Preskočiť na hlavný obsah

Martinov temný pán predstavený?



Donedávna bola Martinová sága (v knižnej i seriálovej podobe) prezentovaná skôr ako historická fantasy s obmedzeným repertoárom nadprirodzených prvkov. Primárnu rolu hrali feudálne rody a ich zápas o moc. Raz boli na vrchole Targaryenovci, potom Baratheonovci, Lannisterovci a ako povedala Daenerys, koleso sa neprestajne točilo ďalej a ďalej až si povedala, že ho zlomí.
Pravdaže, už v prológu stretneme iných (bielych chodcov), o ktorých hrozbe čo-to tušíme vďaka niekoľkým starodávnym mýtom a proroctvám. Čo sa však týka ich pravdivosti, na pochybách vždy boli nielen postavy, ale aj mnohí čitatelia a diváci. Aj keď sa nebezpečenstvo po zopár incidentoch javilo stále vážnejším, mnohé veci sme mohli len tušiť.
Napríklad, kto vlastne všetkých tých bielych chodcov a nemŕtvych vedie? Každá strana predsa musí mať svojho vodcu, tobôž tí „zlí“. Vodca zla, zvyčajne označovaný ako temný pán, býva často jeho najvernejším odrazom či rovno zdrojom. Ale v Piesni ľadu a ohňa? Nič podobné tu nebolo. Pravdaže, aj tu vždy existovali rôzne teórie, či už o Veľkom Inom (tak sa to prekladá?) alebo o Nočnom kráľovi.
Miesto sauronovských zloduchov sa ako antagonisti ukazovali realistické postavy krutých vladárov od Šialeného kráľa Aerysa II. po Joffreya Lann... ehm, „Baratheona“ a Tywina „The-Bestest-Daddy“ Lannistera. Každý z nich bol iný a každý skončil iným spôsobom, no jedno mali spoločné – za ich smrťou nestáli ich hrdinskí nepriatelia vedení vlastnou statočnosťou a odvahou postaviť sa zlu. Naopak, o život ich pripravili ľudia z vlastných radov či rodina.
Málokedy sme však mohli tých „na druhej strane“ považovať za dobrých. Taký Robert Baratheon ospravedlnil vraždenie malých detí a sám bol skôr pijanom a ehm... „sukničkárom“ (veeeľmi jemne povedané), než schopným a spravodlivým kráľom. Aliancia vedená Severom proti Joffreyovi taktiež nebola zostavená z najpočestnejších ľudí (zrada Waldera Freya či Boltonovcov hovoria samé za seba). Dokonca ani Daenerys za sebou nemá práve najšťastnejšie rozhodnutia a to ju mnohí považujú za najväčšiu nádej pre Sedem kráľovstiev.
A odrazu, po toľkom frflaní, že sa v seriáli nič poriadne nedeje, sa objavila celá poondiata armáda zombíkov vedená skupinkou vyschnutých dedkov s nedostatkom pigmentu. A s nimi nám seriál (prv, než sa tak stalo v knihách) ukázal v plnej paráde aj postavu, ktorú by sme s trochou zveličenia mohli označiť za Martinovho temného pána (ak nerátame jedno menšie cameo v minulej sezóne). Pravdaže, stále je otázne, či sa táto postava ukáže aj v knihách, no pri znalostiach scenáristov konca príbehu nie je pravdepodobné, že by v tomto prípade išlo len o ich vlastný výmysel pre vygradovanie deja.
Tak či onak, o Nočnom kráľovi sme doposiaľ vedeli len zopár zlomkov z takmer zabudnutých legiend, s istotou nepoznáme jeho pravé meno a rodový pôvod a pochybnosti boli aj o tom, či vôbec niekedy žil. Zdá sa ale, že charakterizáciu temného pána spĺňa dôkladne a navyše veľmi nevybočuje od zvyšku zloduchov, na ktorých sme boli v týchto knihách či v seriáli zvyknutí. Býval vysokopostaveným mužom (Lord veliteľ Nočnej hliadky), prijal za ženu bielu chodkyňu (pravdepodobne), vyhlásil sa za kráľa, zradil vlastných, bol porazený, utiekol na sever, stal sa jedným z bielych chodcov a zrejme aj ich vodcom či kráľom. Je takmer nesmrteľný, má zjavne nespochybniteľnú autoritu a svoju armádu vedie priamo proti... ľuďom. Tu je celá Hra o tróny opäť špecifická. Ak sa totiž na jeho stranu nepridajú napríklad Boltonovci (podľa jednej teórie pochádzal z tohto rodu, ktorý odjakživa súperil so Starkovcami), potom sa zdá, že bude boj vedený medzi armádou iných a nemŕtvych proti ľuďom bez rozdielu pôvodu.
A opäť sa dostávame ku kolesu. Zdá sa, že sa sen Daenerys predsa naplní. Len to zrejme nebude ona, kto to koleso zlomí a rozdupe v prachu.

