Posledné svetlo Ygelivov - 5. kapitola

V
Démoni ukrytí v piesku

Keď sa prebral, ležal na zaprášenej zemi v hlavnom tábore. Netušil, ako sa tam dostal. Bola noc. Okolo svietilo len zopár pochodní a všade vládlo ticho. Spomenul si na Margraua. V mysli sa mu začali vyjavovať útržky toho, čo sa tam hore udialo.

Spomenul si, že videl starého rytiera, ako leží s podrezaným hrdlom na zčervenalej podlahe. K nemu sa blížil ďalší Alguilov hrdlorez, no zdalo sa, že ten nemusel pohnúť ani prstom. Pamätal si, že ho opäť zasiahla tá ubíjajúca vlna nevoľnosti, podlomili sa mu kolená a klesol k zemi. Neomdlel však hneď. Pamätal si, ako Ag’híz kráča k tej žiariacej guli uprostred svätyne a oboma rukami ju dvíha z podstavca. Všetko okolité svetlo sa potom začalo strácať až zostala iba tma, ktorou prenikol len dlhý bolestný výkrik.

Naraz mu to všetko začalo dávať zmysel. Ten prekliaty predmet musel byť jediným dôvodom, prečo sa Ag’híz vybral k Zul Duramaru, pochopil v duchu. Nijaký liek ho nikdy nezaujímal. Jediné čo chcel, bolo...

Až vtedy si uvedomil, že má spútané ruky aj nohy. Podarilo sa mu však sadnúť si a oprieť sa o kus niečoho, čo sa zrejme pred vekmi odlomilo z ústredného piliera.

Zdalo sa, že si ho nik nevšíma. V tábore sedelo nanajvýš tridsať postáv. Kde sú ostatní? Videl len zopár Aralov, no samotný Ullhek chýbal. Boli tam tí, čo prežili pochod nahor a otroci, ktorí zostali dole. Zrejme sa už chystali na odchod. Valron s Ag’hízom chýbali tiež.

Slabý vánok k nemu náhle priniesol odporný zápach spáleného mäsa. Obzeral sa, odkiaľ prichádza. Videl trochu rozmazane, navyše sa jeho oči tme stále úplne neprispôsobili. Napokon zbadal blízko vchodu do Zul Duramaru obrysy niečoho, čo vyzeralo ako hromada zhorených tiel, z ktorej stále stúpali tenké stĺpiky dymu. Naplo ho a vyvracal sa na zem.

O čosi neskôr vošiel do Zul Duramaru Valron Alguil. Bol sám – Ag’híza ani Ullheka nebolo. Rozdal niekoľko pokynov svojim chlapom a jeden z nich, zrejme práve ten, ktorý Margrauovi podrezal hrdlo, zamieril k Faldharovi. Chytil ho pod rameno a dvihol na rovné nohy.

Uprostred noci vyrazili rovnakou trasou, akou prišli do Zul Duramaru. Faldhar začal hútať nad tým, čo sa stalo s jeho mečom. Durgind schoval pred cestou medzi ostatnú batožinu, ako to koniec-koncov robieval vždy. Všetko nasvedčovalo tomu, že je stále tam, aj keď bolo divné, že si nik nedal tú námahu, aby prehľadal jeho veci. Tušili tí muži vôbec, koho zajali?

Pri rieke sa konečne zastavili. Najprv uvažoval, že ich tam bude čakať Ag’híz, ktorý sa, ktovie prečo, vydal napred. Po ňom však ani stopy. Navyše, aj po niekoľkých hodinách pomalého pochodu bola všade tma. Nevidel ani hviezdy, aj keď mu čosi našepkávalo, že obloha by mala byť jasná. Opäť si spomenul na to, čo sa udialo vo svätyni. Je vôbec naozaj noc? zauvažoval s pohľadom upretým hore.

