Preskočiť na hlavný obsah

Posledné svetlo Ygelivov - 7. kapitola



VII
Kto sídli v citadele



Ešte raz sa ohliadol za jediným domom v šírom Razh’Khulluphe, nad ktorým nezvíťazila temnota, a vydal sa späť k mostu na severný breh Beg Muhalu. Ezilovi Ekhlinovi prisľúbil, že Svetlo Ygelivov nezničí, aj keď legende o úlomku duše nejakého dávneho boha veľmi neveril.
Neistým krokom sa blížil k miestu, za ktoré sa predtým neodvážil. Videl, ako sa tma pred ním zhmotňuje do amorfných tvarov. Namieril na ňu horiacu čepeľ Durgindu a pomaly bodol. Na tom mieste sa akoby rozostúpila a ozvalo sa niečo ako tlmený výkrik. Dlaňou ľavej ruky podvedome chytil Fírituevu a predieral sa vpred.
Niekde uprostred mosta odpor poľavil a tma sa začala meniť v ponuré šero, v ktorom po chvíli dokázal rorzoznávať letmé obrysy.
Po stranách uvidel mĺkve postavy obrovitých kamenných strážcov a desiatky siah pred ním sa vypínali siluety vysokánskych domov a veží severnej časti Razh’Khulluphu. Medzi nimi sa až k citadele na opačnom konci tiahlo asi míľu dlhé námestie.

Ako sa blížil ku koncu mosta, uvidel po jeho stranách čosi ako dvojicu vysokých stĺpov. Keď ich však videl o čosi zreteľnejšie, začínal chápať, že je to niečo úplne iné. Opäť ho naplo, no tentoraz s tým dáka kliatba nemala pranič spoločné.
Široké drevené stĺpy mohli byť vysoké ako mestské hradby a od päty po vrchol boli zaplnené ľudskými telami, pribitými dlhými klincami dole hlavou. Boli namodralé a bez pochýb mŕtve už niekoľko týždňov. Na niektorých sedeli krkavce a dlhými zobákmi z nich vytrhávali kusy hnijúceho mäsa.
Keď zišiel z mosta, uvedomil si, že podobnými, len menšími stĺpmi je zaplnené celé námestie. Tiahli sa pozdĺž neho v troch radoch. Mŕtvych museli byť stovky, ak nie tisíce. Zanedlho však uvidel aj prvé živé postavy, ktoré mátožne kráčali smerom k veľkej stavbe uprostred námestia. Faldhar usúdil, že to musí byť chrám kedysi zasvätený jednému z mŕtvych bohov.

Myšlienkami zablúdil k tomu, čo o Svetle Ygelivov hovoril Ezil Ekhlin. Ak to bola naozaj pravda, potom tu možno šlo o ďaleko viac, než len o záchranu ľudských životov. Pokiaľ Stavitelia nebeských miest skutočne verili, že ten artefakt dokáže vzkriesiť ich boha, potom táto udalosť ďaleko presahovala celé ľudské dejiny a možno aj ich vlastnú budúcnosť.
Bohovia ľudí zomierali už niekoľko storočí a nik nechápal, aká sila za tým stojí. Ich miesta postupne zapĺňali noví bohovia – nehmotní, no podľa ich vierozvestcov a vyznávačov o to mocnejší. Podaktorí stále verili, že sa starí bohovia znovuzrodia na konci sveta alebo že v skutočnosti nikdy neumreli a všetko to bola len skúška viery. No ako plynul čas, upadali mŕtvi do čoraz väčšieho zabudnutia a nádej v ich vzkriesenie upadala spolu s tým. Možno kedysi čosi podobné zažívali aj Ygelivovia.
Nakoniec sa dostal až k chrámovým dverám. Než však vstúpil, všimol si na nich červený nápis v ygelivčine. Nemal pochýb, že farbou bola ľudská krv.
Šlo o rovnaký podivný dialekt, ktorým predtým hovorili hlasy v jeho hlave, keď sa prvý raz pokúšal prejsť mostom na severný breh. Predsa sa však pokúsil o preklad a vyšlo mu toto:  

Aj svetlo umrie, keď plamene sú slabými
a mŕtvi bohovia budú navždy mŕtvymi.

