Posledné svetlo Ygelivov - 3. kapitola

III
Spojka v meste

Prova Karmínového tigra vchádzala do rozvodnenej delty Beg Muhalu. Od vyplávania z divrachského prístavu ubehol takmer týždeň. Faldharova nevoľnosť, nech bola spôsobená čímkoľvek, pred troma dňami ustúpila, a tak sa mohol konečne v pokoji venovať práci na textoch. Okrem ďalších zmienok o Svetle Ygelivov však neobjavil nič prevratné. Dokonca sa párkrát zamyslel nad tým, či by sa niečo zmenilo, keby sa bol vtedy rozhodol ponuku neprijať. Ak to neorzlúštil Ezil Ekhlin, možno to nerozlúšti nikto, hútal v duchu.

Krajina vôkol Beg Muhalu bola rajom uprostred púšte, no dlhé obdobie sucha sa prejavilo aj tu. Zeleň sa udržala len blízko rieky, ktorej hladina bola podľa Čierneho tigra najnižšie, ako si za celý život pamätal. Margrau sa obával, že budú musieť zakotviť pri najbližšej usadlosti a do Razh’Khulluphu dôjsť na koňoch. Kapitán ho však uistil, že rieka bude až do prístavu hlboká dostatočne.

Faldhar občas pri brehoch zazrel z vody vytŕčajúce telá krokodílov a kúpajúce sa stáda obrovských riečnych koní a na opačnej strane sa zas na ostrom slnku vyhrievala črieda asi tucta slonov. Ako pokračovali viac do vnútrozemia, začali sa v okolí zužujúcej sa rieky objavovať menšie dediny a cestu im tu a tam hatili rybárske člny. V podvečer napokon zbadali zažínajúce sa svetlá predmestí Razh’Khulluphu a v diaľke stovky veží a paláce dvíhajúce sa proti tmavnúcemu nebu. Vstup do hlavného mesta Ral Mulgadu značila dvojica mohutných bášt.

Razh’Khulluph stál po oboch stranách širokého toku, no kým jeho južná časť bola otvorená, tú na severnom brehu obkolesovala šesťdesiat stôp vysoká hradba. Obe polovice mesta spájal jediný most. Čierny tiger prezradil, že pochádza ešte z čias Ygelivov a bez zásahov vládcov Ral Mulgadu by sa bol už dávno zrútil. Zmes ozdobnej aralskej a jednoduchej ygelivskej architektúry bola zrejmá na prvý pohľad.

Galéra aj nákladné lode napokon zakotvili vo veľkom riečnom prístave na južnom brehu. Spojka v meste, ktorú Ag’híz kedysi spomínal, bola vdova po niekdajšom veliteľovi mestskej hliadky, menom Lau’shí Akh-alla. Zrejme vďaka konexiám jej nedávno zosnulého manžela sa jej podarilo zhromaždiť necelé dva tucty žoldnierov dosť odvážnych na to, aby necúvli pred ýrfskou hrozbou.

Lau’shí Akh-alla ich ubytovala vo svojom sídle v centre južnej časti Razh‘Khulluphu. Trojpodlažná štvorcová stavba s vežou vytŕčala nad okolité domy, no na opačnom brehu by zrejme zanikla.  Z diaľky sa zdalo, že sú tamojšie paláce dva razy také vysoké. Ako keby sa ich architekti chceli svojím umením priblížiť dávnym Staviteľom nebeských miest. Faldhar sa už nevedel dočkať, až jedno z nich uvidí na vlastné oči. Zul Duramar bol možno najzachovalejším severne od Ral Gemuenu. Kým z väčšiny zostali len beztvaré, míľu vysoké sutiny, Zul Duramar sa stále pyšne čnel k oblohe.

Počas prvej noci v Razh’Khulluphe prišlo Faldharovi opäť nevoľno. Na morskú chorobu to už zvaľovať nemohol. Dokonca mu mysľou prebehli myšlienky na rubínový mor. Pravda bola taká, že zo všetkých chorôb, ktoré kedy kántrili ľudstvo, bol jednou z mála, ktoré jeho rodinu neobišli. Pomyslel aj na to, že sa ho niekto pokúsil otráviť. Jed by ho však dávno zabil.