Keď práve dojedal drobnú porciu jedla, všimol si, že mu niektorí žoldnieri venujú väčšiu pozornosť, ako iní. Boli to tí traja, ktorí mu pripadali podozriví už pri naloďovaní sa na Karmínového tigra. Vždy ho niektorý z nich pozoroval, nespúšťali z neho oči. Vedeli, s kým majú dočinenia? Možno pracovali pre Ogera Agalidiho. To sa mu javilo ako najpravdepodobnejšie. Valron Alguil nemusel mať o ničom ani poňatia. Stačilo, že mu Agalidiovci dobre zaplatili a ponúkli troch svojich hrdlorezov, aby na celú záležitosť dohliadli. Odmena desaťtisíc zlatých sa predsa neodmieta.

Jeden z nich napokon dostal za úlohu strážiť ho, než sa vydajú ďalej. Chlap s niekoľkokrát zlomeným nosom mu pripadal zo všetkých najodpudivejší. Ak si dobre spomínal, prezývali ho Hal. Zo tri razy ho prišiel len tak skontrolovať, no keď sa zdalo, že väčšina tábora už spí, sadol si oproti Faldharovi na zem a chvíľu ho ticho pozoroval.

„Tak? Zaplatili vám za mňa dobre?“ spýtal sa ho Faldhar narovinu.

Žoldnier najprv len pokrčil plecami, obzrel sa, či ich nik nepočúva a naklonil sa k nemu bližšie: „Ja skôr dúfam, že mi po tomto fiasku zostane hlava na krku.“ Odtiahol sa a sklopil zrak. „Úplne sme to posrali. Margrau si neaslúžil skončiť ako dobytok. Žiaden rytier si to nezaslúži...“ Pohliadol naňho a Faldhar začínal veciam konečne rozumieť. „Tak trochu ale dúfam, že veľmajster pochopí, že to nebola naša vina. Všetko sa to stalo príliš rýchlo, nemohli sme... Nemohli sme urobiť nič. O ničom sme nevedeli, netušili sme, čo sa chystá. Valron takéto veci preberal len so svojím pobočníkom.“ Nato mu podal svoj flakón s vodou. „Teraz musíme byť opatrní. Ak sa Valron dozvie, že má Rád posledného úsvitu medzi jeho mužmi špehov... Nás troch neušetrí ako vás, pán Dyrniadon. Za nás nijaké zlato nezíska.“

„Margrau o vás vedel?“

„Pravdaže. On ako posledný by dopustil, aby ste zostali bez ochrany rádu. Dokonca sme sa stretli aj my dvaja, aj keď to bolo riadne dávno. Bol som mladý a mal som ešte celkom rovný nos,“ potichu sa zasmial, no tvár mu náhle opäť zvážnela. „Najradšej by som tých skurvencov sám všetkých pokántril. Za to, čo urobili Margrauovi a ostatným, by si zaslúžili veľmi, veľmi pomalú smrť. Ale nejde to. Sú v presile a navyše...“

„A navyše?“

„Po tom čo som videl... Po tom, čo sa stalo s Akh-allovými mužmi pochybujem, že by sme niečo dokázali urobiť aj keby sme boli v presile my. Gul-Baur je síce ďaleko, ale ktovie, čo všetko sa môže...“

„Čo sa s nimi stalo? Myslel som, že...“

„Že sme ich pozabíjali? Nebolo to celkom tak. Bolo... Bolo to ďaleko horšie. Ag’híz im najprv dal na výber: buď zradia Ullheka, alebo... Šiesti sa nakoniec rozhodli prejsť na jeho stranu, pridali sa k Valronovi.

Potom... Tou vecou, ktorú našiel vo svätyni všetkých ostatných... Asi, asi je to nejaká zbraň. Pohltí všetko okolité svetlo a... Ich telá sme nespálili my. Čary. Mohli to byť jedine čary. Inak to vysvetliť neviem.“

Faldhar si náhle vybavil slová Čierneho Tigra o lojalite žoldnierov. Po tom, čo sa stalo, by mu zrejme neprotirečil. „Takže Ullhek je mŕtvy?“ spýtal sa Hala.

