Preskočiť na hlavný obsah

Posledné svetlo Ygelivov - 6. kapitola



VI
Najmenej očakávaný známy



Sprvu sa mu zazdalo, že sa za jedným z okien mihla postava. Už to mu dodalo nádej, no keď sa dvere naozaj začali pomaly otvárať, dostal chuť starého Arala za nimi objať. Až po chvíli si uvedomil, pokiaľ ho neopúšťal rozum alebo neklamali zmysly, že ho nevidel prvý raz.
Ten istý muž, ktorý sa ho márne pokúsil pred odchodom k Zul Duramaru zastaviť a ktorého vtedy Margrau odbil ako žobráka, naňho vyvalil tmavé oči a čosi po aralsky zamrmlal. Než mu však stihol dať Faldhar najavo, že nerozumie ani slovo, stratil sa za dverami jednej izbietky. Keď sa zakrátko opäť otvorili, mávaním ruky mu naznačil, aby šiel za ním.
Na posteli tam ležal ďalší starec čiernej pleti. Pohľad naňho však Faldharovi vyrazil dych – tvár mal takmer celú pokrytú jazvami po popáleninách a miesto ľavého oka mal len prázdnu jamku. Zvyšok tela mal zakrytý krátkou dekou, no tam, kde spod nej mali vytŕčať chodidlá, nebolo nič. Pravou rukou si pridržiaval pomaly sa dvíhajúci hrudník, z ľavej mu tŕčal len kratučký kýpeť. Druhý muž ich medzitým nechal osamote.
Starý znetvorený Aral hľadel na Faldhara svojím zdravým okom, ktoré podchvíľou zázračne menilo svoju farbu – tmavá modrá jasnela, pomaly sa menila v azúrovú a odtiene zelenej, zožltla a sčervenela. Keď sa zmenila na úplnú čerň, zjavili sa v tmavej dúhovke drobné záblesky. Potom prišla fialová a opäť tmavomodrá...
Faldhar mal zvláštny pocit, ktorý ho prinútil si pred tým mužom kľaknúť. „Kto ste?“ spýtal sa, nespúšťajúc zrak z jeho hypnotizujúceho oka.
Odpoveď prišla v reči, ktorú očakával najmenej. Z jeho úst totiž vyšlo: „Ta gue y’ukhe.“
Toto nemôže byť skutočné. Faldhar tým slovám rozumel veľmi dobre. Moje meno predsa poznáš, zaznelo mu v hlave. Bolo to prvý raz v celom jeho živote, keď sa mu dáky neznámy človek prihovoril v jazyku, ktorý ho odjakživa tak veľmi fascinoval.
Vzrušením sa mu rozbúšilo srdce. Uvedomil si, že ten starec má pravdu a on jeho meno v podvedomí vytušil v prvom okamihu, keď ho zbadal.
„Ezil Ekhlin,“ vyslovil nahlas.
Mág s ľahkým úsmevom na vysušených perách prikývol. Napriek zmrzačenému telu sa zdal byť stále pri sile. „A ja zas poznám tvoje meno, Faldhar Dyrniadon,“ povedal ygelivsky. „Čakal som na tu na teba vyše mesiaca, odkedy prišiel ten démon a zmenil naše krásne mesto na toto ponuré a tiché miesto bez života.
Si zmätený? Hm, nie, neodpovedaj, sám by som tomuto všetkému na tvojom mieste asi len ťažko uveril. Tá temnota, tá hrozná temnota spôsobila, že tu čas plynie rýchlejšie. Cítim to od samého začiatku a podľa tvojho výrazu usudzujem, že tomu tak naozaj je. Kým tam vonku prešli dni, tu to boli celé týždne múk a ohavností.
Ale už si tu a to je dobre. Veľmi dobre. Aj keď sme ťa očakávali skôr. No nádej ešte žije. Vskutku, aj keď sú tvoje myšlienky v tejto chvíli pochmúrne ako tma tam vonku.“ Zdravým okom pohliadol k oknu. Faldhar si medzitým s prekríženými nohami sadol na zem.
„Viem o všetkom,“ pokračoval mág. „Muž menom Ag’híz Gul-Baur našiel Svetlo Ygelivov. Nemalo sa to stať.“