Rozhodol sa prevetrať si hlavu. Z izby na druhom poschodí zamieril k schodom do veže. V polovici si uvedomil, že to pri jeho stave zrejme nebol najlepší nápad. Napokon sa v pote vyštveral na otvorenú strechu, kde sa mu naskytol výhľad na celé mesto. Nepochybne ju kedysi Akh-allovci využívali ako terasu. V strede stál zaprášený okrúhly stôl s niekoľkými kreslami na ezarský spôsob. Na jedno z nich si sadol.

Po chvíli predýchavania sa konečne rozhliadol. Tmavé mesto sa tiahlo míle do všetkých strán, obkolesené nekonečným Šehregom. Až teraz si naplno uvedomil rozdiel medzi oboma časťami Razh’Khulluphu. Kým južná bola rozsiahlejšia, plná malých domov a úzkych uličiek, opevnenú severnú časť tvorili zväčša vysoké paláce a široké námestia s vodnými nádržami a palmovými alejami. Najvzdialenejší okraj korunovala obrovská citadela, ku ktorej od mosta viedlo dlhé námestie.

Zrak mu pomaly kĺzal tmavým mestom k juhozápadnému horizontu. Najprv zbadal svetlá asi tucta roztrúsených strážnych pevností, ktoré bránili Razh’Khulluph pred ýrfmi. A napokon ho konečne uvidel – tmavý tieň rastúci proti hviezdnej oblohe a za ním strieborný kosák pribúdajúceho mesiaca. Srdce sa mu rozbúšilo od vzrušenia.

„Zul Duramar,“ vyslovil nahlas. Pripomínal mu dračinec – vzácny strom s diskovitou korunou rastúci na ostrovoch ďaleko na východ od Eimerského zálivu. Celé miléniá stará stavba, ktorá prečkala Ygelivov a istotne prečká aj vek ľudí. Ako môže len tak zmiznúť civilizácia, ktorá vybudovala niečo také? spýtal sa v duchu sám seba. Vedel však, že sa odpoveď nikdy nedozvie.

„Môj muž zvykol robiť to isté,“ ozval sa ženský hlas za ním. Keď sa otočil, stála tam Lau’shí, opierajúca sa o paličku, s džbánom v druhej ruke. Napriek vysokému veku zdá sa nemala problém vyštverať sa tými schodmi hore, kým on, Faldhar Dyrniadon, ktorému v žilách kolovala dračia krv, pri tom takmer vypustil dušu.

„Môj muž robil to isté každú noc,“ zopakovala starena a podišla k nemu bližšie. Podala mu džbán, z ktorého sa hneď napil, a pokračovala: „Sedával tu a sledoval horizont presne tak, ako teraz vy. Odkedy zomrel, ešte som tu nebola. Až teraz. Začula som, že ste vyšli z izby a zamierili sem.“

Studená voda urobila Faldharovi dobre. „Odkiaľ viete tak dobre ezarsky?“ spýtal sa, keď jej vrátil džbán.

Lau’shí si k nemu prisadla. „Môj otec bol vyslancom v Ethélii a ja som tam roky žila s ním. Tam som sa zoznámila aj s nebohým Ul’vahírom. Bol osobným strážcom veľvyslanca Ral Mulgadu.“

„Aha,“ prikývol Faldhar. „Ja, žiaľ, aralsky veľmi dobre neviem.“

„Počula som. Vraj vám ale oveľa lepšie ide ygelivčina.“

Faldhar sa nad tou iróniou opäť raz pousmial. „Asi to bude tým, že ma Stavitelia vždy uchvacovali. Nielen ich jazyk a nebeské mestá, ale aj ich kultúra, história, zvyky... A to, že už nie sú.“

„Ani neviete, ako veľmi mi opäť pripomínate môjho Ul’vahíra,“ utrúsila starena. „Aj vy veríte, že odišli tam?“ pohľad upriamila na hviezdami zaplnenú oblohu.