Ten prikývol. „Z tých, čo neprešli k Valronovi neušetril nikoho. Všetkých ich... všetkých zabil tou ohnivou guľou. Doslova ich uškvaril!“ Halov neprítomný pohľad hovoril za všetko. „Nedokážem to vysvetliť, no tá vec ho zmenila. Urobila z neho príšeru, démona! Ťažko to popísať slovami. Nebolo to vôbec ľudské, nebolo to nič, čo som kedy videl alebo o čom som počul.“

„Kde je teraz?“

„Myslím, že vyrazil smerom k Razh’Khulluphu,“ pohľad namieril na východ. „Priamo cez najväčšie ýrfoviská.“

„Cez ýrfoviská?“

Hal pokrčil plecami. „Už to nie je človek. Zrejme sa ich nebojí viac ako mravcov.“

„Toto všetko znie až príliš... S takou mocou... V nebezpečenstve je celý Razh’Khulluph!“

„Celý svet, povedal by som. Nanešťastie, postaviť sa mu by bola hotová samovražda. Musíme to prenechať kirdianom. Tí ho zastavia. Aspoň v to teraz chcem veriť.“

„Kirdiani?“ Faldhar si spomenul, čo o čarodejníkoch hovorieval nebohý Margrau. Vždy to boli sebci... Zvysoka serú na obyčajných ľudí ako my. Nezaujímame ich, iba nás využívajú, ak je treba. „Na tých sa spoliehať nemôžeme, nie teraz. Kým sa rozhodnú zakročiť, môžu zhorieť celé mestá. Ak sa vôbec niekedy rozhodnú. Ja... Ja ho môžem zastaviť. Ja jediný môžem. Musím ho zastaviť čo najskôr!“

Hal však jeho slovami nebol veľmi nadšený. Dva razy sa obrátil na obe strany, aby sa uistil, že ich nik nesleduje, naklonil sa k Faldharovi bližšie a šepol: „Dajme tomu, že vás pustím. Čo bude potom? Ste prislabý na boj. A aj keby sa nám podarilo v tejto tme újsť, ako ďaleko sa dostaneme? V púšti nás doženú a... Aj keď to nerád priznávam, veľkú nádej nevidím.“

Naraz zbadali, ako východne od nich stúpajú plamene. Faldhar sa najprv nazdal, že je to Razh’Khulluph, no ten ležal o riadny kus cesty ďalej.

„Strážne hrady,“ preglgol a pokúsil sa vstať, no nohy mal stále zviazané a len padol späť na zem. „Ag’híz páli strážne hrady!“ zvolal zdesene s pohľadom upretým na Hala. Príliš neskoro si uvedomil, že ho určite niekto ďalší začul. Vtedy zacítil slabučké chvenie. Akoby sa hlboko pod zemou čosi veľké pohlo.

Z blízkeho stanu vyšiel jeden z niekdajších Ullhekových žoldnierov. Nepochybne ho prebudil Faldharov výkrik. Keď si dvojicu všimol, zamieril za nimi, no náhle sa udialo čosi nečakané – jeho neveľký stan sa stratil pod zemou a chvíľu nato sa na tom mieste objavila diera. Kým sa Aral otočil a uvedomil si, čo sa deje, strhlo ho z nej čosi za nohu a vtiahlo dnu. Z útrob sa potom ozval dlhý tlmený krik.

Pred ich očami sa na zem vyštveral ýrf. Stál na štyroch nohách, kým ďalšie štyri končatiny vystupujúce z chrbta mierili na ležiaceho Faldhara. Zdalo sa, že sa tvor chystá na rýchly útok. Rytier však pohotovo vytasil meč a zahnal sa po jeho krku. Ýrf obratne uskočil stranou a vzpriamil sa pred ním v celej svojej výške. Než však stihol zaútočiť, vrhla sa naňho zozadu dvojica ďalších chlapov.

Kým zvádzali zápas, pribehol Hal chytro k Faldharovi a dýkou prerezal putá na jeho rukách a nohách. Chceli sa dať na útek, no Faldhar zastal a obrátil sa k táboru. „Moje veci! Kde sú moje veci?“

Hal zahromžil, no napokon ukázal na nesúrodú kopu vedľa Valronovho stanu. „Ak hľadáte Durgind, je tam! Valronovi sme povedali, že ste ho nemali pri sebe.“

Faldhar na nič nečakal a rozbehol sa ta. Medzitým však z nových dier v zemi vychádzali ďalší ýrfovia. Niektorých žoldnierov zamordovali, než stihli výjsť zo stanu, niektorí sa stihli zobudiť a pustili sa s nimi do boja. Našťastie to znamenalo, že si Faldhara temer nik nevšimol a kto aj áno, toho v tom okamihu ani trochu nezaujímal.

