Epilóg
Ranné lúče, ktoré ho zobudili z nevedno ako dlhého spánku, hriali,
akoby sa to všetko nikdy nestalo. Na krátku chvíľu dokonca zapochyboval, či to
naozaj nebol len jeden dlhý desivý sen. No keď sa mu zrak konečne prispôsobil
a dokázal opäť rozoznávať tvary okolo seba, zbadal na stoličke sediaceho
Hala. Veľká časť jeho pravej ruky naozaj chýbala.
„Konečne ste hore,“ povedal rytier a prisunul si
stoličku o čosi bližšie k posteli. Zrejme nehovoril veľmi nahlas, no
jeho slová vo Faldharovej hlave doslova duneli. „Už som sa o vás začínal
báť. Prespali ste celý týždeň!“
Faldhar to nebral ako niečo výnimočné. V jeho
rodine považovali takýto jav za celkom prirodzený následok dlhého
a vyčerpávajúceho obdobia – podľa všetkého jedno z dedičstiev po ich
dračích predkoch. Jeho prastarý otec vraj po istej mimoriadne ťažkej výprave
strávil v dračom spánku celý mesiac. Verilo sa, že aj preto žil vyše sto
rokov a aj v takom vysokom veku bol stále pri sile. Aj kirdiani
v skutočnosti udržiavali Falghera v čomsi podobnom, aby v jeho
tele spomalili šírenie rubínového moru.
Posadil sa a oprel o stenu. Chvíľu mu ešte
hučalo v hlave, no každým okamihom sa cítil lepšie. „Svetlo Ygelivov,“
hlesol. „Ja som ho...“
„...zničil,“ dokončil zaňho Hal. Nepochybne to vnímal
ako radostnú novinu. „A s ním aj toho démona čo ovládol Ag’híza
Gul-Baura. Videl som jeho ohorené ostatky v citadele, keď som vás hľadal.“
Faldhar sklopil zrak a pohliadol k oknu, za
ktorým sa nad k moru sa vinúcim Beg Muhalom dvíhalo ostré slnko. Na to, čo
nasledovalo po smrti Murbakha Tmohňa a zničení Posledného svetla Ygelivov,
si spomínal len matne.
„Kde to vlastne som?“
„V dome Akh-allovcov. Lau’shí je mŕtva, no podarilo sa
mi vyhľadať Ullhekovu rodinu a tí to tu dali doporiadku. Keď som sem
prišiel, vyzeralo to tu ako vytrhnuté z nočnej mory. Asi sa sem teraz
nasťahujú. Keď som im rozpovedal, čo sa stalo a že Ullhek zahynul,
zarmútilo ich to, no zdá sa mi, že tie hrozné udalosti ich akýmsi spôsobom
zocelili.“
„Kedy si ma tu našiel? A ako?“
„Pred štyrmi dňami. Keď totiž začala ustupovať tma,
vytušil som, že ste buď uspeli, alebo sa Ag’híz s tou prekliatou vecou
opäť vzdialil a tak som sa vydal do mesta.“ Na okamih zavrel oči
a nič nevravel, len pomaly dýchal a krútil hlavou. „To, čo som tu
potom videl, bolo... Neviem, či na to existuje správne slovo. Nebolo to len
desivé a smutné... Mal som pocit, že som v nejakej bizarnej
karikatúre nášho sveta, lebo predtým by som si ani v najponurejších
myšlienkach nedokázal predstaviť, že je v ňom niečo podobné vôbec možné.
Stĺpy s mŕtvolami... a to, čo ľudia našli v chráme!
No hnus z tých ohavností na mňa nedoľahol tak,
ako stále živý strach v očiach ľudí, ktorí zo stĺpov znášali telá svojich blízkych,
svojich detí a rodičov, priateľov... Ten démon bol možno preč, no mne sa
zdalo, že na mátohy sa zmenili obyvatelia Razh’Khulluphu. Nárek detí
a prázdne pohľady vystrašených žien, to je to, čo si budem pamätať navždy.
Neviem, či po tomto všetkom ešte niekedy pokojne zaspím.
Od jedného Ezara, ktorý tu už nejakú dobu žije, som sa
dozvedel, koľko času tu v skutočnosti prešlo aj to, že ten démon sa usadil
v citadele. Hneď som ta vyrazil v nádeji, že vás tam nájdem alebo sa
aspoň dozviem, čo sa stalo. Nenašiel som po vás ani stopy, no potom mi akási
žena prezradila, že videla, ako odtiaľ niekoľko chlapov odnáša telo bieleho muža.
Nemal som pochybnosti, že videla, ako odnášajú vás. Rozum som si však lámal nad
tým, kto by to robil.
Začal som po vás teda pátrať, vypytovať sa miestnych,
no tí o ničom nevedeli. Nakoniec, keď som si potreboval niekde oddýchnuť
a načerpať sily, zašiel som sem. A hľa!“
„Podarilo sa ti zistiť, kto ma sem doniesol?“
„To, žiaľ, nie. Boli ste tu v celom dome úplne
sám. Ani ľudia, ktorí sa vracali do domov v okolí nevedia viac.“
„Je tu však niečo,“ povedal po chvíli a zohol sa
k malej truhlici na zemi. Otvoril ju a podal Faldharovi do rúk.