„On tomu veril?“

Lau’shí prikývla.

„Hm, v niektorých ygelivských textoch som sa dočítal, že tam sú iné svety. Obyvatelia Ral Gemuenu vraj stále veria, že sa raz po nich Ygelivovia vrátia na obrovskom vznášajúcom sa korábe a zoberú ich do nového raja.“

„A vy v iné svety neveríte?“

Faldhar sa zadíval na žiarivý pás hviezd vysoko nad sebou. Pravdaže v ne veril. Niektoré dokonca navštívil, no nie vymyslenými korábmi zo starých príbehov, ale bránami, ktoré pred stáročiami náhodne objavili kirdiani. Stará aralská žena by mu však zrejme neverila, a tak len pokrčil plecami. Zrak mu opäť klesol na desivú siluetu mŕtveho Zul Duramaru.

„Ag’híz mi vravel, že ste tajomný muž,“ poznamenala Lau’shí po chvíli ticha. „Vraj toho o vás stále veľa nevie.“

„Ja môžem povedať to isté o ňom. Poznáte ho už dlho?“

„Prvý raz sme sa, myslím, stretli pred dvoma rokmi,“ zadumala sa Lau’shí. „Ešte žil Ul’vahír. Ag’híz sa už vtedy chcel dostať do Zul Duramaru, no chýbali mu na to prostriedky.“

„Prostriedky? Zdá sa mi, že mu zaplatenie celej výpravy nerobilo veľké problémy.“

„Je pravda, že sa mu v poslednom čase zjavne dobre darí. Keď som ho však videla prvý raz, bol zašpinený, otrhaný a chudý na kosť. Ledva si mohol kúpiť nejaké jedlo. Nocoval pod holým nebom za mestom a cestoval s karavánami. Jediné, o čo sa zaujímal, boli tie ruiny.

Dlho presviedčal Ul’vahíra, nech mu pomôže so zorganizovaním výpravy, no ten o tom nechcel ani počuť. Spočiatku ho od toho odhováral. Hovoril mu o ýrfoch a o tisícoch, ktoré zahynuli. On sa však nenechal len tak odradiť. Napokon mu Ul’vahír povedal, nech sa vráti, až bude mať dosť zlata. Potom sme Ag’híza asi rok nevideli.

Keď sa vrátil, vyzeral lepšie, no aj tak som z neho nemala pocit, že by si mohol dovoliť takú výpravu. Naposledy tu bol asi pred dvoma či troma mesiacmi, pár týždňov potom, ako ma Ul’vahír opustil. Tvrdil, že má všetko pripravené, že bude mať dosť zlata pre dva tucty žoldnierov, tak nech všetko zariadim. Aj tak som mu veľmi neverila, no dal mi menšiu zálohu, tak som urobila, ako chcel. Je to skutočne pozoruhodný muž, Ag’híz Gul-Baur, nemyslíte?“

Faldhar prikývol, no popritom hútal nad tým, ako dokáže človek za taký krátky čas tak nesmierne zbohatnúť. Možno si požičal od nejakého dobrodinca, ktorého tiež kvári rubínový mor, uvažoval, alebo sa mu jednoducho pošťastilo v kartách.

* * * * *

O dva dni neskôr priniesol Ag’híz z mestského archívu sľúbené plány Zul Duramaru. Ezil Ekhlin ich vytvoril storočie predtým, ako ýrfovia zamorili okolie ruín. Nanešťastie to znamenalo, že už nemusia byť presné. Od miestnych sa Faldhar dozvedel, že raz za dlhý čas sa zvykne časť nebeského mesta odlomiť. Hrmot dopadajúcich trosiek vraj niekedy počujú až v Razh’Khulluphe. Naposledy to vraj bolo pred sedemdesiatimi rokmi.