Zo stanu medzičasom vyšiel aj Valron Alguil. Aj keď však videl Faldhara prehľadávajúceho kopu s batožinou, vôbec sa ním nezapodieval. Chytro sa vrátil do stanu a keď vyšiel von, v jednej ruke držal meč a v druhej pochodeň, ktorú zapálil o dohorievajúce ohnisko. Snažil sa ňou odohnať blížiaceho sa ýrfa, no skôr, ako sa mu to podarilo, naňho skočil zozadu ďalší. Chvíľu zápasili, no napokon ho tvor zaživa stiahol do diery v zemi.

Nato dvaja ýrfovia zbadali Faldhara, ktorý sa stále prehraboval v batožine. Klesli na všetky štyri a začali okolo neho krúžiť tak, aby mu odrezali únikové cesty. Jeden z nich potom o kúsok cúvol, rozbehol sa ako besný pes a takmer letom skočil na korisť.

O chvíľu sa táborom ozval prenikavý škiekavý zvuk a zvýjajúci sa ýrf dopadol pár stôp od Faldhara. Polovica jeho tela bola rozpáraná a valila sa z nej tmavá zelená tekutina.

Druhý ýrf zmeravel. Faldhar sa pred ním vztýčil v celej svojej výške. V ruke pevne zvieral Durgind, ktorého belasá čepeľ sa do tmavej noci rozhorela divokým bielym plameňom. Vrhol sa vpred. Ýrf sa ešte pokúsil brániť, bodal ostňami na chrbtových končatinách, no napokon klesol s preťatou lebkou na zem.

Faldhar sa rozhliadol po tábore. Niekoľko preživších otrokov zamierilo naprieč riekou na opačný breh, kým asi desiatka žoldnierov stále zvádzala márne boje s ýrfmi. Tých pribúdalo až príliš rýchlo.

Napokon zahliadol Hala. Snažil sa naraz ubrániť dvom ýrfom. Faldhar sa ta chcel rozbehnúť, no zatočila sa mu hlava a zložil sa na kolená. Končekmi prstov si pretrel oči a zodvihol zrak. Ledva si stihol uvedomiť, že sa naňho rúti ďalší z tých odporných tvorov. Vychladnutú, mliečne bielu čepeľ Durgindu namieril pred seba a stvora v poslednej chvíli zaklal.

Otriasol sa a vyrazil na pomoc Halovi. Spomenul si na ďalších dvoch rytierov, ktorí v utajení slúžili Valronovi. Obzrel sa naokolo, no medzi zápasiacimi postavami ich tváre nevidel.

Hal bol už len pár siah od neho. Podarilo sa mu zraniť jedného ýrfa, no druhý ho chytil za ruku a ťahal k diere. Faldhar sa na tvora okamžite vrhol, odťal mu chrbtové končatiny a napokon aj ruku, ktorou držal Hala.

*****

S vypätím posledných síl sa im podarilo dostať na opačný breh. Faldhar sa pristihol, že podvedome hľadá Margraua. Keď sa však obzeral okolo seba, starého rytiera nebolo. Rozvalil sa na piesočnatú zem a pohliadol na povedľa ležiaceho Hala. Jeho pravú ruku ýrf pri súboji roztrhal až na kosť.

Z južnej strany Beg Muhalu sa ešte krátku chvíľu ozývali výkriky, no po nich zostalo už len ticho. Nebolo počuť ani vietor, všade bola stále tma, aj keď z neba nad nimi konečne presvitlo niekoľko jasnejších hviezd a ďaleko na severnom horizonte to vyzeralo na jasný deň. Možno je to tým, že je Ag’híz tak ďaleko, pomyslel si Faldhar. Na juhovýchode zbadal niekoľko veľkých ohňov.

