Preskočiť na hlavný obsah

Posledné svetlo Ygelivov - Epilóg



Epilóg


Ranné lúče, ktoré ho zobudili z nevedno ako dlhého spánku, hriali, akoby sa to všetko nikdy nestalo. Na krátku chvíľu dokonca zapochyboval, či to naozaj nebol len jeden dlhý desivý sen. No keď sa mu zrak konečne prispôsobil a dokázal opäť rozoznávať tvary okolo seba, zbadal na stoličke sediaceho Hala. Veľká časť jeho pravej ruky naozaj chýbala.
„Konečne ste hore,“ povedal rytier a prisunul si stoličku o čosi bližšie k posteli. Zrejme nehovoril veľmi nahlas, no jeho slová vo Faldharovej hlave doslova duneli. „Už som sa o vás začínal báť. Prespali ste celý týždeň!“
Faldhar to nebral ako niečo výnimočné. V jeho rodine považovali takýto jav za celkom prirodzený následok dlhého a vyčerpávajúceho obdobia – podľa všetkého jedno z dedičstiev po ich dračích predkoch. Jeho prastarý otec vraj po istej mimoriadne ťažkej výprave strávil v dračom spánku celý mesiac. Verilo sa, že aj preto žil vyše sto rokov a aj v takom vysokom veku bol stále pri sile. Aj kirdiani v skutočnosti udržiavali Falghera v čomsi podobnom, aby v jeho tele spomalili šírenie rubínového moru.
Posadil sa a oprel o stenu. Chvíľu mu ešte hučalo v hlave, no každým okamihom sa cítil lepšie. „Svetlo Ygelivov,“ hlesol. „Ja som ho...“
„...zničil,“ dokončil zaňho Hal. Nepochybne to vnímal ako radostnú novinu. „A s ním aj toho démona čo ovládol Ag’híza Gul-Baura. Videl som jeho ohorené ostatky v citadele, keď som vás hľadal.“
Faldhar sklopil zrak a pohliadol k oknu, za ktorým sa nad k moru sa vinúcim Beg Muhalom dvíhalo ostré slnko. Na to, čo nasledovalo po smrti Murbakha Tmohňa a zničení Posledného svetla Ygelivov, si spomínal len matne.
„Kde to vlastne som?“
„V dome Akh-allovcov. Lau’shí je mŕtva, no podarilo sa mi vyhľadať Ullhekovu rodinu a tí to tu dali doporiadku. Keď som sem prišiel, vyzeralo to tu ako vytrhnuté z nočnej mory. Asi sa sem teraz nasťahujú. Keď som im rozpovedal, čo sa stalo a že Ullhek zahynul, zarmútilo ich to, no zdá sa mi, že tie hrozné udalosti ich akýmsi spôsobom zocelili.“
„Kedy si ma tu našiel? A ako?“
„Pred štyrmi dňami. Keď totiž začala ustupovať tma, vytušil som, že ste buď uspeli, alebo sa Ag’híz s tou prekliatou vecou opäť vzdialil a tak som sa vydal do mesta.“ Na okamih zavrel oči a nič nevravel, len pomaly dýchal a krútil hlavou. „To, čo som tu potom videl, bolo... Neviem, či na to existuje správne slovo. Nebolo to len desivé a smutné... Mal som pocit, že som v nejakej bizarnej karikatúre nášho sveta, lebo predtým by som si ani v najponurejších myšlienkach nedokázal predstaviť, že je v ňom niečo podobné vôbec možné. Stĺpy s mŕtvolami... a to, čo ľudia našli v chráme!
No hnus z tých ohavností na mňa nedoľahol tak, ako stále živý strach v očiach ľudí, ktorí zo stĺpov znášali telá svojich blízkych, svojich detí a rodičov, priateľov... Ten démon bol možno preč, no mne sa zdalo, že na mátohy sa zmenili obyvatelia Razh’Khulluphu. Nárek detí a prázdne pohľady vystrašených žien, to je to, čo si budem pamätať navždy. Neviem, či po tomto všetkom ešte niekedy pokojne zaspím.
Od jedného Ezara, ktorý tu už nejakú dobu žije, som sa dozvedel, koľko času tu v skutočnosti prešlo aj to, že ten démon sa usadil v citadele. Hneď som ta vyrazil v nádeji, že vás tam nájdem alebo sa aspoň dozviem, čo sa stalo. Nenašiel som po vás ani stopy, no potom mi akási žena prezradila, že videla, ako odtiaľ niekoľko chlapov odnáša telo bieleho muža. Nemal som pochybnosti, že videla, ako odnášajú vás. Rozum som si však lámal nad tým, kto by to robil.
Začal som po vás teda pátrať, vypytovať sa miestnych, no tí o ničom nevedeli. Nakoniec, keď som si potreboval niekde oddýchnuť a načerpať sily, zašiel som sem. A hľa!“
„Podarilo sa ti zistiť, kto ma sem doniesol?“
„To, žiaľ, nie. Boli ste tu v celom dome úplne sám. Ani ľudia, ktorí sa vracali do domov v okolí nevedia viac.“
„Je tu však niečo,“ povedal po chvíli a zohol sa k malej truhlici na zemi. Otvoril ju a podal Faldharovi do rúk. „Ležalo to vedľa vašej postele.“
Faldhar si pozorne prezrel obsah truhlice. Bolo v nej, teda aspoň jeho zvyšky – Posledné svetlo Ygelivov, rozbité na desiatky úlomkov rôznych veľkostí a tvarov. Už nemohlo ublížiť nikomu. „A čo môj meč?“ spýtal sa Hala.
Ten ukázal na policu nad Faldharovou hlavou. Ako sa tam Durgind dostal, vysvetliť nedokázal.
*****
O tri dni neskôr stál spolu s Halom na jednom z mól razh’khulluphského riečneho prístavu a vzhliadal na zakotvenú červenú galéru. Dúfal, že niekde zbadá jej kapitána, aby sa s ním dohodol na plavbe.