„Ako tak pozerám, budem musieť trochu pozmeniť naplánovanú trasu,“ skonštatoval Margrau. Spolu s ním, Faldharom a Ag’hízom Gul-Baurom boli v miestnosti dvaja velitelia žoldnierskych skupín. Valron Alguil bol Ezar, ktorý s nimi priplával z Divrachu – mladý muž, syn bohatého žoldnierskeho predáka. Druhým bol Aral Ullhek Akh-alla – vzdialený príbuzný Lau’shínho zosnulého manžela.

Pred sebou mali na veľkom jedálenskom stole rozloženú mapu a veľmi podrobné plány nebeského mesta. Faldhara najviac zaujala rozmerná skica, na ktorej ho Ezil Ekhlin zachytil z južnej strany. Pramálo pripomínala vzdialený tieň na horizonte spred dvoch nocí.

Krajina okolo stavby bola z veľkej časti kamenná púšť s troma veľkými oázami, v ktorých z veľkých hĺbok vyvierali na povrch pramene a tvorili sústavu malých jazier. Faldhar sa už dávnejšie dozvedel, že tam Arali kedysi vybudovali veľké mesto a bane, v ktorých ťažili vzácne kryštály kaltín, za ktoré im čarodejnícke spolky platili zlatom. Nákladnými loďami sa však do oblasti zaniesli ýrfske larvy. Keď sa na to prišlo, bolo už neskoro a vznikajúce kolónie sa vládcom Ral Mulgadu napriek úmornej snahe a mnohým stratám už nedarilo zničiť. Niektorí verili, že to bol práve kaltín, vďaka ktorému sa kolónie tej hávede rozrástli rýchlo.

Aralských obyvateľov tak vystriedali ýrfovia a medzi Razh’Khulluphom a Zul Duramarom vyrástli strážne pevnosti pre prípad, že by sa hrozba priblížila k hlavnému mestu ríše.

„Z nášho smeru je priechodná len jedna brána,“ pokračoval Margrau s pohľadom upretým na plán, ktorý zobrazoval najnižšie podlažie rozmernej stavby. „Ktovie, ako to tam vyzerá teraz. Navrhujem, aby sme mesto obišli a vstúpili od západu. Ak teda nechceme, aby nás v noci rozpárali ýrfovia.“

„Načo vám je ozbrojený sprievod,“ ozval sa do toho podráždeným hlasom Valron Alguil, „keď radšej pôjdete okľukou? Cesta sa tým môže predĺžiť o celé dni. Ja z ýrfov strach nemám a moji muži rovnako nie.“

„Chlapče, chlapče,“ povzdychol si Margrau a na Valrona, zjavne urazeného tónom, akým starý muž slovo chlapče vyslovil, krivo zazrel. „Ty si do nohavíc naserieš ako prvý, keď nás ýrfovia v púšti dolapia.“

Valron zovrel rukoväť dýky visiacej na jeho boku, akoby sa chystal jej ostrím prepárať rytierovi brucho. „Vyprosím si takéto urážky od nejakého...“

„Som presvedčený,“ zastavil ho Ag’híz skôr, ako sa stihla hádka vyhrotiť, „že nám všetkým rovnako záleží na úspechu tejto výpravy. Teraz nie je čas na nejaké pochabé nezhody. Osobne v tejto veci súhlasím s Margrauom. Prečo by sme sa mali zbytočne púšťať do rizika, ak je tu možnosť sa mu vyhnúť? Všetci vieme, čo je koho úlohou a až na to príde,“ letmo pohliadol na Valrona, „každý urobí, čo podľa dohody urobiť má. A všetky naše dlhy budú splatené.“

 Faldhar sa tváril, že poslednú poznámku pochopil. „Tiež súhlasím s Margrauom. Po strete s ýrfmi práve teraz veľmi netúžim.“ Spakruky si utrel spotené čelo.

„Stále sa necítite dobre, Ulgír?“ spýtal sa ho Ag’híz, aj keď odpoveď bola zrejmá. Faldhar ledva stál na nohách. Každým dňom sa mu len priťažovalo. „Ak je niečo, čo by som pre vás mohol urobiť...“

„Nemal by si tam s nami vôbec chodiť,“ ozval sa Margrau. Faldhar ho naposledy videl takého vážneho, keď si v divrachskej čajovni pýtal od toho prevádzkara stoličku. Obaja však vedeli, že tam pôjde. Išlo predsa o jeho syna. Nemohol len tak zostať a čakať. Navyše pred nimi stál samotný Zul Duramar. Možnosť vkročiť do nebeského mesta sa väčšine ľudí nenaskytne ani raz za život. Aj keby to malo byť posledné miesto, ktoré navštívi.