Spomenul si, čo mu o Ag’hízovej premene povedal Hal a uvažoval, čo toho človeka mohlo prímäť k takýmto činom. Možno bola pravda, že jeho rodina ochorela na rubínový mor a možno mu už dávno všetci podľahli, a preto hľadal spôsob, ako sa za to pomstiť celému svetu. Na zmienku o tom ygelivskom artefakte mohol natrafiť náhodou a možno sa to naozaj stalo pri hľadaní lieku. Faldhar sa zadíval do tmy smerom, kde predpokladal, že stojí Zul Duramar a premýšľal, či tam liek na rubínový mor skutočne je. Bolo mu zrejmé, že sa to už nikdy nedozvie.

Opäť pohliadol na Hala. Zdalo sa, že upadol do bezvedomia. Priplazil sa k nemu a prezrel krvácajúcu ruku. Bolo to ešte horšie, než predpokladal. Ýrf stihol do rán naklásť stovky drobných vajíčok. Robili to stále. Predpokladalo sa, že ich vypúšťajú zo žliaz na rukách, ktorými trhajú svoju obeť. Ak tá nejakou šťastnou náhodou prežije, maličké larvy sa po vyliahnutí nenápadne prežierajú celým telom bez toho, aby dotyčný čokoľvek tušil. Keď prídu bolesti, je už dávno neskoro. Faldhar vedel, že jediný spôsob, ako Hala pred tou hrôzou zachrániť, je, že ho poranenej ruky čo najskôr zbaví.

Vzal Durgind, ktorý ležal pohodený pri rieke. Hal stále nevnímal, no jeho dvíhajúca sa hruď znamenala, že žije. Strhol zo seba vrchnú časť odevu a položil ho na ňu tak, aby jeho pravé rameno nebolo v piesku. Potom dvakrát naznačil smer seku a rýchlo odťal pravú ruku tesne pod ramenným kĺbom. Čepeľ sa potom náhle do biela rozhorela a zatvorila ranu.

*****

Keď sa Hal prebudil, bolo už pološero, aj keď v skutočnosti mohlo byť pravé poludnie. Tma sa presúvala k Razh’Khulluphu, ku ktorému sa po celý čas upínali aj Faldharove myšlienky. Svojho záchrancu však nemohol nechať napospas púšti a ýrfom, ktorí sa mohli skrývať nablízku. Vzdialené ohne postupne dohorievali a zlovestný tieň Zul Duramaru dopadal na pustý Shehreg ako varovanie.

Zdalo sa, že je rytier so svojím údelom zmierený. Faldhar si uvedomoval, že títo ľudia žili a dýchali len pre jedinú vec – ochrániť práve jeho, a to sa Halovi pri veľkej obeti podarilo. Faldhar mu z rieky doniesol vo flakóne vodu, sám však stále nemal síl nazvyš. Bola to posledná otázka, ktorá ho trápila, posledná, na ktorú chcel poznať odpoveď prv, ako sa vydá do Razh’Khulluphu skoncovať s Ag’hízom Gul-Baurom. Alebo s tým, čo sa z neho v ruinách nebeského mesta stalo. Nemohol si dovoliť riskovať, že v najdôležitejšom okamihu pre tú neznámu chorobu zlyhá. Ak to vôec bola choroba.

„Čo sa to so mnou deje?“ spýtal sa Hala bez okolkov. „Odkedy sme sa nalodili na Karmínového tigra, necítim sa dobre. Občas to ustúpi, no potom to na mňa doľahne ešte silnejšie – únava, malátnosť, vraciam a ledva sa udržím na nohách.“

„O tom neviem nič,“ odvetil Hal stroho. Stále ležal na zemi a díval sa k oblohe. „Vlastne, spomínam si na jeden rozhovor Ag’híza a Valrona. Začul som ho len náhodou a ani nie celý. Aral povedal niečo ako: ‚O to sa postará on.‘ Možno to s tým nejako súvisí.“

„Koho Ag’híz myslel?“

„To naozaj netuším,“ uzavrel Hal, otočil sa na ľavý bok a zatvoril oči.