„Ležalo to vedľa vašej postele.“
Faldhar si pozorne prezrel obsah truhlice. Bolo
v nej, teda aspoň jeho zvyšky – Posledné
svetlo Ygelivov, rozbité na desiatky úlomkov rôznych veľkostí
a tvarov. Už nemohlo ublížiť nikomu. „A čo môj meč?“ spýtal sa Hala.
Ten ukázal na policu nad Faldharovou hlavou. Ako sa
tam Durgind dostal, vysvetliť nedokázal.
*****
O tri dni neskôr stál spolu s Halom na jednom
z mól razh’khulluphského riečneho prístavu a vzhliadal na zakotvenú
červenú galéru. Dúfal, že niekde zbadá jej kapitána, aby sa s ním dohodol
na plavbe.
Napriek Halovmu nesúhlasu mal vo svojich ďalších
plánoch úplne jasno. Popravde sa len vrátil k tomu, čo zamýšľal prv, než
v hostinci v Divrachu nečakane stretol Margraua a než mu Ag’híz
ukázal zvitok s tými prapodivnými ygelivskými „slovami“. Plaviť sa tak ďaleko na juh, ako mu to
okolnosti umožnia. V kútiku duše však veril, že muž, na ktorého čaká,
ho dostane až do samotného Saglifahu.
Na to, že nájde pomoc medzi členmi Fahat Munu, sa už
však priveľmi nespoliehal. Možno to bolo len podvedomou snahou dať teraz, po
Margrauovej smrti, za pravdu všetkým tým jeho opovržlivým slovám
o čarodejníkoch, no celkom možné bolo aj obyčajné vytriezvenie
a strata naivity, že práve oni dokážu to, čo za celé tie roky nedokázali
kirdiani.
Najhoršie zo všetkého bolo, že netušil, koľko času
ešte Falgherovi zostáva. Dokonca mu zišlo na um, či už nie je neskoro a či
jeho syn ešte žije. Tie myšlienky sa pokúšal dostať z hlavy, no aj tak ho
mátali dňom i nocou.
Vo chvíli, keď sa už chcel otočiť a odísť, uvidel,
ako sa k nemu blížia dvaja starci. Jeden z nich sedel na vozíku, no
predsa vyzeral o poznanie lepšie ako vtedy, keď ho videl naoko bezvládneho
ležať na posteli. Ezil Ekhlin zastavil len kúsok pred ním. Jeho oko opäť
podmanivo menilo farby, akoby sa Faldharovi zavrtávalo do mysle.
„Zdá sa, že máme o kúsok krajší deň, ako keď sme
sa videli prvý raz,“ zažartoval ygelivsky.
Faldhar sa stretnutiu s ním doposiaľ vyhýbal, aj
keď ho chvíľu mátala myšlienka vyhľadať ho. Uvedomoval si však, že stáročná
čarodejova snaha o uchovanie posledného úlomku duše boha Ygelivov pre deň,
keď sa raz jeho tvorcovia vrátia, boli zmarené jediným mávnutím jeho
gwirlinového meča. Pripadal si ako malý chlapec, ktorý porušil zákaz
a teraz očakával nevyhnutné pokarhanie. Navzdory tomu však
v čarodejovej tvári hnev nevidel. Dovtípil sa, že to musel byť práve on,
kto zariadil, že ho preniesli do domu Lau’shí. Aj keď nechápal, ako bolo možné,
že im Durgind neublížil. Možno len Elgeberova duša v ňom vycítila, že mu
od nich nijaké nebezpečenstvo nehrozí.
Rukou si zatienil oči a vzhliadol
k poludňajšiemu nebu. „Zrejme to bude tým, že vôbec máme deň. Konečne nám vyšlo slnko.“
„Slnko vychádzalo stále, to len na svet pod ním
zostúpila tma,“ odvetil Ezil Ekhlin a z diaľky si prezrel blízku loď.
„Vyzerá to tak, že sa opäť vydávaš na cestu.“
„Idem do Saglifahu,“ vyhlásil Faldhar.
„Niečo mi hovorí, že tým dôvodom už nie je Fahat Mun.“
„V ich nebeskom meste je najväčšia zbierka ygelivských
textov. Ak medzi nimi nenájdem zmienku o lieku na rubínový mor, potom možno
nikdy žiaden neexistoval.“
Ezil Ekhlin sa tváril, akoby tú odpoveď očakával.
„Nezabúdaj, že nebeské mestá sú nebezpečným miestom. O to väčšmi, keď
v nich sídli najväčšie spoločenstvo čarodejníkov v celom Emerne.“
„S čarodejníkmi už našťastie skúsenosti mám.