Napriek Halovmu nesúhlasu mal vo svojich ďalších plánoch úplne jasno. Popravde sa len vrátil k tomu, čo zamýšľal prv, než v hostinci v Divrachu nečakane stretol Margraua a než mu Ag’híz ukázal zvitok s tými prapodivnými ygelivskými „slovami“. Plaviť sa tak ďaleko na juh, ako mu to okolnosti umožnia. V kútiku duše však veril, že muž, na ktorého čaká, ho dostane až do samotného Saglifahu.
Na to, že nájde pomoc medzi členmi Fahat Munu, sa už však priveľmi nespoliehal. Možno to bolo len podvedomou snahou dať teraz, po Margrauovej smrti, za pravdu všetkým tým jeho opovržlivým slovám o čarodejníkoch, no celkom možné bolo aj obyčajné vytriezvenie a strata naivity, že práve oni dokážu to, čo za celé tie roky nedokázali kirdiani.
Najhoršie zo všetkého bolo, že netušil, koľko času ešte Falgherovi zostáva. Dokonca mu zišlo na um, či už nie je neskoro a či jeho syn ešte žije. Tie myšlienky sa pokúšal dostať z hlavy, no aj tak ho mátali dňom i nocou.
Vo chvíli, keď sa už chcel otočiť a odísť, uvidel, ako sa k nemu blížia dvaja starci. Jeden z nich sedel na vozíku, no predsa vyzeral o poznanie lepšie ako vtedy, keď ho videl naoko bezvládneho ležať na posteli. Ezil Ekhlin zastavil len kúsok pred ním. Jeho oko opäť podmanivo menilo farby, akoby sa Faldharovi zavrtávalo do mysle.
„Zdá sa, že máme o kúsok krajší deň, ako keď sme sa videli prvý raz,“ zažartoval ygelivsky.
Faldhar sa stretnutiu s ním doposiaľ vyhýbal, aj keď ho chvíľu mátala myšlienka vyhľadať ho. Uvedomoval si však, že stáročná čarodejova snaha o uchovanie posledného úlomku duše boha Ygelivov pre deň, keď sa raz jeho tvorcovia vrátia, boli zmarené jediným mávnutím jeho gwirlinového meča. Pripadal si ako malý chlapec, ktorý porušil zákaz a teraz očakával nevyhnutné pokarhanie. Navzdory tomu však v čarodejovej tvári hnev nevidel. Dovtípil sa, že to musel byť práve on, kto zariadil, že ho preniesli do domu Lau’shí. Aj keď nechápal, ako bolo možné, že im Durgind neublížil. Možno len Elgeberova duša v ňom vycítila, že mu od nich nijaké nebezpečenstvo nehrozí.
Rukou si zatienil oči a vzhliadol k poludňajšiemu nebu. „Zrejme to bude tým, že vôbec máme deň. Konečne nám vyšlo slnko.“
„Slnko vychádzalo stále, to len na svet pod ním zostúpila tma,“ odvetil Ezil Ekhlin a z diaľky si prezrel blízku loď. „Vyzerá to tak, že sa opäť vydávaš na cestu.“
„Idem do Saglifahu,“ vyhlásil Faldhar.
„Niečo mi hovorí, že tým dôvodom už nie je Fahat Mun.“
„V ich nebeskom meste je najväčšia zbierka ygelivských textov. Ak medzi nimi nenájdem zmienku o lieku na rubínový mor, potom možno nikdy žiaden neexistoval.“
Ezil Ekhlin sa tváril, akoby tú odpoveď očakával. „Nezabúdaj, že nebeské mestá sú nebezpečným miestom. O to väčšmi, keď v nich sídli najväčšie spoločenstvo čarodejníkov v celom Emerne.“
„S čarodejníkmi už našťastie skúsenosti mám. A navyše som mal priateľa, ktorý mi celý život opakoval, aby som im veľmi neveril.“
„Všetkým?“
Faldhar pokrčil plecami. „Nuž, nie všetci túžia iba po moci,“ utrúsil po chvíli a dodal: „Je mi to ľúto, no nemal som na výber.“
Ezil Ekhlin zjavne nesúhlasil no napriek tomu prikývol. Zdalo sa, že Faldharovmu rozhodnutiu rozumie. „Mal by som povedať, že vždy máme na výber, ale boli by to už len prázdne slová, nič viac. Urobil si, čo si v tej chvíli považoval za nevyhnutné aj keď si poznal následky.“
„Predtým, u vás doma, ste mi povedali, že tých úlomkov duše ygelivského boha bolo viac. Možno ešte niekde...“
„Sú stratené,“ zastavil ho Ezil Ekhlin. „Navždy.“
„Ktovie. Možno ich niekde stráži dajaký starý čarodejník, to vylúčiť nemôžete.“
Ezil Ekhlin sa pousmial a siahol do vrecka. „V citadele si si niečo zabudol.“ Na načiahnutej dlani mal fírituevu.
„Po tom všetkom ju predsa nemôžem prijať späť.“
Čarodejník sa však zdal byť neoblomný a vtisol mu ju do dlane. „Čosi mi hovorí, že ty, alebo tvoji potomkovia, ju raz budete potrebovať. Zabitím toho démona si si narobil mocnejších nepriateľov, než je dáky emfardanský obchodník. Oger Agalidi jedného dňa umrie a s ním aj jeho túžba po pomste. No oni... Pamätáš, čo som ti vtedy povedal? Nik nedokáže navždy spútať všetko zlo. Svoju cestu si nájde vždy – zajtra, o rok či o tisíc.
Každopádne, verím, že liek pre svojho syna nájdeš. Zbohom a veľa šťastia, Faldhar Dyrniadon!“ Nato sa s vozíkom bez použitia rúk otočil, akoby mu to prikázal holou myšlienkou, a aj spolu so svojím spoločníkom odišli.

