tigra bol mladý obchodník z Razh’Khulluphu menom Hizivah Ragal. Faldhar ho raz videl na trhoch. Podľa zovňajšku a priezviska bol prinajmenšom polovičný Ezar. Počas plavby ho však bolo vídať málokedy. Bol totiž taký obézny, že sa ledva udržal na nohách. Časť posádky ho dokonca potajme prezývala Púštny slon.
Kapitán lode bol však z iného cesta. Dlhovlasý Aral s bradou zapletenou do troch vrkočov a temnými očami pripomínal skôr sochu z obsidiánu, než živého človeka. Faldhar sa jeho pravé meno nikdy nedozvedel, no párkrát počul, ako ho ktosi nazval Čierny Tiger. Akoby ho s loďou spájalo niečo viac, než len more a úloha kapitána. Z neho si posmešky nerobil nik.
Dve kajuty, ktoré dostali, sa nachádzali hneď vedľa Tigrovej – Faldhar sa o tú svoju delil s Margrauom. Okrem páru postelí, jednej skrine na šatstvo a olejovej lampy v nej nebolo nič. Všetko bolo pripevnené tak, aby sa to pri kolísaní na vlnách ani o kúsok nepohlo. Akurát vo Faldharovi sa hýbalo všetko.
Prvý deň na mori pre neustále závraty, nevoľnosť a dávenie Ag’hízovu knihu ani na okamih neotvoril. Nechápal, ako môže niekto stráviť na lodi celý život. Zdalo sa však, že nikoho z posádky a dokonca ani Margraua podobné problémy netrápia. Od detstva počúval, aký je jeho rod výnimočný, že jeho krv pochádza z drakov a nijaký smrteľník sa mu preto nevyrovná. Teraz si však pripadal ako potkan v mykajúcej sa papuli loveckého psa. Čakal len na to, kedy v jeho zuboch konečne vykrváca, aby sa tá mizéria raz a navždy skončila.
Prvý raz vyšiel na palubu Karmínového tigra na poludnie druhého dňa od vyplávania. Po dlhom čase bola obloha nad nimi zatiahnutá mrakmi, no aj tak to stále nevyzeralo na dážď.
Eimerský záliv naňho pôsobil pokojným dojmom. V noci minuli ostrov Yzdar, na ktorom stál rovnomenný prístav. Jeho vzdialená silueta teraz zdobila horizont západne od nich. Za galérou šla v zástupe štvorica širokých nákladných lodí a v diaľke videl niekoľko ďalších osamotených veslíc a plachetníc idúcich všetkými smermi. Oni sa práve blížili k Slobodným prístavom, ktoré ležali na polostrove v najvýchodnejšej časti zálivu. Za nimi už bol Búrlivý oceán, na ktorom sa ich cesta stáčala na juh.
 Čierneho tigra našiel stáť vzadu pri kormidle. Netušil, či hovorí ezarčinou, a tak sa len oprel o zábradlie a díval sa smerom k vzďaľujúcemu sa Yzdaru, z ktorého zostal už len neurčitý fľak. Keď sa obzrel, zbadal nad pobrežím približujúcim sa z juhovýchodu krúžiť kŕdeľ obrovských albatrosov.
„Keby nás nespomaľovali, už by sme boli za zálivom.“ Faldhar sa za ostrým hlasom rýchlo otočil – patril Čiernemu tigrovi.
„Prosím?“
„Keby nás nebrzdili tie nákladné lode, boli by sme už za zálivom, v Búrlivom oceáne,“ zopakoval so silným aralským prízvukom kapitán. Teraz ho desil o čosi menej, než keď ho zbadal prvý raz. „Hizivah nepredal ani polovicu tovaru. Lode sú ťažké a pomalé. Zdržujú nás.“
„Aha,“ prikývol Faldhar a obrátil sa smerom k nemu. „Čo vlastne prevážajú?“
„Korenie, drahé dreviny... Tá úplne vzadu je plná sudov baudarathského vína. V Razh’Khulluphe ho Hizivah predá za trojnásobok.“
„To sa mu asi vyplatí,“ utrúsil Faldhar. Obchody nikdy neboli jeho obľúbenou témou.
„Nebyť vás, bol by aj tak v strate. Ten váš priateľ je bohatý muž.“
„Hm, zrejme myslíte Ag’híza. Popravde sám neviem, odkiaľ na to má. Poznáme sa len krátko.“
Čierny tiger otočil kormidlom na sever, aby sa galéra vyhla plytčinám a ostrým skalám vytŕčajúcim z mora. Ostatné lode ju ako na povel nasledovali. „Ste žoldnieri?“
„Ja nie,“ odsekol Faldhar. „Tí na druhej lodi áno.“
„Nemám rád žoldnierov. Drahým kovom veria viac než svojim pánom.“
„Hm, myslel som, že aj vy...“
Čierny tiger mu venoval krátky bodavý pohľad. „Mňa si Hizivah neplatí. Robím to, aby som splatil dlh voči jeho mŕtvemu otcovi. Väčšina mojej posádky sú otroci. Ostatní sú tu, lebo nemajú kam inam ísť.“
„Otroci... A tým nebodaj veríte? Nebojíte sa, že vám chcú v spánku podrezať hrdlo?“
„Nie. Otrok totiž verí. Otrok má svojho pána za boha a rana bičom je preňho modlitbou aj odriekaním. Veriaci muž svojho boha nezradí.“
„Ale povstania otrokov už boli. Aj keď nie veľmi úspešné...“
„Otroci povstávajú, lebo prestanú veriť v božskosť svojho pána. Dobrý pán im ju pripomína každý deň.“
„Ale vy hádam neveríte, že ste ich boh.“ Faldharovi prineskoro skrslo, či tým už nezašiel priďaleko.
Čierny tiger chvíľu mlčky stál a pozoroval rozširujúci sa oceán pred nimi. Keď sa konečne zdalo, že sa schyľuje k odpovedi, objavil sa na palube Ag’híz, ktorý okamžite zamieril za nimi.
Čiernemu tigrovi sa prihovoril v aralčine, z ktorej Faldhar vyrozumel len pozdrav a niekoľko slov, ktoré si nedokázal pospájať do kontextu. V duchu sa pousmial nad tým, že ovláda reč, ktorú už celé tisícročia nik nepoužíva a pritom sa ledva dorozumie s Aralmi, ktorých je vraj na svete dvakrát viac ako Ezarov.
Nato sa Ag’híz obrátil k nemu: „Verím, Ulgír, že vaša nevoľnosť už ustúpila. Čas sa kráti a pred sebou máme stále dlhú cestu a hlavne veľa práce.“ Faldharovi už len pomyslenie na nevoľnosť nerobilo dobre.