Vo Faldharovi sa miešala bezradnosť s vôľou konečne odhaliť, čo presne sa stalo, aby mohol poviesť hoc beznádejný zápas. To prvé však nateraz prevládalo. „Našiel ho len... len vďaka mne,“ hlesol napokon.
„Vďaka tebe? Och, to nie, nie je to tak. To ja som urobil tie plány. Ja som písal o svätyni Zul Duramaru. Nemyslíš si, že keby nebolo mojej dávnej výpravy, nič z toho by sa nebolo udialo?“ Tu urobil Ezil Ekhlin pauzu, akoby chcel dať Faldharovi čas na premýšľanie, no potom sám pokračoval ďalej: „Všetci by sme mali niesť zodpovednosť za svoje činy, či sme ich vykonali vedome, alebo nie.
Určitým udalostiam dokážeme zabrániť, lebo zabránime sami sebe, aby sme k ich vykonaniu prispeli. Alebo v tom zabránime niekomu inému. No podaktoré hrôzy tohto sveta sa jednoducho stať musia, lebo taká je ich podstata. Nech robíš čokoľvek, nech zastavíš akokoľvek veľa zlých síl, tie hrôzy si svoju cestu jedného dňa nájdu, lebo nik nedokáže navždy spútať všetko zlo ani o všetkom zle vedieť.
Netrápim sa preto tým, že som k tým udalostiam nechcene pomohol. Stali by sa aj tak. Stali by sa, lebo si to už odpradávna priali sily, ktoré my vidieť nedokážeme. Možno by si našli cestu o rok či o tisíc, no ľudia by umierali, len my by sme už nemohli byť svedkami ich utrpenia a žiaľu.“
Faldhar sa tie slová pokúšal spracovať, no zároveň sa v jeho mysli vynárali stále nové a nové otázky. „Takže mi vravíte, že ste o Svetle Ygelivov vedeli?“
„Och, áno, pravdaže som o ňom vedel,“ prisvedčil čarodej. „Napokon sám musíš uznať, že nebolo až také ťažké sa do tej svätyne dostať. Ale ty sa ma chceš spýtať, prečo som tomuto všetkému nezabránil, však? Prečo som Svetlo Ygelivov nezničil, keď som mohol.“ Faldhar mlčal, Ezil Ekhlin jeho myšlienky prečítal správne.
„Bola to, pravdaže, jedna z mála možností, ktoré som vtedy mal,“ pokračoval mág. „Najmä, keď som odhalil, čoho všetkého môže byť jeho vlastník schopný. Následky toho, že by sa dostalo do nesprávnych rúk, som totiž spoznal veľmi skoro.
Nebudem ti klamať. Sám som sa pokúsil jeho moc spútať no zistil som, že ani ja, rodený čarodej, nie som na to dosť silný. Svetlo zo mňa pomaly vysávalo život. Tri celé roky ma požieralo zaživa, zabíjalo. Áno, to Svetlo Ygelivov zmrzačilo moje telo. Sprvu som totiž veril, že jeho silu napokon dokážem ovládnuť.
Potom som však pochopil, že Svetlo Ygelivov tam nie je pre ľudí, že žiaden človek jeho moc neovládne, nech je to ktokoľvek. A zároveň som vedel, že v iných svetoch sú bytosti, ktoré by to dokázali, keby mohli slobodne kráčať medzi nami.
Nechcel som však v tej chvíli konať unáhlene. Nevedel som, čo to vlastne je. Zbraň? Alebo niečo, čo malo nebeské mestá chrániť?
Zasvätil som tomu bádaniu viac, než jeden ľudský život. Hľadal som vo všetkých nebeských mestách, z ktorých ešte neboli ruiny, pátral som v knižniciach Fahat Munu a zbieral staré ygelivské legendy, ktoré sa v tých dobách ešte tradovali medzi Aralmi. Nie sám, pravdaže. Mal som mnohých, ktorí mi pomáhali. Ľudí, ktorých som do tohto tajomstva zasvätil, lebo ja sám som už nebol schopný všetky tie cesty vykonať.“
„Čo... čo ste nakoniec zistili?“ dožadoval sa Faldhar odpovede, keď Ezil Ekhlin na chvíľu stíchol.