Krátko nato sa pri ňom a Halovi pristavil muž, na ktorého čakali. Akoby sa na ňom tie temné dni nijako nepodpísali, zamyslel sa Faldhar a v priateľskom geste mu podal ruku. „Je Karmínový tiger pripravený?“
„Otázka je, či ste pripravený vy, Ulgír. Hizivahovou smrťou sa síce všetky moje záväzky v tomto meste skončili, no to neznamená, že budem niekomu robiť prepravcu za dobré slovo. Na takú dlhú cestu je potrebné nakúpiť zásoby, zasýtiť mužov... Navyše ako vidím, budú pasažieri dvaja.“
„Našťastie som všetky svoje osobné veci a peniaze nechal pred cestou k Zul Duramaru v dome Ahk-allovcov, takže sa nemusíte báť toho, žeby som bol na mizine. Okrem toho, Hal odchádza so zajtrajšou karavánou do Divrachu,“ ujasnil situáciu Faldhar. „Takže sme to len vy, ja a pár desiatok otrokov na vašej lodi.“
Čierny tiger vyceril zuby, ktoré sa oproti jeho obsidiánovej pleti priam démonicky beleli. „Počul som chýry o tom, čo sa pri výprave stalo. Zdá sa, že už aj vy prehodnodujete svoj postoj k žoldnierom a otrokom.“
Faldhar mu nakrátko úsmev oplatil. „Zostávam skôr toho názoru, že najdôležitejšia je vždy vernosť, či už ide o otroka, žoldniera alebo o obyčajné priateľstvo.“ Jeho pohľad na okamih padol na Hala, ktorého však väčšmi zaujímala okoloidúca Aralka.
„V tom s vami musím súhlasiť, Ulgír. Loď bude pripravená o dva dni. Nestáva sa často, aby som sa plavil do Ral Gemuenu, takže musím všetko patrične naplánovať.“ S tým mu opäť podal ruku a odišiel na palubu Karmínového tigra.

Kupecká karavána mala vyraziť do Divrachu s prvými rannými lúčmi, a tak sa s Halom lúčili ešte pred úsvitom. Do ruky mu podal neveľkú truhlicu. „Odnes to do sídla rádu,“ nakázal mu. „Veľmajstrovi povedz, nech to uzamkne v starej zbrojnici. Ak je hoc len drobná nádej, že niekto dokáže dať Posledné svetlo Ygelivov dokopy, tak je našou povinnosťou uchovať jeho zvyšky.“
Hal uložil truhlicu medzi ostatnú batožinu. „Veľmajster ma nepochváli za to, že som vás nechal ísť do Saglifahu osamote.“
„Som presvedčený, Hal, že rád ma v skutočnosti nikdy osamote nenechá,“ zaškľabil sa Faldhar a zaželal mu šťastný návrat domov.

1. kapitola
2. kapitola 
3. kapitola 
4. kapitola 
5. kapitola
6. kapitola
7. kapitola
Epilóg

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Ako stvoriť uveriteľný fiktívny svet - 5. časť - Draky

Ako stvoriť uveriteľný fiktívny svet - 1. časť - Prostredie

Recenzia: Rytier Siedmich kráľovstiev