Preskočiť na hlavný obsah

Pamätaj...


Hrom.
Dažďom, búrkou smelým krokom kráča,
nepočutý, nevidený,
tichý prízrak, nočné vtáča
bez krídel, nezjazvený,
– memento mori –
posledná ozvena ozveny.

Bije zvon.
A on
letmým okom zahliadol múry zvonice,
čnejúce sa
povedľa šedej, mŕtvo tichej
márnice.

Hromy.
Prudký víchor mece strechy,
hryzie, láme,
ľadovec z neba trhá stromy,
oko búrky,
ticho, ktoré klame.

Bijú zvony.
A ony,
pobehlice vyľudnenej ulice,
utekajú
pod namoknuté múry zvonice,
tak blízko,
blízko mĺkvej márnice.

Ticho.
Pohľady vrahov skrytých za oknami.
Nebrali,
nebrali ohľady, až zostali
naveky
pred prízrakom celkom sami.

Záblesk.
Svet zahral krátkou bledomodrou hrou.
Naplnil
ľudí na pokraji vlastných síl,
neživou,
krátkou a falošnou nádejou.

Hrom.
Ďalší záblesk, ďalší tichý ston
ženy,
čo stráži svojho bezvládneho syna
a opakuje
moja vina, moja vina, moja preveľká vina.

Poslednýkrát udrel zvon.
Starene.
Už má vytesané, pripravené
náhrobné,
mramorové šedé kamene.
Hromobitie.

Vyľudnenou ulicou smelým krokom stále kráčal,
za hrmenia,
robiť to, čo v dávnych vekoch začal,
od zotmenia 
do zotmenia.

Tichý prízrak, nočné vtáča
bez krídel.
Pobehlice vidia ako kráča,
hľadia do stien márnice,
udrie blesk, zaznie hrom,
a hľa!
Už ležia mŕtve telá pod sutinami zvonice.

Víchor duje z búrky divej,
trhá škridle, láme múry,
vrahovia jastria na pohromu
chrt breše, prízrak durí,
no za zvuku ďalšieho hromu
prichádza,
prichádza potichu, tieň ozrutného stromu.
Hľa!
Už ležia mŕtve telá pod sutinami domu,

Tak hľadí do očí ženy,
matky,
dcéry stareny, ktorá chrčí, ťažko dýcha,
umrela,
umrela jej hrdosť, umrie aj jej pýcha.
Zahrmí.
Prízrak ticho kráča,
anjel smrti, nočné vtáča,
a hovorí: „Jej duša už v sírovom daždi horí.
Pamätaj, žena.
Memento mortis. Memento mori!“
Menovky:

Komentáre

Zverejnenie komentára

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Ako stvoriť uveriteľný fiktívny svet - 1. časť - Prostredie

ÚVOD   Po mnohých rokoch písania svojho fantazijného románu, som si uvedomil dva fakty. Prvým je, že píšem už akosi dlho. Keď som však začal bádať po tom, koľko to trvalo známym autorom žánrovo porovnateľnej literatúry, dostal som sa k zaujímavým číslam. Napríklad už vtedy skúsený George R. R. Martin písal prvý diel série The Song of Ice and Fire (Pieseň ľadu a ohňa), teda nám všetkým dnes už známu Hru o tróny, takmer päť rokov. Medzi vydaním štvrtého a piateho dielu ich pritom ubehlo ešte o jeden viac. R. Scott Bakker, autor série The Second Apocalypse (Druhá apokalypsa), na svojej prvotine začal pracovať počas svojho vysokoškolského štúdia v 80. rokoch a k písaniu sa vrátil na začiatku nového milénia. Prvá časť napokon vyšla v roku 2004. Patrick Rothfuss písal Meno vetra sedem rokov a Tolkien svojho Pána prsteňov celých dvanásť a ďalšie tri roky trvalo, kým si bol kvalitou svojej práce natoľko istý, že podľahol súr...
4 komentáre
Čítať ďalej

Koncepcia mágie

Prítomnosť nadprirodzených prvkov zrejme najviac vymedzuje fantazijnú literatúru voči iným žánrom. Často stačí, aby sa v  historickom románe objavili známky mágie alebo nejaký démon a razom sa z neho stáva historická fantasy . Nečudo napríklad, že mnohí čitatelia bývajú po prečítaní Hry o tróny zmätení, keďže nadprirodzené prvky sa objavia len na niekoľkých miestach v úvode a závere knihy. Tá tak pripomína viac historický epos, ktorý sa iba odohráva sa vo vymyslených reáliách. Zrejme aj to je dôvod, prečo si našla toľkých priaznivcov aj v radoch „nefanúšikov“ tradičnej fantastiky. Aj tu však v pokračovaniach prichádzame čoraz viac do kontaktu s čarami. Hlavným rozdielom oproti bežným fantazijným dielam je u Martina práve narábanie s nadprirodzeným. Kým bežný autor nasúka do každej kapitoly „čarodejov vrhajúcich ohnivé gule“, pretože má pocit, že bez nich by to jednoducho nebola fantasy, Martin vytvoril svet, v ktorom h...
8 komentárov
Čítať ďalej

Ako stvoriť uveriteľný fiktívny svet - 5. časť - Draky

Súsošie drakov na fontáne v bulharskej Varne „So comes snow after fire, and even dragons have their endings.” J. R. R. Tolkien Zrejme nenájdeme mýtického tvora, ktorý by sa vo fantastike objavoval častejšie než draky. Jej súčasťou sú rovnako pevne, ako sú súčasťou mýtov a kultúr naprieč všetkými kontinentmi, v ktorých sa vyskytujú v rôznych podobách a s rozličnými menami. Nečudo teda, že väčšina autorov fantazijnej literatúry ich chce mať aj vo svojich svetoch a bez nich príde mnohým tento žáner akýsi chudobnejší a neúplný. Nič na tom nemenia ani vyjadrenia autorov ako Patrick Rothfuss , ktorého som spomínal v predošlej časti. Na druhej strane je však na mieste otázka, čo ešte môžu draky fantastike dať. Z pohľadu čitateľa preto môže táto problematika vyznieť podobne ako neustále sa opakujúci a stále menej zaujímaví elfovia či trpaslíci. Na rozdiel od nich však majú autori pri drakoch ďaleko viac zdrojov, ktorými sa m...
5 komentárov
Čítať ďalej