Preskočiť na hlavný obsah

Tolkien - popkultúra a brak


Veľakrát som počul, že Pán prsteňov „nie je umelecky hodnotné dielo, ale len súčasť popkultúry“. Niekto by možno rád dodal, že je to brak nehodný akejkoľvek pozornosti, prinajmenšom dospelého a súdneho čitateľa, tobôž literárneho vedca (či človeka, ktorý sa ako literárny vedec cíti alebo aspoň tvári). Samostatnou kategóriou sú ľudia, ktorí nahlas hovoria, že Tolkien či Asimov nevedeli písať, pritom sami uznávajú autorov, ktorí sa tešia ďaleko menšiemu záujmu ako títo dvaja páni, nehovoriac o tom, že Pán prsteňov či Nadácia sú čítané aj desaťročia po ich prvom publikovaní.
Samozrejme, bolo by pochabé veriť, že jedného dňa bude ich dielo uznávané všetkými kritikmi (navyše v našej úžasnej krajine lipnúcej na všetkom starom a klasickom, kde sa aj na vysokých školách zvykne učiť moderná literatúra len do konca 90. rokov). Menej bláznivá sa mi však zdá myšlienka, že by mohlo byť aspoň všeobecne akceptované. Už som si totiž takmer zvykol (a myslím si, že nie som sám), na prekrúcanie očami pedagógov, keď im na otázku: „Čo radi čítate?“ odpoviete niečo v zmysle: „Fantasy, science-fiction, horor, komixy...“.
Nikdy som nezavrhoval klasických autorov. A ani si už dlho nemyslím, že Pán prsteňov je kniha, ktorá prekonáva všetky ostatné, vydané pred ňou i po nej. Tiež sa nazdávam, že celkom dobre rozumiem termínu popkultúra. Nemôžem teda povedať, že dnes Pán prsteňov nie je jej súčasťou (aj keď po šiestich dekádach od publikovania Spoločenstva by sme mohli zvážiť aj iné ľúbivé označenia ako evergreen alebo aspoň nestarnúci šláger), ale prečo by malo byť akékoľvek umenie opovrhované len preto, že je obľúbené?
Chápem, že istá kasta študovaných učencov a tovarišov má stále nehynúci pocit, že ak text čo i len trochu vybočuje z ich predstavy dokonalého diela, považujú ho za menejcenný. A tiež chápem, že je prinajmenšom podozrivé, keď takýto hanebný text desať, sto a viacnásobne prekonáva predaje ich ideálov. Potom nečudo, že vznikajú tézy, podľa ktorých je umenie tým lepšie, čím menší počet ľudí ho pozná. Tie úplne najlepšie texty potom čítajú len drobné skupinky elitných intelektuálov, ktorí považujú všetko ostatné za podradné a nehodné ich vycibrených zmyslov.

Nechcem ale vyzerať ako človek, ktorý bedáka nad tým, aký je svet zlý a nespravodlivý, lebo jeho premileného autora nikto nemá rád (čo by potom mohli povedať trebárs priaznivci komixov?). Skôr ma zaujímajú dôvody, prečo je u nás Tolkien stále odsúvaný na okraj. Nemyslím pritom čitateľov, ale skôr stredoškolských či vysokoškolských pedagógov, dokonca aj ľudí, ktorí sa fantazíjnou literatúrou zaoberajú hlbšie. 
Prečo učitelia tak často vystríhajú svojich študentov, aby sa Tolkienovi či jemu podobným autorom venovali vo svojich referátoch či seminárnych a diplomových prácach a nútia ich k čítaniu literatúry, ktorú možno práve títo študenti nepovažujú za zaujímavú? Je to spôsobené popkultúrou, žánrom fantasy alebo naozaj nízkou kvalitou diela?


„Pre podaktorých čitateľov a prinajmenšom pre podaktorých recenzentov je moja kniha nudná, absurdná alebo opovrhnutiahodná. Nemám sa prečo ponosovať, lebo na ich diela alebo na druh písania, ktorému dávajú prednosť, mám podobné názory.“ 
(J. R. R. Tolkien)


To, o čom tu toľko meliem sa netýka len Tolkiena a fantastiky. Žánrová literatúra je na Slovensku v úzadí, ale iste nie preto, že ju nikto nečíta (práve naopak, aj u nás má nesmierne množstvo nadšencov a nielen v mladej generácii). Či a kedy sa však tento status quo zmení, to si nedovoľujem odhadnúť. Stále však uchovávam nádej, že aj u nás sa raz budú sci-fi, fantasy, horor i spomínané komixy posudzovať podľa kvality, nie podľa toho, čím na oko sú.
Občas zvyknem pri rozhovoroch so známymi o žánrovej literatúre hovoriť jednu vetu, ktorá možno nie je nijako originálna, ale zato si myslím, že je aspoň pravdivá: S fantastikou je to ako s akýmkoľvek umením – nájde sa v nej kopec bezcenného odpadu i zopár hodnotných klenotov. Teraz dodám, že kto tvrdí len jedno, ten asi nevie dobre čítať.