Napokon sa odhodlal a vošiel do chrámu, okolo ktorého sa medzičasom zhlukla asi stovka mĺkvych postáv.
Čakal, že tam nájde Ag’híza, no miesto neho bola k protiľahlej stene pripútaná akási obrovitá skulptúra pripomínajúca človeka. Keď k nej podišiel bližšie, zistil, že je zošitá z desiatok rozštvrtených tiel – ľudské ruky boli drôtom pospájané v ruky tej obludy a podobne to bolo s trupmi, nohami a hlavami, ktorých nehybné oči sa dívali priamo na Faldhara. Rozoznal medzi nimi mužov, starcov i ženy s deťmi. Dokonca sa mu zazdalo, že jedna obézna tvár patrí Hizivahovi Ragalovi, či Púštnemu slonovi, ako ho prezývali otroci z Karmínového tigra.
Nato začal podvedome cúvať až vyšiel z chrámu späť na námestie. To sa medzitým zaplnilo ľuďmi, takže sa nimi musel smerom k citadele predierať. Nakoniec, keď dav zredol, zostala pred ním už len obrovská stavba. Nestrážil ju nik, len tma okolo nej opäť trochu zhustla. Veľké dvojkrídlové dvere boli na piaď pootvorené. Vstúpil dnu.
*****
V rozložitej trónnej sieni vládlo ticho. Vladársky stolec stál prázdny na jej protiľahlej strane a po Ag’hízovi Gul-Baurovi nebolo ani stopy. Faldhar niekoľkokrát zavolal jeho meno, no nik na jeho volanie neodpovedal.
Keď sa dlhšiu chvíľu nič nedialo, pristúpil k jednému z nosných stĺpov a v návale zúrivosti doň čepeľou Durgindu zaťal. Prenikla doň takou ladnosťou, akoby bol vyrobený z hliny. Gwirlinové ostrie zostalo neporušené.
„Ag’híz Gul-Baur!“ zavolal hneď nato a sieňou sa rozliala ozvena jeho hlasu. „Koniec tvojej vlády sa priblížil! Vyzývam ťa! Čeľ mi tvárou v tvár a neskrývaj sa ako zbabelec!“
 Chvíľu sa zdalo, že to bolo opäť márne, no potom sa z jednej postrannej chodby ozvali kroky. Nepatrili však tomu, koho volal. Do siene vstúpil muž s vyklanými očami, odetý v čiernom pohrebnom rubáši. Jeho obsidiánová tvár akoby nemala nijakú mimiku. Faldhar by v tom momente odprisahal, že nedýchal a sálal z neho odpudivý mŕtvolný pach.
Podivný slepec zastal pár stôp pred ním ako keby jeho prítomnosť dokázal vycítiť a tou pokrivenou ygelivčinou sa mu prihovoril: „Kto vstúpil do siene Murbakha Tmohňa, pána posvätného svetla, ktorý sa vrátil, aby zavrhol falošných bohov a vytrhol Emern z pazúrov ľudských uzurpátorov?“
„Nepochybujem, že tvoj pán už moje meno dávno pozná,“ odvetil Faldhar a špičku meča namieril na toho desivého muža. „Som ten, ktorého oklamal, ten, ktorého preklial a ten, ktorý ho previedol nebeským mestom. Prišiel som mu vziať niečo, čo mu nepatrí. Zaveď ma za ním.“
Muž stál chvíľu ticho na mieste.
„Môj pán vie o dare, ktorý ti dal čarodejník,“ povedal napokon. „Tu, v prapočiatku jeho svetoríše, niet miesta, kde sa pred ním dokáže skryť človek, skutok či púha myšlienka. Poslúchni, Faldhar Dyrniadon, strhni zo svojho krku tú prekliatu vec a potom budeš môcť pred neho predstúpiť.“ Po tých slovách sa otočil a odkráčal zo siene preč.
Bezmocný Faldhar spustil ruku držiacu Durgind a podvedome si sadol na blízky trón. Ľavou rukou držal talizman a uvažoval, či je správne sa ho teraz vzdať. Nemal pochýb, že bez neho by sa tak ďaleko nebol nikdy dostal a bál sa, že ak viac nebude pod jeho ochranou, zostane pred mocou svojho protivníka celkom obnažený. Ak to s ním však chcel raz a navždy skoncovať, inú možnosť nevidel.