*****

Do Razh’Khulluphu sa napokon vydal bez odpovedí. Na výber nemal, riziko musel podstúpiť bez ohľadu na to, či ich poznal, alebo nie.

Šli popri severnom brehu Beg Muhalu. Jedlo síce nemali, no na tejto strane rieky rástli datľovníky a zeleň sa tiahla o kúsok ďalej ako na juhu. Opäť sa cítil o čosi lepšie, no boj s Ag’hízom si aj tak nevedel predstaviť. Vlastne si nedokázal predstaviť, že by v takomto stave bojoval s kýmkoľvek. Už to, ako sa v tábore dokázal uchrániť pred ýrfmi, považoval za malý zázrak, ktorý sa viac nemusí zopakovať.

Ako postupovali na východ, neprirodzená tma opäť hustla. Jediné svetlo k nim prichádzalo zo severného obzoru, ak tam bol práve deň. Hviezdy nad Shehregom však znovu zmizli. Keď tma zhustla tak, že si nedovideli na špičku nosa, vytasil Faldhar Durgind. Gwirlinový meč vydával vlastné matné svetlo a keď sa jeho čepeľ rozhorela, dovideli pekných pár siah pred seba.

Cestou natrafili na malú rybársku osadu, ktorej obyvatelia nemohli tušiť, čo sa v ich blízkom susedstve deje. S pomocou Durgindu im Faldhar zapálil vatru, aby sa miestni nemuseli strachovať v tme, a od nich na oplátku dostali jedlo – ryby a sušené ťavie mäso na cestu. Žiaľ, nik z tohto aralského obyvateľstva nehovoril ezarsky a oni so svojou chabou aralčinou stačili len na to, aby im vysvetlili, že prichádzajú zo Zul Duramaru. Zdalo sa, že to na nich spolu s ohnivým mečom urobilo dojem.

Faldhar napokon presvedčil Hala, aby zostal v osade. Pri prípadnom stretnutí s Ag’hízom Gul-Baurom by mu aj tak nedokázal pomôcť. Prišiel o pravú ruku a meč v ľavej ledva udržal, nieto aby ním dokázal ochrániť samého seba. Keď sa lúčili, zdalo sa, že je s tým rytier zmierený.

Od bitky s ýrfmi muselo prejsť niekoľko dní, kým konečne zbadal obrysy hradieb severnej štvrte Razh’Khulluphu. Nikde však nehoreli ohne, nevidel žiaden pohyb a nepočul nijaký zvuk. Dúfal len, že to mŕtvolné ticho má nejaký iný dôvod, než že je naozaj mŕtvolné. Päsťou niekoľkokrát zabúchal na oceľovú bránu.

Neozval sa ani hlások. Po chvíli zašiel k rieke, že sa napije vody. Sklonil sa k nej s rukami spojenými v nádobu a ponoril ich dnu. Nejaký čas potom sedel na brehu a len tak sa díval na opačnú stranu Beg Muhalu. Južná polovica mesta sa zdala byť rovnako tichá a tmavá ako tá severná. Ťavím mäsom od osadníkov narýchlo zahnal hlad a vydal sa plávať na opačný breh, kde sa v tejto tme mohol nepozorovane dostať do mesta.

Ticho vládnuce v úzkych uličkách ho znervózňovalo. V jednej z nich natrafil na pochodeň, ktorou si potom osvetľoval cestu – ak by ho niekto zbadal, nevydesilo by ho to tak, ako bielym ohňom potiahnutý meč. Ak ho teda má kto zbadať. Stále totiž nenatrafil na jedinú živú dušu, a to už prešiel hodný kus južnej štvrte.

Z jednej širšej uličky zbadal vysoký dom Lau’shii Akh-ally a rezkým krokom zamieril práve k nemu.

Vchodové dvere našiel otvorené dokorán. Obával sa najhoršieho. Opatrne vkročil dovnútra a rozhliadol sa po predsieni. Steny boli obhorené, no nezdalo sa, že dom horel, skôr ich len olízli ohnivé jazyky. Vydal sa ku schodisku, kde našiel spálené telo. Zlatý náhrdelník na krku znamenal, že to musela byť pani domu. Zrejme sa pred smrťou pokúšala ujsť na poschodie, no život si už nezachránila.