V Ag’hízovej komnate našli Margraua, ako pozerá do narýchlo načrtnutého plánu okolia Zul Duramaru. „Čarodejníkov síce z duše neznášam,“ nadhodil, keď vošli dnu, „no až tam budeme, zopár by nám ich padlo vhod.“
„Pravdupovediac som nad tým uvažoval, no najať nejakého schopného by ma stálo viac zlata ako všetci tí žoldnieri dohromady,“ vysvetlil Ag’híz a ponúkol Faldharovi miesto v kresle pri neveľkom okrúhlom okne s výhľadom na pobrežie. Jeho kajuta bola len o čosi menšia, s jednou posteľou a malým štvorcovým stolíkom pri kresle.
„Zdalo sa mi, že nemáte hlboko do vrecka,“ skonštatoval Faldhar prekvapene, keď sa usadil.
„Mám isté zdroje, to nepopieram,“ prisvedčil Ag’híz, „ale sú obmedzené. Napokon, bez vášho pátrania nám môžu byť na nič. Margrau mi už povedal, že ste včerajší deň strávili v posteli. Chápem, že pre vás táto plavba nie je jednoduchá, no verím, že ste na svoju časť úlohy nepozabudli.“
Faldharovi prichádzalo opäť nevoľno, no snažil sa na to nemyslieť. „Na nič som nezabudol,“ odvetil po hodnej chvíli. „Vlastne, vlastne na to všetko musím myslieť odkedy som prvý raz čítal zvitok s tým nápisom.
Ten liek... hm, o jeho existencii už nepochybujem. Texty sú síce napísané nejasne, no dá sa z nich... dá sa z nich vyčítať, že ho uskladnili niekde blízko Zul Duramarskej svätyne, ktorú...“ Z čela si zotrel pot a pokračoval: „Blízko svätyne, ku ktorej mal namierené ten mág, ten Ezil Ekhlin. Možno priamo v nej. Ak sú moje domnienky správne, to Svetlo Ygelivov, stále netuším, čo to vlastne je, sa nachádzalo na rovnakom mieste. Najviac... Najviac sa mi pozdáva hypotéza, že šlo o stelesnenie nejakého ochranného božstva.“
„Vyzerá to, že sa to božstvo na všetkých Ygelivov zvysoka vysralo,“ nadhodil s úškrnom Margrau.
Faldhar na okamih zatvoril oči a zhlboka sa nadýchol. „Nemáte niekto vodu?“
Ag’híz mu podal svoj flakón a kým Faldhar pil, Margrau už s vážnejším výrazom povedal: „Ak ti nie je dobre, nemusíme teraz tie veci rozoberať.“
Faldhar však na jeho poznámku nereagoval, akoby ju ani nepočul, a pokračoval ďalej: „Tá svätyňa sa nachádza na vrchole mesta, vo výške asi troch míľ. Dúfajme, že v časti, ktorá je neporušená a hlavne stále prístupná. Inak by bola vyšla naša námaha vnivoč. Tak či onak, to mesto je také rozľahlé, že cestu k nej nemusíme nikdy...“
Naplo ho a vybehol do svojej izby, kde obsah svojho žalúdka vyvrátil do dreveného vedra.
Po chvíli si uvedomil, že Margrau stojí za ním. Rytier zatvoril dvere. „Toto sa mi nezdá,“ zašeptal. „Ako ťa môže takto zlomiť nejaká poondiata morská choroba? Rubínový mor, to by som ešte pochopil, ale toto...“
Faldhar neodpovedal a pomaly sa postavil na rovné nohy. „Som len človek, Margrau,“ hlesol napokon a vykročil k Ag’hízovej kajute. Rytier čosi nesúhlasne zamrmlal a šiel za ním.