Pomaly si ho odopol z krku a položil na lakťovú opierku.
Chvíľu vyčkal, no nepocítil nijakú zmenu. Vstal a nahlas zavolal: „Ty, ktorý sa nazývaš Murbakh Tmoheň, stále máš zo mňa strach? Zjavne som tvoju moc precenil!“
V tom momente sa začali otvárať dvere na nádvorie, no za nimi bola len číra, nepreniknuteľná tma. Faldhar oboma rukami pevne zovrel rukoväť meča a urobil k nej niekoľko opatrných krokov.
*****
Rezkými dlhými krokmi, aspoň také sa mu vtedy ako jedenásťročnému, hoc rýchlo rastúcemu chlapcovi, javili, utekal nádvorím k pootvoreným dverám rodinného sídla a za nimi sa dlhou chodbou rozbehol k rodičovskej izbe.
Nebolo to prvý raz, čo sa niečo podobné udialo. Z hier s jeho rovesníkmi ho vytrhli zakaždým, keď sa jeho otec po niekoľkých mesiacoch v službách kráľa vrátil domov a jeho matka poň poslala komorníka alebo niektorého sluhu.
Vždy sa v tých chvíľach usmievali. Už vtedy mu to nepripadalo zvláštne, bola to predsa radostná udalosť pre mnohých, nielen pre jeho najbližšiu rodinu. Tentoraz však miesto vysmiatej tváre kohokoľvek z nich zbadal mračiaceho sa Margraua. Nemusel mu povedať ani slovo.
Mnoho vecí bolo iných. Jeho otec nebol doma vyše roka. Pamätal si len, ako mu vtedy hovoril, že tentoraz musí ísť veľmi, veľmi ďaleko a že sa domov vráti omnoho mesiacov neskôr, ako zvyčajne. Tiež mu povedal, nech sa nebojí a nech dáva pozor na matku a vtedy len trojročnú sestru. Neskôr si Faldhar uvedomil, že to boli slová, aké zvyknú otcovia v podobných chvíľach svojim deťom hovoriť, lebo by celú pravdu v tak mladom veku nepochopili alebo nezvládli. Tiež si však spomínal, ako jeho matka celú tú noc preplakala, osamotená v izbe, ku ktorej práve mieril. Vtedy, v desiatich rokoch, vytušil, že svojho otca už možno nikdy neuvidí. Samého ho ovládla tieseň, akú do toho okamihu nepoznal.
Napriek otcovým slovám sa deň čo deň obzeral cez rameno a dúfal, že tam uvidí starého komorníka smejúceho sa pomedzi biele fúzy. No Margrauova brada bola čierna ako uhlie a za ňou nevidel nijaký úsmev.
Teraz stál udychčaný pred zavretými dverami a načahoval trasúcu sa dlaň k mosadznej kľučke. Mysľou mu prebleskovali pochmúrne obrazy vecí, ktoré vidieť nechcel a tak podvedome, so zavretými očami, potriasol hlavou, aby ich z nej dostal von.
Aj keď Margraua o hodný kus predbehol, stál už za ním a položil mu svoju obrovskú ruku na plece. „Nič sa neboj, malý,“ povedal. Jeho hlas Faldharovi zavše pripadal hlboký a neotrasiteľný, no teraz aj v ňom zacítil akési zlovestné chvenie.
Margrau poznal jeho otca asi najlepšie zo všetkých ľudí. Prvá Faldharova spomienka bola, ako spolu tí dvaja kráčajú k dverám a on sa s nimi z diaľky lúči mávaním otvorenej dlane. Mohol mať asi toľko rokov, ako teraz jeho malá sestra, a ešte nechápal, že ich celé mesiace neuvidí.
Neskôr, keď mal asi sedem či osem, sníval, že sa s nimi raz vydá na výpravu na koniec sveta a uvidí všetky jeho divy, o ktorých mu po návrate zvykli rozprávať tie najneuveriteľnejšie príbehy a legendy.
Nikdy sa nebál, že sa zo svojich ciest nevrátia. No keď jeho otec pred rokom vyrazil sám, bez svojho verného druha po boku, malý Faldhar sa prvý raz v živote naozaj bál.
Margrau stiahol dlaň z chlapcovho ramena na chrbát jeho ruky, stále nehybne spočívajúcej na kľučke, a otvoril dvere.