Čo však Faldhara zaujalo najviac, bolo, že telo muselo na tom mieste ležať už hodnú dobu. Určite nie iba niekoľko dní, aj keby sem Ag’híz dorazil akokoľvek skoro. Museli to byť týždne a to by znamenalo, že tam ležalo už predtým, ako odišli. Ale to by sa vymykalo všetkej logike. Nemožné, povedal si Faldhar v duchu a odišiel z toho domu von.

Zamieril k mostu. Cestou ešte prehľadal niekoľko ďalších príbytkov, no tie boli prázdne. Nijaké mŕtvoly, nijakí živí. Iba hrobové ticho.

Na začiatku prastarej ygelivskej stavby sa tma akoby zhmotňovala, nadobúdala tvar a kládla jeho krokom odpor. Vzduch bol na tom mieste riedky ako na vrchole Zul Duramaru. Pochodeň zhasla už dávno a slablo aj svetlo Durgindu, po ktorého belasom plameni tiež nebolo ani stopy.

Nikdy necítil taký des, takú tieseň, ktorá mu stisla srdce a zatemnila myseľ strachom. Naraz akoby počul čísi hlas, tlmený, prichádzajúci z opačného brehu. A možno bolo tých hlasov na tisíce, nedokázal to s istotou určiť. Slová, ktoré rozoznal, však neboli aralské a ani ezarské. Zneli skôr ako pokrivená forma ygelivčiny.

Opäť naňho doľahla slabosť, no tentoraz v miere, ktorá nemala obdoby. Tmavý svet vôkol sa mu krútil pred očami, klesol na kolená a z hlasov v hlave sa stalo neúnosné hučanie – piskľavé vysoké tóny sa miešali s hlbokými basmi a vytvárali akýsi neľudský chorál. Do toho sa zodvihol syčavý vietor znejúci ako starý organ.

Z posledných síl sa pozviechal a cúvol. Zrazu akoby ho prešla všetka odvaha i odhodlanie. Začal uvažovať, či by to predsa len nemal nechať na kirdianov. Ak im rozpovie, čo sa udialo, nebudú mať na výber a zasiahnu. A ak nie oni, potom to urobí Fahat Mun. Margrau mal možno pravdu, keď hovorieval, že sa čarodejníci zaujímajú len o svoje veci, no práve toto sa predsa týkalo všetkých. Nech sa tu udialo čokoľvek, Ag’híz nadobudol príliš veľkú moc na to, aby ho mohol ktokoľvek ignorovať. Navyše, ak on, Faldhar Dyrniadon, zlyhá, potom sa možno kirdiani o udalostiach v Zul Duramare a Razh’Khulluphe dozvedia prineskoro.

Ustúpil ešte o krok. Oheň na gwrlinovej čepeli jeho meča sa znovu slabučko rozhorel a s každým ďalším krokom vzad blčal o kúsok silnejšie.

Zaváhal a ostal stáť na mieste. Mysľou mu výrilo príliš mnoho myšlienok. Má to naozaj vzdať a ujsť? On, v ktorého žilách koluje krv dračieho plemena?

Zamieril do tmavých uličiek a chvíľu nimi bezcielne blúdil. Vybúchaval na dvere domov v nádeji, že mu niekto otvorí, do niekoľkých dokonca bez ostychu vošiel, no po obyvateľoch Razh‘Khulluphu nebolo vidu ani slychu.

Sadol si na schody pred jedným z nich a ponoril utrápenú tvár do dlaní. Keď potom konečne zodvihol zrak, naraz zbadal slabučké svetlo. Rozlievalo sa nad strechou nízkeho domca len pár ulíc od neho. Najprv sa nazdával, že je to iba prelud stvorený jeho mysľou topiacou sa v beznádeji všadeprítomnej temnoty. Svetlo však ani po hodnej chvíli nezmizlo.

1. kapitola
2. kapitola 
3. kapitola 
4. kapitola 
5. kapitola
6. kapitola
7. kapitola
Epilóg