V čarodejníkovom oku sa opäť zablyslo. „Zistil som, že... že to Svetlo je v skutočnosti esencia dávno mŕtveho boha Ygelivov. Niečo ako malý fragment jeho roztrieštenej duše, kúsok z nekonečnej moci, ktorú mu pripisujú ygelivské posvätné texty. Kedysi ich bolo viac, no tento bol posledný, ktorý sa im podarilo uchovať v bezpečí pred tými, s ktorými viedli vojnu. Pred tými, ktorí ich boha pred vekmi zabili. Posledné svetlo Ygelivov. Tak je to. Nechali ho v tej svätyni v nádeji, že jedného dňa im pomôže ich boha vzkriesiť. Než sa tak však stalo, odišli a Svetlo tu nechali. Už hádam chápeš, prečo som sa ho neodvážil zničiť?“
„Mohli ste ho predsa ukryť. Niekde, kde bude v bezpečí.“
„V bezpečí? Nepoznám bezpečnejšie miesto, ako ťažko dostupná svätyňa na vrchole opusteného nebeského mesta. Navyše, keď sa v jeho okolí rozmnožili ýrfovia, na rozdiel od iných som to skutočne uvítal. Zul Duramar bol od tej chvíle odrezaný od zvyšku sveta. No ako som povedal, niektoré hrôzy sa stať jednoducho musia. Bolo len otázkou času, kedy sa mu ho podarí získať.“
„Ag’hízovi?“
„Och, nie, nie. Počúvaj ma, Faldhar Dyrniadon! Ag’híz Gul-Baur je iba pešiak a nikdy nebol čímsi viac. Človek, ktorému rubínový mor vzal rodinu a tak túžil po pomste. Zvyčajný osud človeka, ktorý prišiel o všetko. Hľadal spôsob, ako zraziť na kolená ľudí, ktorí ho v minulosti odmietli, všetkých, ktorí mu nepodali pomocnú ruku, keď ju potreboval. A on mu ten spôsob ukázal. On mu ponúkol svoju pomocnú ruku, keď tu už žiadna iná nebola.
Žiaľ, ľudia, ktorí sa cítia prislabí pred zvyškom sveta, sa často obracajú na tých, ktorí im tú silu sľúbia. Nevidiac, že sa stanú len jej otrokmi, nie pánmi. Prichádzajú o slobodu, len aby cítili náznak moci, ktorú nikdy nemali a v skutočnosti ani mať nebudú.“
„Ale kto tú moc Ag’hízov sľúbil?“ V okamihu, keď tú otázku Faldhar dopovedal, spomenul si na nie tak dávne Halove slová o rozhovore medzi Ag’hízom a Valronom Alguilom. „O to sa postará on,“ zaznelo mu v hlave.
„O jednom z tých, ktorí boli z nášho sveta vypudení,“ odvetil Ezil Ekhlin ignorujúc Faldharove myšlienky. „Jeho meno nepoznám, ak by si sa naň chcel spýtať. Dokázal však zo sféry svojej existencie ovplyvniť Ag’híza a ten jeho úmysly zhmotnil. Chceš sa dozvedieť, odkiaľ to všetko viem, všakže?“
Faldhar nedočkavo prikývol.
„Prvýkrát moja myseľ zbystrila,“ pokračoval mág, „keď sa ku mne dostal chýr o mužovi z ďalekého juhu, ktorý chystá výpravu k Zul Duramaru. Vraj ide hľadať liek na rubínový mor, no ja sám som najlepšie vedel, že tam žiaden nie je, čo nezmusí hneď znamenať, že nikdy neexistoval.
Pravdaže, nebolo to za tie stáročia prvý raz, čo sa o to niekto pokúšal. Ten južan bol však až príliš horlivý na to, aby som to nechal tak. Zistil som, že sa dostal k mojim starým plánom a poznámkam. Potom však odišiel. Nevedel som kam ani čo má za lubom, no keď sa pred niekoľkými mesiacmi vrátil, zostal som doslova ohromený tým, aké zdroje sa mu podarilo získať.
