Tolkien - popkultúra a brak

Veľakrát som počul, že Pán prsteňov „nie je umelecky hodnotné dielo, ale len súčasť popkultúry“. Niekto by možno rád dodal, že je to brak nehodný akejkoľvek pozornosti, prinajmenšom dospelého a súdneho čitateľa, tobôž literárneho vedca (či človeka, ktorý sa ako literárny vedec cíti alebo aspoň tvári). Samostatnou kategóriou sú ľudia, ktorí nahlas hovoria, že Tolkien či Asimov nevedeli písať, pritom sami uznávajú autorov, ktorí sa tešia ďaleko menšiemu záujmu ako títo dvaja páni, nehovoriac o tom, že Pán prsteňov či Nadácia sú čítané aj desaťročia po ich prvom publikovaní.

Samozrejme, bolo by pochabé veriť, že jedného dňa bude ich dielo uznávané všetkými kritikmi (navyše v našej úžasnej krajine lipnúcej na všetkom starom a klasickom, kde sa aj na vysokých školách zvykne učiť moderná literatúra len do konca 90. rokov). Menej bláznivá sa mi však zdá myšlienka, že by mohlo byť aspoň všeobecne akceptované. Už som si totiž takmer zvykol (a myslím si, že nie som sám), na prekrúcanie očami pedagógov, keď im na otázku: „Čo radi čítate?“ odpoviete niečo v zmysle: „Fantasy, science-fiction, horor, komixy...“.

Nikdy som nezavrhoval klasických autorov. A ani si už dlho nemyslím, že Pán prsteňov je kniha, ktorá prekonáva všetky ostatné, vydané pred ňou i po nej. Tiež sa nazdávam, že celkom dobre rozumiem termínu popkultúra. Nemôžem teda povedať, že dnes Pán prsteňov nie je jej súčasťou (aj keď po šiestich dekádach od publikovania Spoločenstva by sme mohli zvážiť aj iné ľúbivé označenia ako evergreen alebo aspoň nestarnúci šláger), ale prečo by malo byť akékoľvek umenie opovrhované len preto, že je obľúbené?

Chápem, že istá kasta študovaných učencov a tovarišov má stále nehynúci pocit, že ak text čo i len trochu vybočuje z ich predstavy dokonalého diela, považujú ho za menejcenný. A tiež chápem, že je prinajmenšom podozrivé, keď takýto hanebný text desať, sto a viacnásobne prekonáva predaje ich ideálov. Potom nečudo, že vznikajú tézy, podľa ktorých je umenie tým lepšie, čím menší počet ľudí ho pozná. Tie úplne najlepšie texty potom čítajú len drobné skupinky elitných intelektuálov, ktorí považujú všetko ostatné za podradné a nehodné ich vycibrených zmyslov.

Nechcem ale vyzerať ako človek, ktorý bedáka nad tým, aký je svet zlý a nespravodlivý, lebo jeho premileného autora nikto nemá rád (čo by potom mohli povedať trebárs priaznivci komixov?). Skôr ma zaujímajú dôvody, prečo je u nás Tolkien stále odsúvaný na okraj. Nemyslím pritom čitateľov, ale skôr stredoškolských či vysokoškolských pedagógov, dokonca aj ľudí, ktorí sa fantazíjnou literatúrou zaoberajú hlbšie. 
Prečo učitelia tak často vystríhajú svojich študentov, aby sa Tolkienovi či jemu podobným autorom venovali vo svojich referátoch či seminárnych a diplomových prácach a nútia ich k čítaniu literatúry, ktorú možno práve títo študenti nepovažujú za zaujímavú? Je to spôsobené popkultúrou, žánrom fantasy alebo naozaj nízkou kvalitou diela?

„Pre podaktorých čitateľov a prinajmenšom pre podaktorých recenzentov je moja kniha nudná, absurdná alebo opovrhnutiahodná. Nemám sa prečo ponosovať, lebo na ich diela alebo na druh písania, ktorému dávajú prednosť, mám podobné názory.“ 
(J. R. R. Tolkien)

To, o čom tu toľko meliem sa netýka len Tolkiena a fantastiky. Žánrová literatúra je na Slovensku v úzadí, ale iste nie preto, že ju nikto nečíta (práve naopak, aj u nás má nesmierne množstvo nadšencov a nielen v mladej generácii). Či a kedy sa však tento status quo zmení, to si nedovoľujem odhadnúť. Stále však uchovávam nádej, že aj u nás sa raz budú sci-fi, fantasy, horor i spomínané komixy posudzovať podľa kvality, nie podľa toho, čím na oko sú.

Občas zvyknem pri rozhovoroch so známymi o žánrovej literatúre hovoriť jednu vetu, ktorá možno nie je nijako originálna, ale zato si myslím, že je aspoň pravdivá: S fantastikou je to ako s akýmkoľvek umením – nájde sa v nej kopec bezcenného odpadu i zopár hodnotných klenotov. Teraz dodám, že kto tvrdí len jedno, ten asi nevie dobre čítať.