Na prvý pohľad tam boli všetci – matka kľačala pri posteli a ťažko vzlykala; malú sestru, ktorá zjavne netušila, čo sa práve deje, mala na rukách slúžka; komorník, ktorý poňho neprišiel, stál len kúsok od dverí, akoby aj teraz čakal na posledné pokyny od svojho pána; bol tam aj starý čarodejník, ktorý vraj žil s ich rodinou odnepamäti a mohla to byť naozaj pravda. A teraz tam boli už aj Margrau a on.
Komorník ho ohlásil ako to robieval vtedy, keď do ich sídla zavítal významný hosť: „Mladý pán Faldhar Dyrniadon.“
Faldhar urobil niekoľko neistých krokov. Jeho matka s červenou zaslzenou tvárou od svojho umierajúceho manžela o kúsok ustúpila, aby mohol naposledy vidieť svojho jediného syna a dediča.
Ten zbadal, že pod jednoduchým oblečením má jeho otec na bruchu ranu, ktorá ešte nedávno krvácala.
„Nemôžeme už robiť nič,“ počul čarodejníkov hlas, hoc svoj zrak stále upieral do bezmocných očí svojho otca. „Šíp bol otrávený, jed postupuje síce pomaly, ale neúprosne.“
„Naozaj nič?“ ozval sa spoza Faldhara Margrau. „Nie je už nijaké to vaše posrané kúzlo?“ Čarodej na to určite nejako odpovedal, no Faldhar už jeho slová nevnímal. Chvíľu nato všetci odišli a v rodičovskej izbe zostal so svojím otcom sám.
„Urobil si dobrú prácu,“ povedal mu potichu. „Dal si pozor na matku a sestru. Teraz... Teraz na ne budeš musieť dávať pozor po dlhé roky. Vieš, znovu musím odísť no... Tentoraz sa už k vám nevrátim.“
Faldharovi sa po lícach pustili tenučké potôčiky sĺz. Nedokázal vysloviť jediné slovo.
Jeho otec zašmátral pravicou po kraji postele a na pomaly sa dvíhajúcu hruď položil svoj gwirlinový meč, ktorý Faldhar odjakživa tak veľmi obdivoval.
„Vieš, ako sa volá?“
„Durgind,“ odvetil Faldhar.
„Áno, ale aké je jeho druhé meno?“
Faldhar ho poznal tiež. „Beloplam!“
„A vieš, prečo sa tak volá?“
„Lebo jeho plameň je biely ako čerstvý sneh.“ Faldhar na chvíľu zauvažoval, či je toto odpoveď, ktorú jeho otec chcel počuť. „Lebo je v ňom duša Elgebera Bieleho plameňa, najväčšieho drakobijcu všetkých čias, ktorý sa nakoniec s jedným drakom spriatelil,“ dodal napokon. „A Elgeber bol albín, preto ho tak volali.“
Jeho otec s letmým úsmevom na pochradnutej tvári prikývol. „Elgeberovu dušu dali do meča čarodejníci na žiadosť Alaghera, nášho predka, ktorý chcel svojho priateľa urobiť nesmrteľným. A ten náš rod od tej chvíle chráni. Preto meč nesmie vziať do rúk nik, kto v žilách nemá našu krv, lebo ho Beloplam v mihu oka spáli a nič z tohto či iného sveta ho pred tým nedokáže uchrániť.“
Faldhar nato vzal meč do rúk. Napriek tomu, že bol takmer taký veľký ako on, mu pripadal ľahučký ako pierko. „Odteraz bude Elgeberova duša s tebou. Dávaj na Durgind pozor a raz, až nadíde ten deň, odovzdáš ho svojmu synovi. Dúfam však, že s ním prežiješ viac chvíľ, ako som mohol prežiť ja s tebou, Faldhar.“
Na druhý deň ráno zomrel.
*****
Zastal a započúval sa do tisícok nesúrodých hlasov, ktoré k nemu začali doliehať zo všetkých strán. Zdalo sa, akoby každý z nich hovoril iným jazykom, i keď možno vyjadrovali jednu a tú istú myšlienku. Postupne silneli a zneli čoraz nástojčivejšie a dobiedzavejšie, ako keby sa Faldhara pokúšali k niečomu prinútiť alebo ho jednoducho presvedčiť o určitej pravde či možno klamstve.
V istý okamih boli také hlasné až ho primäli priložiť si dlane k ušiam. Keď náhle ustáli, ozvali sa pomalé, klopkavé kroky. Z tmy nádvoria vstúpila do trónnej siene postava.