Za pomerne krátky čas nadobudol bohatstvo, aké väčšina ľudí nenahromadí za celý život. Z jeho plánov vyraziť k Zul Duramaru sa tak stávala hrozba taká veľká, že som ju už nemohol dlhšie ignorovať. Preto som ho nechal sledovať až do Ethélie, kde sa stretol s istým Ogerom Agalidim. To meno poznáš, však? Máločím je ten muž známejší väčšmi, než nevraživosťou k tvojej rodine, Faldhar Dyrniadon. Odkedy mu tvoj otec zhatil plány stať sa najmocnejším mužom Emfardanu, túži len po krvavej pomste.
Moji zvedovia potom zistili, že Agalidi sľúbil Ag’hízovi svojich žoldnierov a k tomu zlato potrebné na výpravu výmenou práve za teba. Ag’hízov plán bol pritom jednoduchý a veľmi, veľmi rafinovaný. Vedel, že bude potrebovať niekoho, kto ho nielenže dostane k svätyni, ale hlavne do nej. Vo svojich poznámkach som totiž klamlivo uviedol, že sa mi význam toho nápisu nepodarilo nikdy rozlúštiť. Dúfal som, že to bude pôsobiť odradzujúco, že mnohí od svojich zámerov radšej upustia.
No Ag’híz taký nebol. Vedel, že potrebuje niekoho so znalosťou jazyka Staviteľov a súhra okolností zariadila, že si to práve ty. Vy Ezari tomu tuším hovoríte ‚zabiť dve muchy jednou ranou‘, však?“
Faldhar ponoril tvár do dlaní. Margrau to ku koncu tušil a on sám mal určité pochybnosti od začiatku. Celý ten čas však veril, že skutočne nájde liek pre syna. Vybavil si slová, ktoré mu veštica povedala v tom stane so znakom trojoka na divrachskom trhovisku. Aj chabá nádej, že sa to skutočne podarí, bola preňho významnejšia než to, že by padol do rúk Agalidiovcov. Teraz však nad svojou nerozvážnosťou bezmocne krútil hlavou.
Ezil Ekhlin pokračovať nemusel. Faldhar dobre poznal koniec toho príbehu. Aj keď kdesi v jeho vnútri stále žila nádej, že posledná veta ešte napísaná nebola.
„Ako mu mám čeliť? Ako Ag’híza, alebo kým to vlastne teraz je, dokážem zastaviť?“
Ezil Ekhlin sa prisunul bližšie k malej komode, ktorá stála pri posteli, a zdravou rukou zašmátral po šuflíku, z ktorého potom čosi vytiahol. Keď otvoril dlaň, mal v nej prívesok v tvare osemcípej hviezdy.
„Vieš, čo to je?“ spýtal sa Faldhara.
Ten zasnoril v pamäti. Niečo podobné už viackrát videl. „Severania tomu hovoria Fíritueva,“ utrúsil. „Symbol Severky.“
Ezil Ekhlin prikývol. „Nosia ich ako ochranné talizmany. Táto Fíritueva je však výnimočná. Kedysi patrila jednému čarodejovi, môjmu dávnemu učiteľovi, ktorý padol vo vojne so Spiacim kráľom. A ten ju získal od samotného Mehi Saia, zakladateľa Fahat Munu. Kúzlo, ktoré na nej spočíva, dokáže zastaviť temné sily, nech pochádzajú odkiaľkoľvek.
Keď ťa totiž Ag’híz objavil, uvalil na teba prostredníctvom tej neznámej bytosti z iného sveta kliatbu, pred ktorou ťa tvoja dračia krv ochrániť nedokáže. Preto si od toho okamihu cítil takú slabosť. Aj keď som sa všemožne snažil jeho vplyv na teba obmedziť, vždy sa ukázal byť oveľa silnejší, než ja a vyhral.“
Potom vtisol talizman do Faldharovej dlane a povedal: „Táto Fíritueva je však mocnejšia, než on!“
Faldhar si potom talizman zavesil na krk. Šarkania krv v jeho žilách sa akoby rozhorela.

1. kapitola
2. kapitola 
3. kapitola 
4. kapitola 
5. kapitola
6. kapitola
7. kapitola
Epilóg

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Recenzia: Rytier Siedmich kráľovstiev

Ako stvoriť uveriteľný fiktívny svet - 1. časť - Prostredie

Veľké rody Hry o tróny, ktoré došli k svojmu zániku