Komentáre

  1. Deliť literatúru na dve kategórie - mainstream a popkultúru - je krátkozraké. V poslednej časti článku k minuloročnej súťaži MCF http://www.ashsid.sk/?p=828 som sa to snažil alegoricky priblížiť.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Zaujímavé postrehy v článku a v podstate súhlasím. Celé to delenie je vždy subjektívne a záleží od toho, čo niekto rád číta. Potom sa presne môže stať, že aj sčítaný človek považuje za kvalitnú fantasy text, ktorý by väčšina "skalných" zrejme nedočítala. Stalo sa mi niečo podobné aj na výške, keď mi jedna doktorka pri mojej zmienke o fantasy poradila akéhosi latinsko-amerického autora fantastiky. Keď som si ho neskôr vygooglil, zistil som, že jeho diela s tradičnou fantasy, ktorú mám rád, majú pramálo spoločného. To samozrejme neznamená, že sú to nekvalitné texty, len majú inú cieľovú skupinu...

      Odstrániť

Zverejnenie komentára

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Targaryen, na ktorého sa zabudlo

Popri troch veľkých rodoch Západozemí , ktoré došli do svojho zániku, to od samého začiatku majú na mále aj Targaryenovci, ktorí len so šťastím ušli úplnej skaze počas Robertovej rebélie. Na samom začiatku seriálu nám boli predstavení dvaja, podľa všetkého poslední zástupcovia rodu – Viserys, známy aj ako Žobrácky kráľ, a jeho mladšia sestra Daenerys, ktorá to, na rozdiel od svojich dvoch bratov, dotiahla vo veľkom štýle až do konca poslednej série a zdá sa, že najlepšie časy stále nemá za sebou. Postupom času sa však ukázalo, že neboli jedinými žijúcimi príslušníkmi kedysi najmocnejšieho rodu Siedmich kráľovstiev. Ak opomenieme udalosti v knihe a „Mladého Griffa“, ktorý sa vydáva za Rhaegarovho syna Aegona (a rôzne nepotvrdené teórie o súrodencoch Lannisterových), videli sme v seriáli piatich žijúcich Targaryenov (vrátane bastardov). Ak ste už začali rátať, trochu vám to uľahčím – tí, ktorí si ešte spomínajú na prvú sériu, k prvej dvojici akiste hneď prirátali maestera Ae

Recenzia: Rytier Siedmich kráľovstiev

Autor:                        George R. R. Martin Žáner:                        fantasy Rok vydania:            1998 (The Hedge Knight), 2004 (The Sworn Sword), 2010 (The Mystery Knight) České vydanie:          Argo, 2014 Slovenské vydanie:   Tatran, 2017 G. R. R. Martin sa už pred rokmi rozhodol obohatiť vtedy ešte len vznikajúcu ságu Pieseň ľadu a ohňa o sériu prequelových noviel, ktoré by tvorili svoj vlastný, menší príbeh, dejovo predbiehajúci udalosti z Piesne o celé dekády. Zbierka s názvom Rytier Siedmich kráľovstiev obsahuje tri relatívne krátke novely o rozsahu asi 80 až 100 strán. Tie rozprávajú príbeh mladého rytiera Dunka, ktorý sa počas jedného rytierskeho turnaja zhodou náhod zoznámi s chlapcom, ktorý sa mu predstaví ako Egg (v angličtine ide o slovnú hračku – egg, teda „vajce“, odkazuje na jeho plešatú hlavú, ale tiež je to skratka jeho pravého mena Aegon). Z obyčajného a miestami celkom drzého chlapca sa napokon vykľuje vnuk vtedajšieho kráľa Dae

Veľké rody Hry o tróny, ktoré došli k svojmu zániku

Dlhú dobu to vyzeralo, že spomedzi všetkých veľkých rodov Západozemí to majú najviac namále Starkovci, ktorí postupne umierali ako na bežiacom páse. Nakoniec to však boli iné rody, ktoré v seriálovej verzii Hry o tróny došli až do štádia vymretia. Baratheonovci z Búrkového konca Po Robertovej rebélii jeden z najmocnejšách rodov Siedmich kráľovstiev, ktorý pôvodne vládol oblasti Stormlands (Búrkové zeme). Najmladší z veľkých rodov vznikol počas Dobyvateľskej vojny Aegona I. Targaryena a jeho zakladateľom bol jeho údajný nevlastný brat Orys Baratheon. Ten získal celú oblasť, ktorá predtým patrila rodu Durrandonovcov, aj s ich sídelným hradom ako vďaku za zabitie posledného Búrkového kráľa Argilaca. Svoju moc nad nadobudnutým územím spečatil manželstvom s Argilacovou dcérou Argellou. Sám Robert sa kráľom nestal len vďaka víťaznej vojne. Je málo známym faktom, že bol bratrancom z druhého kolena Rhaegara Targaryena (jeho stará mama bola Rhaella Targaryen, dcéra Aegona V. zn