„Stále musím rozlúštiť tú vetu, Margrau,“ hlesol. „Potrebujete ma.“

Ullhek Akh-alla potom začal prstom na rozvinutú mapu kresliť neviditeľné čiary. „Tiež si myslím, že by sme mali Margraua počúvať. Ak pôjdeme priamo pomedzi ýrfske kolónie, môže sa stať, že sa ocitneme v obkľúčení. Zrejme nemusím nikoho presviedčať o tom, že v takom prípade by nebolo nádeje na záchranu. Inými slovami som za to, aby sme šli pozdĺž brehu Beg Muhalu a ýrfoviská obišli. K Zul Duramaru v takom prípade dorazíme od západu.“

„Odtiaľ je to k nebeskému mestu asi stodvadsaťpäť míľ,“ uvažoval nahlas Margrau. „Ak dobre rátam, trasa popri rieke s obídením ýrfovísk má o dobrých dvadsať míľ viac. Budeme však čiastočne odbremenení od nosenia zásob vody a navyše sa vyhneme najväčšej kolónii.“ Prstom ukázal na kružnicu, ktorá približne určovala hranice ýrfoviska. Zaberala oblasť veľkej oázy a väčšinu niekdajšieho banského mesta. „Ak si dáme pozor a nič nečakané sa nestane, prídeme k západným bránam o sedem, možno o osem dní. Ostatné je už na vás.“

Ag’híz vzápätí rozvinul najväčší a najdetailnejší plán Zul Duramaru – prierez tri míle vysokou stavbou. „Staré aralské príbehy hovoria, že Ygelivovia ku korunám svojich miest lietali na veľkých oceľových tvoroch. My budeme musieť využiť inú cestu. Vnútro kmeňa je z veľkej časti duté, s jediným veľkým pilierom. Mágovia z Fahat Munu, ktorí sídlia v nebeskom meste nad Saglifahom, cestujú na vrchol stavby prostredníctvom dôvtipného ygelivského zariadenia umiestneného v podobnom pilieri. Podľa Ezila Ekhlina je však takéto zariadenie v Zul Duramare zničené alebo nefunkčné. Budeme tak musieť použiť schodisko vedúce vnútorným okrajom stavby. Malo by byť dosť široké pre osem ľudí.“ Jeho pohľad sa potom upriamil na Faldhara. „Ste si naozaj istý, Ulgír, že takúto cestu zvládnete? Sú to tisíce schodov.“

„O mňa sa nebojte,“ ubezpečil ho Faldhar, aj keď jeho samotného viera vo vlastné sily už takmer opustila. Ledva vyšiel schodiskom na strechu Lau’shínho domu, ako sa má vyštverať k Zul Duramarskej svätyni? „Nestrávil som nad tým toľko času, len aby som teraz cúvol. Do Zul Duramaru pôjdem.“

„Hm, verím, že to zvládnete,“ potľapkal Ag’híz Faldhara po pleci a pokračoval: „Navrhujem, aby časť výpravy zostala pre prípad núdze dole. Cestou hore budeme mať dve dlhšie zastávky na nabratie síl. Tretia bude na mieste, kam došiel Ezil Ekhlin – pred samotnou svätyňou, v ktorej, ako dúfame, nájdeme liek na rubínový mor. Úspech výpravy však záleží hlavne od toho, či dokážete rozlúštiť tú vetu. Tú vetu, Ulgír,“ zopakoval, s naliehavým pohľadom upretým na Faldhara. „Musí sa vám to podariť.“

1. kapitola
2. kapitola 
3. kapitola 
4. kapitola 
5. kapitola
6. kapitola
7. kapitola
Epilóg