Tá však vôbec pripomínala Arala, ktorý ho pred časom zvábil na výpravu k nebeskému mestu. Keď mu Hal hovoril, že ho to Svetlo Ygelivov zmenilo, Faldhar by si ani v tej najhoršej nočnej more nepredstavoval čosi také odporné. Na prvý pohľad sa zdalo, že démon, ktorý Ag’híza Gul-Baura ovládol, teraz vyrastal z jeho rozorvaného tela. Jeho kúsky boli prirastené k obrovitému telisku toho, ktorý si vravel Murbakh Tmoheň.
Aj Ag’híz bol vysoký muž, no to, čo z neho zostalo – kosti, polámané kusy rebier a na nich potrhané zvyšky kože, na dve nerovnaké časti rozlomená lebka a hnijúce zvyšky vnútorností, pôsobilo skôr ako kusy detského šatstva nasilu navlečené na doslepého človeka.
Murbakh Tmoheň v tej tme pripomínal človeka len matne. Temer desať stôp vysoká ozruta, dokonale vzpriamená, pôsobila do istej miery desivo aj vznešene. Telo mu pokrývali ostré šupiny, ktoré sa vo svetle Durgindu čierne leskli. A hlava s neprirodzene dlhou mozgovou časťou, drobnými ústami pripomínajúcimi obrátené písmeno U a veľkými, neustále otvorenými krvavočervenými očami, nepripomínala nič z Faldharovho sveta. Všimol si, že kolenné kĺby mal akoby otočené naruby a v jednej z dlhých no tenkých rúk držal guľu, ktorá pohltila toľko svetla, že pohľad do nej by mal páliť oči rovnako, ako pohľad do poludňajšieho slnka nad Shegregom. Svetlo z nej však vôbec neunikalo, akoby ho tam držala nejaká prapodivná sila. To, čo bývalo Svetlom Ygelivov, sa tak javilo temnejšie ako noc.
Keď Murbakh urobil krok vpred, vyrútil sa Faldhar proti nemu a ostrím Durgindu zaťal do jeho tela. Gwirlinová čepeľ však len s tupým cengnutím skĺzla po šupinatom pancieri a dlhá paža toho, čo vyrástlo z Ag’hízovej mŕtvoly, odsotila Faldhara na zem.
„Biedna ľudská rasa,“ zhodnotil Murbakh Tmoheň pokriveným jazykom Ygelivov. „Aj po tisícoch rokov len hmyz v porovnaní s tým, čím sme za našej slávy bývali my.“
Faldhar mu zo zeme venoval prekvapený pohľad. „Ty... Ty si Ygeliv?“
Znelo to, akoby sa Murbakh Tmoheň veľmi krátko zasmial. „Ygelivovia a my sme boli stvorení v jeden čas, avšak tam sa všetka naša spojitosť končí. Mnoho eónov sa naše druhy delili o tento svet, no každá harmonická symbióza sa musí raz skončiť.
Prišli vojny a krviprelievanie. Tí, ktorých nazývaš Ygelivmi, sa totiž nazdávali, že sú jedinými zvrchovanými vládcami sveta. Nazdávali sa, že sú nadradení všetkým, dokonca aj nám. Vztyčovali tie svoje nebeské mestá a stavali koráby, ktorými lietali ku hviezdam. Vytvorili veci, aké tvoj primitívny druh ešte dlho nebude schopný pochopiť.
V mnohom nás svojou technológiou a umom predčili, to áno. A pohŕdali nami. Och, ako veľmi nami pohŕdali. Preto sme udreli tam, kde ich to zabolelo najviac.“ Zodvihol ruku so Svetlom Ygelivov a šialene sa zasmial. „To my sme zabili ich boha!“ Jeho hlas odrážali od stien siene a vracal v niekoľkonásobnej ozvene. „Všetko, čo po ňom zostalo, dnes držím vo svojej ruke ja, Murbakh Tmoheň, posledný veľkráľ Kuuhal-Dagulu, kým naši pradávni nepriatelia utiekli a viac sa nevrátia. Aké ironické, že to, čo považovali za nástroj vlastnej spásy, pomôže v návrate práve nám.“
S opovrhnutím pohliadol na Faldhara. „Bývali ste otrokmi Ygelivov, no my tvoj druh nebudeme musieť zotročiť, lebo vo vašich očiach sa my sami staneme desivými, všemocnými bohmi. Ľudské národy zvrhnú svojich slabých vládcov a pokľaknú pred našou silou a pred vidinou spásy v temnote.“