Aral sa nervózne prechádzal od steny k stene. Keď ich zbadal, mal v tvári netrpezlivý výraz. „Je vám už lepšie, Ulgír?“
„Ani nie,“ odvrkol Faldhar pravdivo a chytro si opäť sadol. Cítil, ako mu po čele steká pot. Musela naňho ísť horúčka. Nikdy nič podobné necítil. Dračia krv v jeho žilách ho pred chorobami mala chrániť. Margrau mal zrejme pravdu, že čosi nie je v poriadku. „Ale môžeme pokračovať,“ dodal napokon. Pretvárka, že sa nič nedeje, mu v tej chvíli veľmi nešla.
„Tak teda si to všetko zrátajme,“ začal Ag’híz. „Liek existuje a je, alebo prinajmenšom kedysi býval, uskladnený v Zul Duramare. Tá... tá svätyňa, dočítali ste sa o nej niečo viac? Viete už, čo znamená tá veta?“
Faldhara zarazilo, že ho tak zaujíma práve svätyňa, no spomenul si na jednu vec, ktorá by ho mohla upútať. V jednej stati sa písalo, že do nej môže vstúpiť len ten, kto podstúpi akýsi rituál nazvaný ma’yl-ehan. Prekladom si istý nebol, no najviac prípustné sa mu javili možnosti vyrieknutie pravdy a preukázanie znalostí. Vybrať medzi nimi si nevedel a všetko jeho ďalšie pátranie zakaždým skončilo pri onej vete.
Pri pokusom o dopátranie sa k jej významu jeho znalosti ygelivčiny jednoducho nestačili – korene síce vyzerali byť ygelivské, no mali jemu neznáme významy. Mohol to byť zabudnutý dialekt alebo jednoducho iná reč. Verilo sa, že Ygelivovia rozprávali desiatkami rôznych jazykov a to, čo ľudia považovali za „ygelivčinu“, bol len ten najpoužívanejší z nich podobne, ako je vysoká aralčina pre Aralov a cellanthírska ezarčina pre Ezarov. Z iných ygelivských jazykov sa však väčšinou našli len krátke fragmenty a máloktorý z nich dokázali učenci preložiť. Aj keby bol nápis v jednom z nich, Faldharove vedomosti tak ďaleko nesiahali.
Keď sa o tom zmienil Ag’hízovi, ten konečne prestal chodiť po kajute a sadol si na posteľ vedľa Margraua. Chvíľu bolo ticho. Faldhar sa snažil nemyslieť na malátnosť a vzdorujúci žalúdok a rytier upieral zrak k oknu, za ktorým sa na neďalekých brehoch črtali chatrče rybárskych osád.
„Zostáva nám ešte niekoľko dní plavby,“ povedal napokon Ag’híz. „Až odhalíte význam tej vety, Ulgír, dajte mi vedieť. Myslím si, že niekdajšia prítomnosť toho lieku v Zul Duramare je nesporná, teraz len musíme odhaliť, či je naozaj stále tam. A to sa nám podarí jedine vďaka tej vete.
V Razh’Khulluphskej knižnici sa nachádzajú staré plány nebeského mesta vytvorené samotným Ezilom Ekhlinom. Som presvedčený, že s ich pomocou nájdeme správnu cestu. Teraz by som bol rád, keby ste ma nechali osamote.“

1. kapitola
2. kapitola 
3. kapitola 
4. kapitola 
5. kapitola
6. kapitola
7. kapitola
Epilóg

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Recenzia: Rytier Siedmich kráľovstiev

Ako stvoriť uveriteľný fiktívny svet - 1. časť - Prostredie

Ako stvoriť uveriteľný fiktívny svet - 5. časť - Draky