Donedávna bola Martinová sága (v knižnej i seriálovej podobe)
prezentovaná skôr ako historická fantasy s obmedzeným repertoárom nadprirodzených
prvkov. Primárnu rolu hrali feudálne rody a ich zápas o moc. Raz boli
na vrchole Targaryenovci, potom Baratheonovci, Lannisterovci a ako
povedala Daenerys, koleso sa neprestajne točilo ďalej a ďalej až si
povedala, že ho zlomí.
Pravdaže, už v prológu stretneme iných (bielych chodcov), o ktorých hrozbe
čo-to tušíme vďaka niekoľkým starodávnym mýtom a proroctvám. Čo sa však
týka ich pravdivosti, na pochybách vždy boli nielen postavy, ale aj mnohí čitatelia a diváci.
Aj keď sa nebezpečenstvo po zopár incidentoch javilo stále vážnejším, mnohé
veci sme mohli len tušiť.
Napríklad, kto vlastne všetkých tých bielych
chodcov a nemŕtvych vedie? Každá strana predsa musí mať svojho vodcu,
tobôž tí „zlí“. Vodca zla, zvyčajne označovaný ako temný pán, býva často jeho najvernejším odrazom či rovno zdrojom.
Ale v Piesni ľadu a ohňa? Nič podobné tu nebolo. Pravdaže, aj tu vždy
existovali rôzne teórie, či už o Veľkom Inom (tak sa to prekladá?) alebo o Nočnom
kráľovi.
Miesto sauronovských
zloduchov sa ako antagonisti ukazovali realistické postavy krutých vladárov od
Šialeného kráľa Aerysa II. po Joffreya Lann... ehm, „Baratheona“ a Tywina „The-Bestest-Daddy“ Lannistera. Každý z nich bol iný a každý skončil iným
spôsobom, no jedno mali spoločné – za ich smrťou nestáli ich hrdinskí nepriatelia
vedení vlastnou statočnosťou a odvahou postaviť sa zlu. Naopak, o život
ich pripravili ľudia z vlastných radov či rodina.
Málokedy sme však mohli tých „na druhej strane“
považovať za dobrých. Taký Robert Baratheon ospravedlnil vraždenie malých detí
a sám bol skôr pijanom a ehm... „sukničkárom“ (veeeľmi jemne
povedané), než schopným a spravodlivým kráľom. Aliancia vedená Severom
proti Joffreyovi taktiež nebola zostavená z najpočestnejších ľudí (zrada
Waldera Freya či Boltonovcov hovoria samé za seba). Dokonca ani Daenerys za
sebou nemá práve najšťastnejšie rozhodnutia a to ju mnohí považujú za
najväčšiu nádej pre Sedem kráľovstiev.
A odrazu, po toľkom frflaní, že sa v seriáli
nič poriadne nedeje, sa objavila celá poondiata armáda zombíkov vedená
skupinkou vyschnutých dedkov s nedostatkom pigmentu. A s nimi
nám seriál (prv, než sa tak stalo v knihách) ukázal v plnej paráde aj
postavu, ktorú by sme s trochou zveličenia mohli označiť za Martinovho temného pána (ak nerátame jedno menšie cameo v minulej
sezóne). Pravdaže, stále je otázne, či sa táto postava ukáže aj v knihách,
no pri znalostiach scenáristov konca príbehu nie je pravdepodobné, že by v tomto
prípade išlo len o ich vlastný výmysel pre vygradovanie deja.
Tak či onak, o Nočnom kráľovi sme doposiaľ
vedeli len zopár zlomkov z takmer zabudnutých legiend, s istotou nepoznáme
jeho pravé meno a rodový pôvod a pochybnosti boli aj o tom, či
vôbec niekedy žil. Zdá sa ale, že charakterizáciu temného pána spĺňa dôkladne a navyše veľmi nevybočuje od
zvyšku zloduchov, na ktorých sme boli v týchto knihách či v seriáli
zvyknutí. Býval vysokopostaveným mužom (Lord veliteľ Nočnej hliadky), prijal za
ženu bielu chodkyňu (pravdepodobne), vyhlásil sa za kráľa, zradil vlastných, bol
porazený, utiekol na sever, stal sa jedným z bielych chodcov a zrejme
aj ich vodcom či kráľom. Je takmer nesmrteľný, má zjavne nespochybniteľnú
autoritu a svoju armádu vedie priamo proti... ľuďom. Tu je celá Hra
o tróny opäť špecifická. Ak sa totiž na jeho stranu nepridajú napríklad Boltonovci
(podľa jednej teórie pochádzal z tohto rodu, ktorý odjakživa súperil so
Starkovcami), potom sa zdá, že bude boj vedený medzi armádou iných a nemŕtvych
proti ľuďom bez rozdielu pôvodu.
A opäť sa dostávame ku kolesu. Zdá sa, že
sa sen Daenerys predsa naplní. Len to zrejme nebude ona, kto to koleso zlomí a rozdupe
v prachu.
Komentáre
Zverejnenie komentára