A navyše som mal priateľa, ktorý mi celý život opakoval, aby som im veľmi neveril.“
„Všetkým?“
Faldhar pokrčil plecami. „Nuž, nie všetci túžia iba po
moci,“ utrúsil po chvíli a dodal: „Je mi to ľúto, no nemal som na výber.“
Ezil Ekhlin zjavne nesúhlasil no napriek tomu
prikývol. Zdalo sa, že Faldharovmu rozhodnutiu rozumie. „Mal by som povedať, že
vždy máme na výber, ale boli by to už len prázdne slová, nič viac. Urobil si,
čo si v tej chvíli považoval za nevyhnutné aj keď si poznal následky.“
„Predtým, u vás doma, ste mi povedali, že tých
úlomkov duše ygelivského boha bolo viac. Možno ešte niekde...“
„Sú stratené,“ zastavil ho Ezil Ekhlin. „Navždy.“
„Ktovie. Možno ich niekde stráži dajaký starý
čarodejník, to vylúčiť nemôžete.“
Ezil Ekhlin sa pousmial a siahol do vrecka. „V
citadele si si niečo zabudol.“ Na načiahnutej dlani mal fírituevu.
„Po tom všetkom ju predsa nemôžem prijať späť.“
Čarodejník sa však zdal byť neoblomný a vtisol mu
ju do dlane. „Čosi mi hovorí, že ty, alebo tvoji potomkovia, ju raz budete
potrebovať. Zabitím toho démona si si narobil mocnejších nepriateľov, než je
dáky emfardanský obchodník. Oger Agalidi jedného dňa umrie a s ním aj
jeho túžba po pomste. No oni...
Pamätáš, čo som ti vtedy povedal? Nik nedokáže navždy spútať všetko zlo. Svoju
cestu si nájde vždy – zajtra, o rok či o tisíc.
Každopádne, verím, že liek pre svojho syna nájdeš. Zbohom
a veľa šťastia, Faldhar Dyrniadon!“ Nato sa s vozíkom bez použitia
rúk otočil, akoby mu to prikázal holou myšlienkou, a aj spolu so svojím
spoločníkom odišli.
Krátko nato sa pri ňom a Halovi pristavil muž, na
ktorého čakali. Akoby sa na ňom tie temné
dni nijako nepodpísali, zamyslel sa Faldhar a v priateľskom geste
mu podal ruku. „Je Karmínový tiger pripravený?“
„Otázka je, či ste pripravený vy, Ulgír. Hizivahovou
smrťou sa síce všetky moje záväzky v tomto meste skončili, no to
neznamená, že budem niekomu robiť prepravcu za dobré slovo. Na takú dlhú cestu
je potrebné nakúpiť zásoby, zasýtiť mužov... Navyše ako vidím, budú pasažieri
dvaja.“
„Našťastie som všetky svoje osobné veci a peniaze
nechal pred cestou k Zul Duramaru v dome Ahk-allovcov, takže sa
nemusíte báť toho, žeby som bol na mizine. Okrem toho, Hal odchádza so
zajtrajšou karavánou do Divrachu,“ ujasnil situáciu Faldhar. „Takže sme to len
vy, ja a pár desiatok otrokov na vašej lodi.“
Čierny tiger vyceril zuby, ktoré sa oproti jeho
obsidiánovej pleti priam démonicky beleli. „Počul som chýry o tom, čo sa
pri výprave stalo. Zdá sa, že už aj vy prehodnodujete svoj postoj k žoldnierom
a otrokom.“
Faldhar mu nakrátko úsmev oplatil. „Zostávam skôr toho
názoru, že najdôležitejšia je vždy vernosť, či už ide o otroka, žoldniera
alebo o obyčajné priateľstvo.“ Jeho pohľad na okamih padol na Hala,
ktorého však väčšmi zaujímala okoloidúca Aralka.
„V tom s vami musím súhlasiť, Ulgír. Loď bude
pripravená o dva dni. Nestáva sa často, aby som sa plavil do Ral Gemuenu,
takže musím všetko patrične naplánovať.“ S tým mu opäť podal ruku
a odišiel na palubu Karmínového tigra.
Kupecká karavána mala vyraziť do Divrachu
s prvými rannými lúčmi, a tak sa s Halom lúčili ešte pred
úsvitom. Do ruky mu podal neveľkú truhlicu. „Odnes to do sídla rádu,“ nakázal
mu. „Veľmajstrovi povedz, nech to uzamkne v starej zbrojnici. Ak je hoc
len drobná nádej, že niekto dokáže dať Posledné svetlo Ygelivov dokopy, tak je
našou povinnosťou uchovať jeho zvyšky.“
Hal uložil truhlicu medzi ostatnú batožinu. „Veľmajster
ma nepochváli za to, že som vás nechal ísť do Saglifahu osamote.“
„Som presvedčený, Hal, že rád ma v skutočnosti nikdy
osamote nenechá,“ zaškľabil sa Faldhar a zaželal mu šťastný návrat domov.
1. kapitola
2. kapitola
3. kapitola
4. kapitola
5. kapitola
6. kapitola
7. kapitola
Epilóg
1. kapitola
2. kapitola
3. kapitola
4. kapitola
5. kapitola
6. kapitola
7. kapitola
Epilóg
Komentáre
Zverejnenie komentára