Faldhar mal tých slov dosť a opäť sa odvážil zakročiť. Zovrel Durgind, ktorý sa znovuraz divoko rozhorel a pokúsil sa o ďalší výpad, tentoraz mieriac tam, kde veril, že má ten tvor srdce.
Murbakh však akoby jeho útok očakával, uhol sa na stranu a Faldhara opäť hravo dostal na zem. Jeho meč dopadol o kúsok ďalej.
Pohľad posledného veľkráľa Kuuhal-Dagulu dopadol na belejúcu sa gwirlinovú čepeľ. „Je pravda, že váš druh zostal aj po celých miléniách od nášho zajatia rovnako primitívny, ako keď sme vás objavili. Ani vyspelé zbrane Ygelivov nás nedokázali poraziť, ako by ma mohlo čo i len ohroziť toto?“ Pristúpil k Durgindu bližšie. „Bude však symbolické, keď tvoj život ukončím tvojou vlastnou zbraňou.“ Zohol sa a ľavicou chytil rukoväť meča.
Za celé tie roky Faldhar uvažoval, či sú slová, ktoré mu v predvečer svojej smrti otec povedal, naozaj pravdivé. Hovorili to vlastne mnohí a sám to postupom času prijal za skutočnosť, na ktorú nepotreboval nijaké dôkazy.
Keď vyrazil hľadať liek na rubínový mor, zabalil ho do hrubých plachiet a starostlivo ukryl medzi ostatnou batožinou. Vždy radšej používal meč z obyčajnej ocele, ktorý pôsobil nenápadne a najmä nemohol narobiť toľkú nechcenú škodu. No teraz, teraz bol rád, že mal Beloplam so sebou. Nie iba preto, že mu osvetľoval cestu v temnote – na meč zjavne moc Svetla Ygelivov nepôsobila tak, ako na iné zdroje svetla – ale práve pre okamih, ktorý práve nastal.
V kratučkom momente vyšľahli z čepele Durgindu ohnivé hady a začali sa obkrúcať okolo mohutného Murbakhovho tela. Ten sa v nemom úžase vzpriamil a svoje veľké červené oči bez viečok nasmeroval na Faldhara, ktorý medzitým ustúpil k trónu.
Sprvu sa zdalo, že ohnivé jazyky Murbakhovi nedokážu nijako ublížiť, no potom sa s nespútanou zúrivosťou začali zarývať do jeho šupinatého panciera. Nepochybne chcel Durgind odhodiť na zem, no zdalo sa, že nedokáže prikázať prstom, aby povolili úchop. Rukou v kŕči začal s bolestivými výkrikmi máchať na všetky strany až Svetlo Ygelivov padlo z jeho pravice na zem a odkotúľalo sa k jednému z nosných stĺpov.
Zvyšky Ag’hízovho tela uhoreli ako prvé, no to Murbakhovo nasledovalo hneď za nimi. V agonickom výkriku klesol na kolená a na Faldhara vyprskol zmes nadávok a kliatob. To už oheň roztavil šupiny a vpaľoval sa do jeho tela a kostí, ktoré začali taviť sa a praskať. Napokon zostal nehybne ležať na zemi. Chvíľu ešte čosi nezrozumiteľné šeptal, ako keby sa jeho duša z posledných síl vzpierala opusteniu sveta živých, no potom zostalo úplné ticho.
Keď bolo isté, že je mŕtvy, odhodlal sa Faldhar podísť bližšie. Zo spáleného pozostatku jeho ruky vytrhol Durgind a rozhliadol sa po mieste, kam sa odkotúľal ygelivský artefakt.
Zdalo sa, že sa svetlo z neho začalo opäť pomaly uvoľnovať do miestnosti. V hlave mu zarezonovali slová Ezila Ekhlina, že Posledné svetlo Ygelivov nesmie za žiadnych okolností zničiť. Spomenul si však aj na niečo iné z toho, čo mu povedal – že sily, ktoré sú nepriateľmi ľudí, si svoju cestu jedného dňa nájdu. V mysli sa mu vyjavili obrazy stĺpov s mŕtvymi a tá učinená hrôza v chráme.
„Nech mi to Ygelivovia odpustia,“ šepol napokon, zodvihol blčiaci Durgind nad hlavu a sekol.

1. kapitola
2. kapitola 
3. kapitola 
4. kapitola 
5. kapitola
6. kapitola
7. kapitola
Epilóg

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Recenzia: Rytier Siedmich kráľovstiev

Ako stvoriť uveriteľný fiktívny svet - 1. časť - Prostredie

Veľké rody Hry o tróny, ktoré došli k svojmu zániku