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Ako stvoriť uveriteľný fiktívny svet - 1. časť - Prostredie

ÚVOD   Po mnohých rokoch písania svojho fantazijného románu, som si uvedomil dva fakty. Prvým je, že píšem už akosi dlho. Keď som však začal bádať po tom, koľko to trvalo známym autorom žánrovo porovnateľnej literatúry, dostal som sa k zaujímavým číslam. Napríklad už vtedy skúsený George R. R. Martin písal prvý diel série The Song of Ice and Fire (Pieseň ľadu a ohňa), teda nám všetkým dnes už známu Hru o tróny, takmer päť rokov. Medzi vydaním štvrtého a piateho dielu ich pritom ubehlo ešte o jeden viac. R. Scott Bakker, autor série The Second Apocalypse (Druhá apokalypsa), na svojej prvotine začal pracovať počas svojho vysokoškolského štúdia v 80. rokoch a k písaniu sa vrátil na začiatku nového milénia. Prvá časť napokon vyšla v roku 2004. Patrick Rothfuss písal Meno vetra sedem rokov a Tolkien svojho Pána prsteňov celých dvanásť a ďalšie tri roky trvalo, kým si bol kvalitou svojej práce natoľko istý, že podľahol súr...

Koncepcia mágie

Prítomnosť nadprirodzených prvkov zrejme najviac vymedzuje fantazijnú literatúru voči iným žánrom. Často stačí, aby sa v  historickom románe objavili známky mágie alebo nejaký démon a razom sa z neho stáva historická fantasy . Nečudo napríklad, že mnohí čitatelia bývajú po prečítaní Hry o tróny zmätení, keďže nadprirodzené prvky sa objavia len na niekoľkých miestach v úvode a závere knihy. Tá tak pripomína viac historický epos, ktorý sa iba odohráva sa vo vymyslených reáliách. Zrejme aj to je dôvod, prečo si našla toľkých priaznivcov aj v radoch „nefanúšikov“ tradičnej fantastiky. Aj tu však v pokračovaniach prichádzame čoraz viac do kontaktu s čarami. Hlavným rozdielom oproti bežným fantazijným dielam je u Martina práve narábanie s nadprirodzeným. Kým bežný autor nasúka do každej kapitoly „čarodejov vrhajúcich ohnivé gule“, pretože má pocit, že bez nich by to jednoducho nebola fantasy, Martin vytvoril svet, v ktorom h...

Ako stvoriť uveriteľný fiktívny svet - 5. časť - Draky

Súsošie drakov na fontáne v bulharskej Varne „So comes snow after fire, and even dragons have their endings.” J. R. R. Tolkien Zrejme nenájdeme mýtického tvora, ktorý by sa vo fantastike objavoval častejšie než draky. Jej súčasťou sú rovnako pevne, ako sú súčasťou mýtov a kultúr naprieč všetkými kontinentmi, v ktorých sa vyskytujú v rôznych podobách a s rozličnými menami. Nečudo teda, že väčšina autorov fantazijnej literatúry ich chce mať aj vo svojich svetoch a bez nich príde mnohým tento žáner akýsi chudobnejší a neúplný. Nič na tom nemenia ani vyjadrenia autorov ako Patrick Rothfuss , ktorého som spomínal v predošlej časti. Na druhej strane je však na mieste otázka, čo ešte môžu draky fantastike dať. Z pohľadu čitateľa preto môže táto problematika vyznieť podobne ako neustále sa opakujúci a stále menej zaujímaví elfovia či trpaslíci. Na rozdiel od nich však majú autori pri drakoch ďaleko viac zdrojov, ktorými sa m...